Po kolaudácii prvého slovenského mrakodrapu Eurovea Tower bol okrem samotnej stavby dokončený aj film s názvom 168, ktorý dokumentoval nielen proces výstavby, ale aj príbehy ľudí, ktorí na ňom spolupracovali. Premiéru bude mať na marcovom Febiofeste. Oceňovaný slovenský režisér Jaroslav Vojtek v rozhovore vysvetľuje, ako prepojil ľudské príbehy s príbehom stavby.
Máte za sebou tri roky nakrúcania filmu 168 o prvom slovenskom mrakodrape. Aké pocity ste mali po záverečnej klapke?
Rád nakrúcam filmy dlhšie obdobie, pretože je to živá dramaturgia, ktorá sa kreuje počas nakrúcania. Bolo mi ľúto, keď sme nakrúcanie ukončili, privítal by som ešte dva roky navyše. Vždy som smutný, keď sa nejaká kapitola uzavrie. Toto bol koniec, ale zároveň začiatok nového života v mrakodrape, a uzavrel sa príbeh postavy, ktorá si tam začne užívať život. Bol to príjemný koniec.
Dokumentovali ste dlhodobý proces výstavby mrakodrapu. Aký prístup ste zvolili? V čom bol iný oproti vašim predošlým dielam?
Bola to pre mňa výzva, tie mám rád a pohľad na mrakodrap ma okamžite oslovil. Tá technologická neistota a moja túžba spoznať priestor, ktorý nakrúcam, ma vždy vedie k tomu, aby som točil film. Bolo obzvlášť príjemné, keď som mohol zistiť, akými technologickými procesmi všetko prechádza, keď už stavba stojí.
Ako ste vnímali mrakodrap počas nakrúcania?
Povedal by som, že to bolo ako živé mravenisko. Hneď som si uvedomil, že za tým betónom a oceľou sú ľudské osudy, individuálne existencie a ľudia, ktorí to všetko spájajú. Táto vízia mi prebehla mysľou a fascinovalo ma odhaľovanie dôvodov, prečo mrakodrap nespadne a čo všetko vydrží. Bol to dobrodružný zážitok nakrúcať statikov, ktorí mi hovorili, že stavba sa môže vychýliť o niekoľko centimetrov, no napriek tomu sa šálka kávy na stolíku nepohne. Sú to pre mňa zaujímavé veci, ktorým sa rád venujem, takže to bolo tematicky obohacujúce vo vzťahu medzi človekom a technológiou.
Nakrúcali ste v prostredí s množstvom obmedzení a bezpečnostných pravidiel. Ako ste tomu museli prispôsobiť prácu štábu?
Základ štábu bol veľmi minimalistický, tvoril som ho ja, kameraman, zvukár a produkcia. Počas filmovania sa k nám podľa potreby pridávali aj ďalší externí spolupracovníci ako zamestnanci developera mrakodrapu, spoločnosti JTRE, či pilot dronu. Vždy nás bavilo obliecť si prilby a vesty, radi sme sa v nich fotili. Bol zážitok ísť pracovným výťahom a čakať, či padne alebo nie. Fascinovali ma aj ľudia, ktorí výťah obsluhovali. Správali sa ako v luxusnom hoteli s rádiami, len sa nás spýtali, na ktoré poschodie chceme ísť, a hneď sme sa dostali tam, kde sme potrebovali.
Použili ste pri nakrúcaní aj nejaké technické inovácie, ktoré boli nutné kvôli špecifickému charakteru projektu?
Ja sám som staromódny, vyrástol som na 35-milimetrovom filme, no využitie moderných technológií vo filme som privítal. Žeriavnikovi sme dali GoPro kameru, aby natočil svoj svet počas bežného pracovného dňa a ja som dostal hotový materiál, ktorý som si pozrel v strihovej miestnosti. Bolo pre mňa novinkou nebyť pri nakrúcaní všetkého a nemať všetko pod kontrolou. Nové technológie vo filmárstve vítam, pokiaľ otvárajú tému alebo ju robia intímnejšou. Samozrejmosťou bolo aj využitie dronových záberov a úchvatných časozberov, ktoré sme získali rozmiestnením kamier na okolité budovy Eurovea City, a ktoré sú chrbtovou kosťou projektu.
Výstavba sa môže na prvý pohľad javiť ako čisto technická záležitosť inžinierov, projektantov a stavebných robotníkov. Podarilo sa vám dostať do filmu aj emocionálny, ľudský rozmer?
