Na kalórie nepozerá, trénuje každý deň. Spoznajte bežný deň profesionálnej basketbalistky Emy Rodákovej

Do haly prichádza v predstihu, aby sa rozcvičila aj porozprávala so spoluhráčkami. Basketbal jej priniesol disciplínu, blízke priateľstvá a zážitky z ciest, no ukázal jej aj to, aké náročné je nájsť kvalitné zázemie. S hráčkou WBC Slovan Bratislava Emou Rodákovou prejdeme jej bežným dňom a nahliadneme do života belasej basketbalistky mimo zápasov. Otvorene hovorí o podmienkach na tréning, nedostatku priestorov na regeneráciu aj o tom, prečo by dievčatám odporučila dať športu šancu.

Začíname ráno. O koľkej vstávaš? Čo dnes raňajkuješ a je toto tvoje typické jedlo pred tréningovým dňom?

Záleží na konkrétnom dni, ale väčšinou sa snažím vstať do deviatej. Odvíja sa to aj od toho, aký bol predchádzajúci deň a či sa ešte cítim unavená. Na raňajky si väčšinou pripravujem proteínovú ovsenú kašu s ovocím. Je to moje bežné jedlo bez ohľadu na to, či ma práve čaká tréningový deň. Príprava je rýchla a takéto raňajky mi vyhovujú.

Pozeráš pri jedle na kalórie a zloženie alebo už presne vieš, čo tvoje telo počas sezóny potrebuje?

S jedlom nemám problém a kalórie si nepočítam. Jem to, na čo mám chuť, takže sa v tomto veľmi neobmedzujem. Počas sezóny si však dávam záležať na tom, aby som jedla viac a mala dostatok energie. Pri každodenných tréningoch a zápasoch potrebujem z jedla doplniť to, čo počas športu vydám.

Kým sa presunieme na tréning, čo všetko ešte musíš počas bežného dňa stihnúť? Basketbal je tvoja jediná práca alebo máš popri ňom aj ďalšie povinnosti?

Zatiaľ sa venujem iba basketbalu. Som čerstvo po vysokej škole a po letnej príprave sa plánujem zamestnať, takže ma čaká aj spojenie profesionálneho športu s pracovnými povinnosťami. Počas letnej prípravy však môj deň pred tréningom vyzerá pokojnejšie. Väčšinou oddychujem, varím a trávim čas s priateľom.

Sme na ceste do haly. Koľkokrát za týždeň túto cestu absolvuješ a koľko tréningov máš počas bežného týždňa?

Trénujeme každý deň, takže cesta do haly je pravidelnou súčasťou môjho dňa. Okrem spoločných tréningov máme aj možnosť individuálnej prípravy. Dvakrát do týždňa máme do tréningového programu zakomponovanú posilňovňu. Počas sezóny k tomu pribúdajú zápasy, ktoré hrávame každú sobotu. V letnej príprave sa program menil podľa turnajov, takže každý týždeň vyzeral trochu inak.

Prichádzame do haly. Čo nasleduje ako prvé a ako dlho sa vlastne pripravuješ, kým sa začne samotný basketbalový tréning?

Snažím sa prísť dostatočne skoro, aby som sa stihla rozcvičiť a venovať sa mobilite. Pred začiatkom spoločného tréningu si tak nechávam čas na vlastnú prípravu. Popri tom je vždy priestor aj na rozhovory so spoluhráčkami. Príchod do haly teda nie je iba o rozcvičke, ale aj o chvíľach, keď sa môžeme porozprávať, kým sa začne tréning.

Keď sa pozrieme na celý dnešný tréning, čo z neho býva pre teba fyzicky najnáročnejšie?

Najviac mi dáva zabrať hra päť proti piatim alebo štyri proti štyrom. Je náročná najmä kondične, ale niekedy aj silovo, takže sa pri nej spája viacero nárokov naraz. Veľa závisí aj od tempa tréningu a náročnosti jednotlivých cvičení. Nerozhoduje teda iba to, čo práve hráme alebo precvičujeme, ale aj intenzita, v akej celý tréning prebieha.

Koľko času počas týždňa stráviš iba basketbalom, keď k tréningom pripočítame zápasy, posilňovňu, regeneráciu a cestovanie?

Keď si zrátam tréningy, zápasy aj cestovanie, vychádza to približne na dvadsať hodín týždenne. Je to teda pomerne veľká časť týždňa. Samotný tréning alebo zápas tvorí iba časť tohto času, pretože k basketbalu patria aj presuny. Keď sa všetko spočíta, človek vidí, koľko priestoru má šport v jeho bežnom živote.

