ESG manažér: Zadržať vodu, skrotiť vietor, ochladiť ulice. Taká musí byť architektúra budúcnosti

Rozpálená dlažba, zaplavené podzemné garáže či vietor, ktorý znepríjemňuje pohyb na ulici, už nie sú iba výnimočnými problémami. Klimatická zmena mení pravidlá navrhovania miest a od architektov aj developerov vyžaduje, aby počítali s extrémnym počasím na desiatky rokov dopredu. Martin Stohl, ESG manažér JTRE, vysvetľuje, prečo musí dažďová voda zostať priamo v území, ako zeleň ochladzuje mestské štvrte, čo dokážu odhaliť veterné štúdie a prečo éra celopresklených fasád postupne ustupuje.

Pamätáte si moment alebo konkrétny projekt, pri ktorom ste si uvedomili, že klimatická zmena už nie je vzdialenou témou, ale priamo ovplyvňuje spôsob, akým navrhujeme a staviame mestá?

Bolo to ešte počas štúdia architektúry na STU v Bratislave v 90. rokoch. Dostal som sa k materiálu s názvom Bratislava nahlas, ktorý pomenúval alarmujúci stav životného prostredia a kultúrnych pamiatok v Bratislave. Táto 64-stranová publikácia síce vznikla ešte pred pádom komunizmu, no ani v tom čase sa veľa nápravy neudialo. Pre mňa osobne to bol jeden z momentov, ktoré ma priviedli k rozhodnutiu dokončiť štúdium architektúry práve na vtedajšej Katedre ekologicky viazanej tvorby. Udržateľná architektúra a urbanizmus ma neopustili ani počas rokov pôsobenia v Kanade, kde som mal šťastie stretnúť skvelých architektov a aktivistov vrátane vizionárky Jane Jacobsovej, autorky prelomovej knihy Smrť a život veľkých amerických miest.

Ako sa odvtedy zmenil spôsob, akým sa pozeráte na územie ešte predtým, ako na ňom vznikne prvá čiara projektu?

V posledných rokoch som sa vo veľkých developerských spoločnostiach venoval témam udržateľnosti. Bolo to moje vedomé rozhodnutie, pretože práve v tomto prostredí existuje veľký priestor niečo reálne zmeniť. Z hľadiska investora sú lukratívne predovšetkým lokality v intraviláne mesta s dobrou infraštruktúrou a dopravným napojením. K dispozícii sú často už len zanedbané pozemky, často zaťažené kontamináciou po bývalej priemyselnej výrobe.

Ich kultiváciou a zastavaním pri rozumnej regulácii možno dosiahnuť viacero pozitív. Územie sa zbaví ekologickej záťaže a opäť sa začlení do štruktúry mesta, ktoré sa zároveň stáva kompaktnejším bez ďalšieho zaberania pôdy v extraviláne a potreby cestovať za prácou do mesta. Moderná architektúra, ktorú dnes staviame, je neporovnateľne udržateľnejšia a prináša nové funkcie aj život do predtým zanedbaných štvrtí. Z hľadiska investora je pochopiteľne dôležitá aj udržateľnosť podnikania. Komerčne úspešné bývajú spravidla tie projekty, ktoré dokážu pritiahnuť záujemcov a návštevníkov, čo si vyžaduje vysokú kvalitu funkcií, architektúry, interiérov aj verejných priestorov.

Keď sa dnes začína navrhovať nová budova alebo celá mestská štvrť, ktoré klimatické riziká musia developeri a architekti vyhodnotiť ako prvé?

Ak hovoríme o vonkajších rizikách, v našich podmienkach ide predovšetkým o záplavy, prehrievanie a čoraz extrémnejšie búrky či víchrice. Existujú však aj riziká, ktoré vyplývajú z nevhodného návrhu budov a z nedostatočnej pripravenosti stavby na tieto vonkajšie vplyvy. Faktor tvaru, orientácia na svetové strany zohľadňujúca prevládajúce vetry a tepelné zisky, miera presklenia či kvalita a odolnosť detailov sú stále témami, ktoré mnohí stavitelia a investori podceňujú. Veľkou témou zostávajú aj zdroje energií, pri ktorých zohráva úlohu volatilita trhu, ako aj požiadavky na dekarbonizáciu. Vlastný zdroj obnoviteľnej primárnej energie priamo na pozemku predstavuje v súčasnosti jednu z najlepších foriem prevencie rizík a zároveň investíciu s pomerne rýchlou návratnosťou.

