Pohybová performance rakúskeho choreografa Williho Dornera navrhnutá na mieru novovznikajúcej štvre Eurovea City zmenila nazeranie na verejný priestor, architektúru a mesto ako živý organizmus. My sme boli pri tom: pozrite si fotky aj dojmy účastníkov originálnej prechádzky.
Pohyboví umelci, ktorí stvárnili choreografie v priestore Eurovea City, boli vybraní z miestnych talentov prostredníctvom konkurzu. Tu pózujú po prechádzke uprostred Panorama parku.
Spolu s dvoma desiatkami divákov sme patrili k úplne prvej skupine, ktorá mala v Bratislave možnosť vidieť performance Bodies in Urban Spaces. Choreograf s asistentkou Esther ju navrhli na mieru novovznikajúcej štvrti na brehu Dunaja rozprestierajúcej sa medzi Starým mostom a mostom Apollo. Konala sa pri príležitosti festivalu Biela noc, ktorého hlavným partnerom bolo aj tento rok JTRE.
Vďaka originálnej pohybovej show sme tak mali šancu uvidieť lokalitu Eurovea City v inom svetle, lepšie ju spoznať a stať sa na chvíľu turistami vo vlastnom meste. Pozrite sa s nami, ako to na prechádzke vyzeralo a ako performance oživil architektúru a vytvoril nezabudnuteľný zážitok.
Prehliadka, ktorá na divákov nečaká
Po úvodných pokynoch od sprievodcov akcie nás ihneď strhol prúd farieb, pohybov a ľudských sôch, ktoré sa pred nami postupne vynárali a mizli. Nestálosť, zmena a pohyb dokonale zapadali do živého ruchu mesta, ktorému sa celá divácka skupina musela okamžite prispôsobiť. Kto sa zdržal fotením alebo mu presun trval pridlho, niektoré choreografie zmeškal.
Prechádzka začala pri Starom moste. Cieľ: opačný koniec novej štvrte pri moste Apollo.
Spod Starého mosta sme sa presunuli poza Umelku k budove Ministerstva vnútra a napokon do zóny Eurovea City na nábreží Dunaja. Náročnosť choreografií sa zvyšovala a v priestore nákupného centra vyvolávala okamžitú odozvu nielen medzi účastníkmi prehliadky, ale aj nezainteresovanými okoloidúcimi.
Dornerove „telá“ provokovali, šokovali, vzbudzovali údiv alebo smiech. Emočná reakcia na narušenie strereotypu bola jasne viditeľná najmä u ľudí, ktorí nemali predstavu o čo ide. Telá performerov oblečené do výrazných, kontrastných farieb totiž vytvárali súsošia, ktoré často vôbec nepôsobili ľudsky. Odhadnúť, komu patrí ktorá končatina alebo koľko ľudí sa v niektorých inštaláciách nachádza, bolo prakticky nemožné a z pohľadu diváka hypnotizujúce.
Pestrofarebné telá zaujali netradičné polohy v interakcii s architektúrou.
Zaujímavé teda bolo sledovať nielen choreografie a artistické kúsky protagonistov v priestore, ale aj reakcie ľudí naokolo. Tie iba potvrdili doterajší úspech tejto interaktívnej show na celom svete. Bežné piatkové popoludnie narušili farebne odeté postavy, ktoré sa na pár minút dali do dialógu s množstvom architektonických prvkov. Sledoval ich dav s pripravenými fotoaparátmi, ktorý sa snažil všetko zaznamenať. Nechtiac sme sa tak aj my sami stávali atrakciou, zvláštnym úkazom na poli „normálnosti“.
Performance nás previedol aj interiérom centra Eurovea či priestorom pred Panorama Towers, kde umelci prekvapili všetkých okoloidúcich.
Nájde iba ten, kto je pripravený objavovať
Najviac sa performance páčila asi päťročnému Maximiliánovi. Performeri boli často v priestore zámerne schovaní. Ako diváci sme ich museli aktívne vyhľadávať, čoho sa najmladší člen skupiny pohotovo zhostil. Jeho výkriky: „Už ich vidím,“ odľahčili atmosféru a spravili z našej prehliadky čosi viac ako len umelecký zážitok.