Tréning máme za sebou. Čo teraz potrebuje telo ako prvé? Jedlo, oddych, fyzio alebo ešte ďalší tréning?

Prvé, čo po príchode domov urobím, je, že otvorím chladničku a potom si pripravím čaj. Tréningy sa nám často končia vo večerných hodinách, takže kým prídem domov a navečeriam sa, na ďalšie aktivity už veľa času nezostáva. Väčšinou sa s blízkymi ešte porozprávame o tom, aký bol deň, a preberieme aj tréning. Práve jedlom a rozhovorom doma sa tak môj deň po večernom tréningu uzatvára.

Čo bude dnes tvoje jedlo po tréningu a ako veľmi sa musí profesionálna športovkyňa kontrolovať aj v tom, čo si dá večer na tanier?

Dnes si pripravím vajíčka s pečivom a zeleninou. Osobne sa veľmi neobmedzujem a aj po tréningu si doprajem jedlo, na ktoré mám chuť. Myslím však na to, že už pôjdem spať, preto si večer nedávam ťažké jedlá. K večeri si vždy pripravím aj nejaký dobrý čaj. Ten patrí k môjmu večeru rovnako prirodzene ako samotné jedlo.

Dnes sme videli podmienky, v ktorých trénuješ ty. Aké podmienky majú podľa teba dievčatá a ženy, ktoré chcú športovať v Bratislave?

Myslím si, že v porovnaní s mužskými tímami sú podmienky niekedy až príliš rozdielne. Rozumiem tomu, že mužské športy môžu byť pre ľudí atraktívnejšie. Aj ženský šport však vie priniesť vysokú kvalitu a podľa mňa si zaslúži, aby ju ľudia vnímali. Možnosti pre deti sú celkom široké, no neskôr už potrebujú prejsť do kvalitnejších hál. A tých tu nie je až tak veľa. My sme rady, že ako jediný ženský basketbalový tím v Bratislave môžeme pôsobiť v Gopass aréne. Takéto zázemie totiž nie je samozrejmosť. Zároveň si myslím, že dievčatá v Bratislave majú podstatne viac možností športovať než v menších mestách na Slovensku. Tréningové časy prispôsobujeme školským a pracovným povinnostiam hráčok v tíme.

Keď chodíš po bratislavských halách a športoviskách, čo ti tu ako športovkyni najviac chýba?

Určite nám chýbajú kvalitné športoviská. Najlepšie to vidíme vtedy, keď nám vypadne tréning v Gopass aréne a potrebujeme náhradný priestor. Minulý rok sme v takýchto prípadoch trénovali v školských telocvičniach, ktoré, žiaľ, nespĺňali podmienky pre extraligový tím. Mať kde trénovať je jedna vec, ale dôležité je aj to, aké podmienky daný priestor ponúka. Túto sezónu sme preto rady, že môžeme ako náhradu využívať mestskú športovú halu na Pionierskej. Momentálne nám však najviac chýbajú priestory na potrebnú regeneráciu. Aj tie potrebujeme popri mieste na samotný tréning.

Keď sa pozrieš na Bratislavu ako na športové mesto, má podľa teba ženský šport v nej také miesto, aké by si zaslúžil? Čo by sa muselo zmeniť, aby bol viac viditeľný a prirodzenejšou súčasťou života v meste?

Myslím si, že ženský šport by si zaslúžil lepšie miesto, než má dnes. Ako som už spomenula, ženské športy nemajú takú podporu ako mužské a nie sú dostatočne docenené. Priala by som si preto väčšiu podporu aj viac fanúšikov. Máme čo ukázať a bolo by pekné, keby si na naše zápasy našlo cestu viac ľudí.

Náš spoločný deň sa končí. Čo by si chcela, aby si z neho odnieslo dievča, ktoré dnes rozmýšľa, či vôbec začne s basketbalom alebo iným športom?

Odkázala by som jej, aby sa do toho pustila. Nech si vyberie akýkoľvek šport, stojí za to dať mu šancu. Mne priniesol do života veľa pozitív. Disciplínu, pravidelný režim, pohyb, ale aj blízke kamarátky a inšpiratívnych ľudí. Keď premýšľam nad tým, čo mi šport dal, patria k tomu všetky tieto veci. Okrem toho sa v športe veľa cestuje. Toľko ciest, koľko zažije športovec, zažije málokto. Aj vďaka tomu mám množstvo zážitkov a skúseností. Život športovca nie je jednoduchý. Je však krásny práve tým, čo všetko počas neho zažijete a koho na tejto ceste stretnete.