Ako dostať deti prirodzene k pohybu? Päť krokov, ktoré môžu rodičia skúsiť už zajtra

Obrazovka ponúkne dieťaťu odmenu takmer okamžite, pri pohybe si na dobrý pocit musí chvíľu počkať. Aj preto môže mobil či herná konzola pôsobiť lákavejšie než šport. Robert Krause, odborník na neuropsychológiu s dvojitou odbornou certifikáciou, v rozhovore vysvetľuje, čo pravidelný pohyb prináša detskému mozgu, ako nájsť aktivitu, ktorá dieťa skutočne baví, prečo je dôležitý príklad rodičov a akých päť krokov môžu rodiny vyskúšať už od zajtra.

Prečo sú dnes obrazovky pre deti často lákavejšie než pohyb či šport a čo podľa vás môžu rodičia urobiť ako prvé, aby tento pomer začali meniť?

Obrazovky vyhrávajú v jednej veci, s ktorou šport len ťažko konkuruje. Ponúkajú rýchlu odmenu. Každé ťuknutie, nový level či video prinášajú mozgu dávku dopamínu bez väčšej námahy. Pri športe si dieťa musí najskôr obuť tenisky, možno sa zapotiť alebo aj prehrať, kým príde dobrý pocit. Detský mozog si pritom prirodzene volí cestu najmenšieho odporu. Nie je to lenivosť, jednoducho je tak nastavený. Ako rodič viem, že prvým krokom nemusí byť boj s mobilom. Oveľa lepšie je zmeniť dostupnosť možností. Ak dieťa pri nude najľahšie siahne po telefóne, ten pravdepodobne vyhrá. Ak má však rovnako poruke loptu, bicykel či kamaráta za rohom, situácia sa mení. Pohyb treba urobiť prirodzenou súčasťou voľného času.

Kedy je čas pred obrazovkou ešte v poriadku a kedy už môže začať negatívne ovplyvňovať pozornosť, spánok, náladu či bežné fungovanie dieťaťa?

Nejde iba o počet hodín, hoci aj ten je dôležitým orientačným bodom. Pri deťoch v školskom veku sa väčšinou hovorí o maximálne jednej hodine rekreačného času pred obrazovkou denne ako o rozumnej hranici. Ešte podstatnejšie však je, čo obrazovka v živote dieťaťa nahrádza. Ak uberá zo spánku, pohybu vonku, kontaktu s rovesníkmi alebo školských povinností, treba spozornieť. Varovným signálom môže byť slabšie sústredenie na činnosti, ktoré nie sú okamžite zaujímavé, horšie zaspávanie, nočné budenie či výrazná podráždenosť pri odložení zariadenia. Ak postupne ustupujú do úzadia škola, rodina alebo kamaráti, rodič by mal situáciu začať riešiť.

Môže pravidelný pohyb pomôcť prirodzene znížiť čas, ktorý dieťa trávi na mobile, tablete alebo počítači?

Áno, pohyb je jeden z najúčinnejších nástrojov. Uspokojuje potrebu stimulácie a odmeny zdravším spôsobom. Dieťa, ktoré je fyzicky unavené a má za sebou príjemný zážitok z aktivity, má menšiu tendenciu hľadať ďalšie vzrušenie inde. Pravidelná fyzická aktivita navyše podporuje kvalitnejší spánok a lepšiu náladu. Vytvára sa tak priaznivý kruh, vďaka ktorému je dieťa odolnejšie a menej sa uchyľuje k obrazovke ako k jedinému spôsobu upokojenia alebo zábavy.

Čo konkrétne prináša šport detskému mozgu a psychike? Ako vplýva na sústredenie, zvládanie emócií či sebadisciplínu?