Predstavme si silnú letnú búrku, počas ktorej v priebehu niekoľkých minút spadne veľké množstvo vody. Čo musí projekt zvládnuť, aby voda nezaplavila ulice, garáže ani okolité budovy?

Odborníci predpokladajú, že v dôsledku klimatickej zmeny bude rizikových prívalových dažďov pribúdať a ich intenzita bude narastať. Hoci ide o náročnú úlohu, pri návrhu budovy alebo celej štvrte je preto kľúčové čo najpresnejšie kvalifikovane odhadnúť objem aj intenzitu dažďovej vody v danom území, a to s výhľadom na čo najdlhšie obdobie do budúcnosti. Celý objem zrážkovej vody by mal v ideálnom prípade zostať priamo na pozemku bez odvádzania do dažďovej kanalizácie.

Jedným z možných technických riešení sú podzemné retenčné nádrže. Ďalšiu možnosť predstavujú vhodne navrhnuté sadové úpravy, terénne priehlbiny, zapustené ihriská či iné plochy určené na dočasné zaplavenie. Voda sa v nich postupne vsakuje do pôdy a čiastočne sa odparuje. Ak sa tieto opatrenia podcenia, voda môže zaplaviť komunikácie či najnižšie položené časti budovy. Chronicky problematické bývajú napríklad nevhodne navrhnuté vjazdy do podzemných garáží.

Po prívalových dažďoch často prichádzajú dlhé obdobia sucha. Ako možno dažďovú vodu zachytiť, udržať v území a neskôr ju zmysluplne využiť?

Dôležité je, aby dažďová voda z územia podľa možnosti neodtiekla, ale zostala v ňom čo najdlhšie. Okrem spomínaných retenčných nádrží, z ktorých možno vodu využívať na bežné zavlažovanie, slúžia na tento účel aj zelené plochy. Takzvané dažďové záhrady vytvárajú počas lejakov dočasné jazierka, ktoré umožňujú postupné vsakovanie vody do podložia. Takto zadržaná voda zostáva v pôde dlhší čas a pomáha zmierňovať extrémy medzi intenzívnymi dažďami a obdobiami sucha. Dôležitú retenčnú funkciu plnia aj koreňové systémy vhodne vybraných stromov a rastlín.

Okolité prostredie sa následne ochladzuje prostredníctvom evapotranspirácie, teda odparovania vody z listov a nadzemných častí rastlín. Retencia dažďovej vody na pozemku preto pomáha nielen prekonať prípadné obdobia sucha, ale plní aj dôležitú úlohu pri vytváraní príjemnej mikroklímy v území. S týmito princípmi systematicky pracujeme v našich projektoch vrátane Nového Lida. Ako dobrý príklad možno uviesť centrálny park s rozlohou takmer 11 hektárov v pripravovanom projekte Majer Vajnory, ktorý pomôže zadržiavať dažďovú vodu a zároveň výrazne ochladzovať prostredie novej štvrte.

Prečo sa niektoré ulice a námestia počas leta menia na rozpálené plochy a ako možno ich prehrievanie zmierniť?

Ide o takzvaný efekt mestských tepelných ostrovov. Spevnené plochy, tmavá dlažba, asfalt a budovy počas dňa absorbujú veľké množstvo tepla a následne ho uvoľňujú späť do okolia. K dispozícii sú termovízne mapy Bratislavy, na ktorých možno jasne vidieť najviac prehrievané časti mesta.

Pri riešení tohto problému možno kombinovať viacero opatrení. Veľmi dôležitá je už spomínaná zeleň, predovšetkým vzrastlé stromy, ktoré vytvárajú tieň a prostredníctvom odparovania vody z listov ochladzujú svoje okolie. Verejné priestory by preto mali zahŕňať súvislé zelené koridory aj miesta na oddych v tieni. Dôležitý je tiež výber farby, albeda a materiálu povrchov. Svetlejšie materiály odrážajú viac slnečnej energie a prehrievajú sa menej ako tmavé, treba však nájsť rovnováhu, aby ľudí príliš neoslňovali. Pomôcť môžu aj zatrávňovacie dlaždice, vodopriepustné povrchy, vodné prvky či jemná vodná hmla.

Ako možno zabezpečiť, aby boli verejné priestory počas horúčav príjemné nielen pre ľudí, ale aj pre zvieratá?