Ukázalo sa, že Bodies in Urban Spaces dokáže zaujať úplne všetky vekové kategórie. Maxovi rodičia videli Williho Dornera už pred piatimi rokmi v Košiciach a performance v Bratislave zhodnotili takto: „V Košiciach bola tá trasa kratšia, v inej mierke a hlavne viedla v Starým mestom, takže to malo inú atmosféru. Tu bol vybraný moderný priestor a tak konfrontácia s architektúrou bola výrazne monumentálnejšia. Bolo to úžasné, opäť iné a páčilo sa nám to asi ešte o niečo viac.“
Originálna prechádzka predviedla pravidelné tvary aj rôznorodé zhluky tiel. Na fotografiách práve prechádzame námestím pri Eurovea.
Svoj názor pridali aj študenti Roman a Zuzka. Roman pochádza z Čiech a naše hlavné mesto teda vníma inak ako Bratislavčania. Najviac sa mu páčil kreatívny rozmer celej prehliadky: „Je super, že ľudia hľadajú v meste veci a objavujú miesta, ktoré by im inak unikli. Takto majú dôvod chodiť po meste, sústrediť sa všímať si ho novým spôsobom.“ Zuzka jeho slová potvrdila: „Všimla som si miesta, ktoré som doteraz akoby prehliadala napriek tomu, že okolo nich chodím skoro každý deň. Objavila som tak v Bratislave niečo nové aj keď som tu vyrástla a myslela som si, že ju veľmi dobre poznám.“
Nová budova SND ponúkla performerom bohaté možnosti.
Všetko podčiarkovala plejáda pestrých farieb. Hovorí dôchodca Rudolf: „Veľmi do mesta na kultúrne akcie nechodím, ale toto sa mi páčilo. Najviac ma zaujalo to prepojenie s architektúrou, obzvlášť pri Štefánikovi alebo SND. To som sa snažil aj zachytiť na fotkách. Aby bolo vidieť nielen umelcov, ale celkovú štruktúru tých choreografií v rámci architektúry.“
Nič z toho však nepôsobilo rušivo, skôr len menilo perspektívu. Priestor, ktorý by mohol byť označený za fádny zrazu nadobudol nový rozmer. „Bolo výborné, že tento projekt nám umožnil vidieť Bratislavu v úplne inom svetle. Myslím si, že potrebujeme viac takýchto kultúrno-umeleckých eventov, ktoré vytiahnu ľudí do ulíc a pomôžu im vnímať svoje mesto z iného pohľadu,“ povedala na margo Bodies in Urban Spaces Dagmar, ktorá prišla v doprovode svojho priateľa Leonarda. Ten nešetril chválou a performance sa mu páčila do takej miery, že si ju chcel pozrieť aj nasledujúci deň.
Spočítať ľudí v kreatívnych formáciách bolo niekedy naozaj náročné.
„Najviac sa mi páčili farby, ich využitie v priestore a fakt, že všetko to nútilo zapájať fantáziu. Myslím si, že miesto, kde sa to celé odohrávalo, bolo absolútne perfektné. Bolo to totiž spojenie moderného s historickým a súčasným. Urbánne priestory sa striedali s industriálnymi, takže to pôsobilo veľmi rôznorodo,“ povedal sympatický Angličan, ktorý sa už považuje za Bratislavčana.
Aj billboard či parkovací dom môžu poslúžiť ako podnet pre pohybové umenie.
Celý zážitok zvýraznilo takmer dokonalé jesenné počasie. Bolo teplo a slnečno, pričom slnečné lúče vytvárali pri niektorých inštaláciách unikátnu hru so svetlom – a to najmä ku koncu viac ako hodinovej prechádzky, keď začalo slnko pomaly zapadať. Pri kráčaní k Panorama Towers to boli napríklad nohy jedného z performerov trčiace spod dvoch billboardov vo výške niekoľkých metrov, ktoré vytvárali na chodníku bizarný tieň.
Willi Dorner sa pomocou tiel svojich spolupracovníkov pokúša vytvoriť dialóg nielen s verejným priestorom. Narúša stereotyp, mení perspektívu a ukazuje mesto a jeho architektúru inak ako sme zvyknutí. Vďaka JTRE mohla tento nový pohľad na mesto vyskúšať aj Bratislava. Na originálnej prechádzke vznikajúcou modernou štvrťou zažila spojenie ľudí, farieb a hmoty v netradičnom kontexte – a podľa reakcií návštevníkov sa to Dornerovi po desiatkach iných miest podarilo aj u nás.