Pohyb je pre vyvíjajúci sa mozog v podstate hnojivo. Fyzická aktivita zvyšuje jeho prekrvenie a podporuje tvorbu látok, ktoré pomáhajú nervovým bunkám rásť a prepájať sa, najmä v oblastiach zodpovedných za pozornosť, plánovanie a sebaovládanie. Deti, ktoré sa pravidelne hýbu, sa dokážu lepšie sústrediť a spracovávať informácie. Šport učí aj niečo, čo sa nedá naučiť z knihy ani obrazovky. Prehratý zápas, netrafená bránka či lepší výkon súpera sú tréningom zvládania frustrácie a emócií. Pravidelný tréning, dodržiavanie pravidiel a fungovanie v tíme zároveň rozvíjajú vytrvalosť a sebadisciplínu, ktoré sa prenášajú aj do ďalších oblastí života.

Čo by ste poradili rodičovi, ktorého dieťa tvrdí, že ho žiadny šport nebaví a radšej zostane doma pri mobile alebo hernej konzole? Ako v ňom prebudiť chuť k pohybu bez zbytočného nátlaku?

Najskôr by som sa spýtal, či už vyskúšalo dostatok možností alebo len jednu či dve, ktoré mu nesadli. Nie každé dieťa bude milovať tímové loptové hry, no môže si nájsť cestu k lezeniu, tancu, bojovým umeniam či behu. Kľúčové je hľadať a nevzdať sa po prvom neúspechu. Dôležité je tiež odstrániť tlak na výkon a súťaženie. Niekedy stačí ísť spolu na bicykel, zaplávať si alebo sa jednoducho zahrať vonku. Pohyb sa tak vracia k svojej najprirodzenejšej podobe, k hre a spoločnému zážitku. Veľmi dobre funguje aj sociálny rozmer. Tréning s kamarátom môže dieťaťu priniesť úplne inú motiváciu, než keď tam musí ísť samo.

Je dôležité, aby si dieťa šport vybralo samo, alebo ho má rodič niekedy aj trochu postrčiť, aby vôbec zistilo, čo ho môže baviť?

Oboje platí, len v inej fáze. Dieťa si nemôže vybrať niečo, čo nikdy nezažilo. Úlohou rodiča je preto ponúknuť mu rôzne možnosti a najmä v mladšom veku ho jemne motivovať, aby ich vyskúšalo. Postupne by však malo dostávať čoraz väčšiu slobodu. Aktivita bez vlastného podielu na rozhodovaní môže viesť k odporu. Ideálne je preto ponúknuť širokú paletu možností a napokon nechať dieťa, aby si vybralo samo.

Čo ak dieťa vyskúša futbal, plávanie či florbal a po pár tréningoch chce skončiť? Kedy rešpektovať jeho rozhodnutie a kedy ho naopak učiť vytrvalosti?

Treba rozlišovať dva prípady. Ak dieťa cíti, že ho daná aktivita jednoducho nebaví a nie je za tým iný problém, je to legitímny signál. Dlhodobé nútenie do športu, ktorý mu neprináša radosť, môže viesť až k odporu k pohybu ako takému. Iné je, keď chce skončiť po prvej ťažkosti, napríklad pre únavu, prehru alebo pocit, že mu niečo nejde tak dobre ako ostatným. Práve vtedy sa učí vytrvalosti a odolnosti a má zmysel ho povzbudiť, aby ešte chvíľu pokračovalo. Dobre funguje dohodnúť si vopred, koľko tréningov alebo mesiacov aktivitu vyskúša, kým sa definitívne rozhodne. Rodič tak rešpektuje jeho pocity a zároveň ho učí nevzdávať sa pri prvom neúspechu.

Musí ísť vždy o organizovaný šport, alebo môže byť pre dieťa rovnako dôležitý bicykel, ihrisko, prechádzka, pohyb vonku či obyčajná hra s kamarátmi?

Organizovaný šport určite nie je jedinou možnosťou. Z pohľadu mozgu je neriadená hra vonku v mnohom nenahraditeľná. Kým tréning rozvíja disciplínu a spoluprácu podľa pravidiel, spontánna aktivita podporuje tvorivosť, samostatné rozhodovanie a schopnosť riešiť konflikty bez neustáleho dozoru dospelého. Najzdravší je podľa mňa mix oboch svetov. Športový krúžok prináša pravidelnosť a cieľ, popri tom však dieťa potrebuje aj dostatok prirodzeného pohybu. Bicykel, hra na ihrisku, prechádzka so psom či skákanie cez švihadlo majú v aktívnom detstve svoje miesto. Rodičia preto nemusia mať pocit zlyhania, ak ich dieťa nenavštevuje žiadny krúžok, pokiaľ sa dostatočne a s radosťou hýbe iným spôsobom.