Rozpálená dlažba prekáža nielen ľuďom, ale aj zvieratám. Psov môže poraniť na labkách, preto by mali byť súčasťou verejných priestorov súvislé tienisté trasy a chladnejšie zelené povrchy. Nestačí však iba jedno opatrenie, vždy je potrebná vhodná kombinácia viacerých riešení. Komfortné mesto pripravené na klimatickú zmenu tvorí dostatok zelene, tieňa a vody, vhodné materiály, premyslené usporiadanie priestoru a ohľad na najzraniteľnejších medzi nami.

Pre mikroklímu pritom nie je dôležitý iba uličný priestor. Výrazný vplyv majú aj strechy budov. Pri termovíznych meraniach sme porovnávali intenzívne zelené strechy so strechami bez vegetácie a teplotné rozdiely dosahovali desiatky stupňov. Ak sa takéto prehrievanie striech kumuluje v celom meste, výrazne zhoršuje podmienky vo verejných priestoroch aj v budovách pod nimi.

Pri vyšších budovách vstupuje do hry aj silný vietor. Ako možno už pri navrhovaní predísť vzniku nepríjemných alebo nebezpečných veterných koridorov? Pri vysokých budovách treba vietor riešiť už od koncepčnej fázy návrhu. V Bratislave prevláda pomerne silné severozápadné prúdenie, preto je dôležité zohľadniť tvar a orientáciu budovy, odolnosť konštrukcie a fasády, ale aj komfort ľudí na balkónoch či terasách. Dôležitý je aj vplyv budovy na verejný priestor v jej okolí. Preto sa spracúvajú veterné štúdie a simulácie, ktoré identifikujú rizikové miesta v jednotlivých obdobiach roka a navrhnú vhodné opatrenia. Pomôcť môžu markízy, ustúpené podlažia, aerodynamické tvarovanie budov, ich vhodné umiestnenie, členenie uličnej siete a vnútroblokov, ako aj správne umiestnená vzrastlá zeleň či iné bariéry.

Keď sa pozrieme tridsať rokov do budúcnosti, podľa čoho spoznáme, že dnešný projekt bol navrhnutý kvalitne a dokázal sa pripraviť na meniace sa klimatické podmienky?

Okrem svojej primárnej funkcie musí kvalitne navrhnutá budova počas celého životného cyklu zvládať aj riziká, o ktorých sme hovorili vyššie. Ide o intenzívne dažde, silný vietor, rastúce teploty, krupobitie a ďalšie kalamity, ale aj o zabezpečenie kvalitného a zdravého vnútorného prostredia. Budovy sa navrhujú na obdobie 50 až 60 rokov, no väčšinou slúžia oveľa dlhšie. Musia byť preto flexibilné a adaptabilné na budúce funkčné, priestorové aj technické zmeny. Zároveň už dnes musíme pracovať s odbornými predpokladmi, ako sa budú klimatické podmienky v nasledujúcich desaťročiach meniť.

Projekt, ktorý tieto riziká zohľadňuje už pri návrhu konštrukcie, fasády a verejných priestorov a zároveň umožňuje neskoršie úpravy, má veľkú šancu zostať funkčný a bezpečný aj o tridsať či viac rokov. Samozrejmosťou musí byť aj energetická hospodárnosť. Do roku 2050 by mala byť Európa uhlíkovo neutrálna a nové budovy musia už od roku 2030 spĺňať požiadavky na takmer nulové emisie. To znamená znižovať spotrebu energie, úplne vyradiť fosílne palivá vrátane plynových kotlov a využívať výlučne obnoviteľné zdroje energie. Projekty, ktoré tieto požiadavky spĺňajú už dnes, sa v budúcnosti môžu vyhnúť vysokým prevádzkovým nákladom aj sankciám spojeným s emisiami.

Mení sa však aj samotná architektúra. Príkladom je trend celopresklených fasád, ktoré síce umožňujú atraktívne výhľady bez výraznejších obmedzení, no vo svete sú už na ústupe, pretože sú energeticky neudržateľné. Pri návrhu treba nájsť správny pomer medzi presklenými a plnými časťami fasády. Interiér na jednej strane potrebuje dostatok denného svetla podľa platných noriem, no príliš veľa presklenia prináša nadmerné tepelné zisky a zvyšuje spotrebu energie na chladenie. O kvalite dnešného projektu teda rozhoduje to, či dokáže dlhodobo vyvážiť odolnosť, energetickú efektívnosť a zdravé, komfortné vnútorné prostredie pre ľudí.