Od začiatku som mal v pláne prepojiť individuálny ľudský príbeh s príbehom stavby. Kolegyne z produkcie Michaela Platznerová a Michaela Matisová našli vhodné typy ľudí, ktorí ten príbeh niesli. Majiteľka jedného z bytov v mrakodrape, pani Mária Roššová, bola veľmi autentická vo vzťahu k bývaniu. Ako sedemdesiatročná pani našla pomyselné znovuzrodenie tým, že odišla z domu, v ktorom bývali spolu s manželom, ktorý už bohužiaľ nežije, a našla si nové bývanie a nový život s pekným výhľadom na Dunaj. Napriek svojmu pokročilému veku našla budúcnosť v mrakodrape.
Zvečnili ste aj príbehy robotníkov pracujúcich na stavbe?
Tu som musel nájsť balans medzi osobným príbehom robotníkov a ich prítomnosťou na stavbe. Nemohol som sa až tak hlboko ponoriť do ich osobných príbehov, vždy som sa ich snažil pretkať so stavbou. Veľa z nich robilo na projekte takejto škály prvýkrát. Napríklad železiari, ktorí ešte nikdy nepoužili také množstvo železa na žiadnu stavbu. Pre každého to bola výzva, ktorú ešte nezažil na stavbe na Slovensku. Chcel som zachytiť aj typické ručné práce, ktoré technológia nevytesní, pretože tesári stále musia rezať cirkulárom, merať metrom a toto podľa môjho názoru technologický pokrok nezmení.
Dá sa povedať, že práca na mrakodrape bola pre nich osobnou výzvou?
Pre všetkých od architektov cez statikov až po balkánskeho robotníka, ktorý robil obkladačky. Cítil som z nich, že sú hrdí na to, že majú na stavbe svoj podiel, majú k nej citový vzťah, pretože aj oni cítili, že sa im pod rukami rodí nejaké dieťa.
Počas filmovania ste mali možnosť rozprávať sa s Beth Galí, svetoznámou architektkou, ktorá sa podieľala na návrhu verejných priestorov v okolí mrakodrapu. Ako sa vám s ňou spolupracovalo?
Keď sme za ňou cestovali do Barcelony, očakával som namyslenú pani v norkovom kožuchu, no opak bol pravdou. Vyzdvihla nás v staršej dodávke, v ktorej vozí svojho psa, a ona sama nás odviezla až na pobrežie. Privítala nás vo svojom jednoduchom ateliéri, bolo vidieť, že je to žena, ktorú baví jej práca a baví ju prinášať ľuďom moderné priestory.
Čo bolo pre vás na celom projekte najvýnimočnejšie?
Technológia, ktorá bola pri výstavbe využívaná a rýchlosť výstavby, pretože za tri roky postaviť takýto mrakodrap je skutočne výnimočné. Práve tu sa môžeme pristaviť pri napredujúcej technológii, pretože len vďaka nej to bolo možné všetko stihnúť za taký krátky čas. Rovnako sa mi páčila aj práca statikov, ktorí odolnosť mrakodrapu skúšali v zahraničí v špeciálnom veternom tuneli. Je potvrdené, že počas silných vetrov mrakodrap dosahuje výchylku až 20 centimetrov, no ako som spomínal, jeho obyvatelia nič nepocítia.
Spomínate si na bizarnú príhodu, ktorá vás pobavila?
Bolo zábavné vyhnať architektov z GFI, ktorí stoja za projektom mrakodrapu, po rebríkoch na strechu budovy Landererova 12 počas silného vetra, keď sme s nimi robili rozhovor.
Zmenil sa počas nakrúcania váš pohľad na architektúru a urbanizmus?
Určite áno, celé nakrúcanie vo mne zanechalo veľmi dobrý dojem, že aj investori, architekti a všetci okolo projektu zušľachtili priestor naokolo. Bratislava sa mi zapáčila, aká bola zrazu vyvážená oproti tej starej časti, vznikla a stále vzniká nová, ktorá disponuje inou kvalitou priestoru. Uznávam, že nový priestor nábrežia dostáva inteligentný život ohľaduplný voči kráse okolia, ekológii aj pohodliu.
Aké reakcie očakávate zo strany divákov? Čo si z filmu môžu odniesť?
Netrúfam si predpovedať reakcie. Tému som uchopil tak, ako ja vidím svet a uvidíme, či sa s tým diváci stotožnia. Chcem im len povedať, že progresia moderného mesta prichádza a nevyhneme sa jej, ale je otázka, aké má pozadie. Keď som sa zhováral s investormi projektu, vnímal som ich ako veľkých chalanov, ktorí si plnia svoje sny. Chceli postaviť mrakodrap, pričom zisk pre nich nebola primárna motivácia. Pochopil som, že chcú ľuďom priniesť odkaz, že takto dobre sa dá žiť na brehu Dunaja, podobne ako vo veľkých európskych mestách. My máme výhodu, že si to nové európske mesto budujeme. A sny sa plnia preto, lebo chceme urobiť dobre sebe a takisto aj druhým ľuďom.