Akú úlohu zohráva rodič ako vzor? Dá sa od dieťaťa očakávať, že bude športovať a odloží mobil, keď doma nevidí dospelých pravidelne sa hýbať?

Rodič ako vzor je podľa mňa jeden z najsilnejších a zároveň najviac podceňovaných nástrojov. Deti sa neriadia iba tým, čo im hovoríme, ale najmä tým, čo nás vidia robiť každý deň. Ak dieťa vidí dospelého väčšinu času na gauči s telefónom a zároveň počúva, že by malo ísť von, prirodzene sa bude riadiť skôr činmi než slovami. Nikto pritom nemusí byť vrcholový športovec. Stačí, ak sa pohyb stane bežnou súčasťou rodinného života. Môže ísť o prechádzku, beh, bedminton alebo jednoducho o to, že aj dospelý počas času s rodinou odloží mobil.

Ako by mal vyzerať zdravý deň dieťaťa z pohľadu rovnováhy medzi školou, obrazovkami, pohybom, oddychom a spánkom?

Základom je niekoľko pilierov, ktoré by mali mať v každodennom režime svoje miesto, hoci ich netreba plánovať presne na minútu. Na prvom mieste je spánok. Školáci potrebujú približne deväť až jedenásť hodín denne a tento priestor by nemala ukrajovať škola ani obrazovky. Pohyb je dobré rozložiť počas celého dňa, nielen ho sústrediť do jedného tréningu. Ideálna je aspoň hodina aktivity denne, pokojne rozdelená medzi cestu do školy, pobyt vonku a večernú hru. Obrazovky by zároveň mali mať jasne stanovené hranice, najmä pred spaním. Dôležitý je aj skutočný oddych bez výkonu a neustálej stimulácie. Dokonca aj nuda má pre detskú kreativitu svoj význam. Rovnováha neznamená venovať všetkému rovnaký priestor, ale zabezpečiť, aby jedna oblasť dlhodobo nevytláčala ostatné.

Ak by rodičia chceli už od zajtra dostať do života dieťaťa viac pohybu a menej obrazoviek, akých päť konkrétnych krokov by ste im odporučili?

Ako prvé by som zaviedol jasný čas bez obrazoviek platný pre celú rodinu, napríklad počas spoločného jedla a hodinu pred spaním. Dodržiavať by ho mali aj dospelí.

Druhým krokom je zaradiť pohyb medzi pevné súčasti dňa, podobne ako školu. Môže ísť o cestu do školy pešo alebo na bicykli.

Po tretie by sa aspoň niekoľkokrát týždenne mala fyzická aktivita stať spoločným rodinným zážitkom. Môže to byť prechádzka, hra vonku či víkendový výlet.

Štvrtým krokom je umožniť dieťaťu vyskúšať viacero aktivít, kým nájde tú svoju. Má zmysel povzbudiť ho po prvom neúspechu, no zároveň rešpektovať, keď mu určitý šport jednoducho nesadne.

A napokon treba pohyb urobiť čo najdostupnejším. Bicykel, lopta či švihadlo môžu byť poruke, zatiaľ čo mobil alebo tablet nemusia byť automaticky prvou vecou, po ktorej dieťa vo voľnej chvíli siahne.

PhDr. Robert Krause, PhD., MPH, MBA

Robert Krause sa psychológii a neuropsychológii venuje viac než desať rokov. Prednáša na UKF v Nitre a VŠMU v Bratislave, vzdelával tisíce ľudí z desiatok krajín a pravidelne vystupuje v slovenských aj zahraničných médiách. Je autorom kníh a odborných článkov, v minulosti pôsobil aj ako dobrovoľník na detskej onkológii a v UNICEF. Popri odbornej práci sú pre neho dôležité rodina, zdravie, šport a osobný rozvoj.