V záplave moderných technológií a startupov v Bratislave dodnes nájdeme úspešné prevádzky priemyselných firiem, ale aj pozostatky tovární, ktoré v minulosti vytvárali množstvo pracovných miest pre obyvateľov hlavného mesta. Prečítajte si príbehy rafinérie Slovnaft, chemickej továrne Istrochem a výrobcu cukroviniek Figaro, ktoré roky patrili či patria k ekonomickým pilierom Bratislavy.
Rafinéria Slovnaft
Príbeh jedinej rafinérie na Slovensku sa paradoxne začína v Budapešti, kde v roku 1895 padlo rozhodnutie, ktoré odsúhlasilo výstavbu rafinérie minerálnych olejov. Bratislavu zaradilo medzi dôležité stredoeurópske centrá spracovania ropy. V Mlynskej záhrade vedľa Dunaja vyrástla fabrika s rozlohou sedem a pol hektára s názvom Apollo.
Na svoju dobu disponovala modernými technológiami na výrobu petrolu, cerezínu, sviečok aj umelého ľadu. Počas druhej svetovej vojny však padla za obeť vlne náletov. Výrobu obnovila už v roku 1945, no produkt nedosahoval želanú úroveň a prevádzka definitívne ukončila svoju činnosť.
Náhradu začalo mesto budovať v roku 1956 v lokalite bratislavského Vlčieho hrdla. Prvú výrobnú jednotku novej rafinérie s názvom Slovnaft uviedli do prevádzky v roku 1957. Ročne spracovávali 122-tisíc ton sovietskej ropy. Vo fabrike sa rozbiehali linky na výrobu benzínu, asfaltových sudov či viskóznych mazacích olejov.
Nový ropovod Družba začal do Slovnaftu dopravovať ropu z nálezísk vtedajšieho ZSSR, čo sa v konečnom dôsledku postaralo o rýchle napredovanie rafinérie. Trinásť rokov po uvedení prvej výrobnej jednotky do prevádzky mal Slovnaft koncom 70. rokov v prevádzke až 62 nových výrobných jednotiek s kapacitou 6 miliónov ton ropy.
Fabrika sa po roku 2000 zaradila medzi najmodernejšie európske rafinérie. Vykurovacie oleje sa vyrábajú už len v minimálnych množstvách. Ekonomická sila podniku je ukrytá vo výrobe benzínu a motorovej nafty. V súčasnosti je Slovnaft zazmluvnený strategickým partnerstvom s maďarskou spoločnosťou MOL a na Slovensku prevádzkuje najväčšiu sieť čerpacích staníc.
Chemická továreň Dynamitka, Dimitrovka aj Istrochem
Podnik, ktorý v roku 1873 založil švédsky chemik Alfred Nobel, dnes z veľkej časti iba chátra. V časoch najväčšej slávy patrila Dynamitka v bývalom Prešporku k najväčším továrňam v monarchii a počas prvej svetovej vojny zásobovala muníciou celú armádu Rakúsko-Uhorska. Okrem nábojov dodávala vojsku aj Nobelov vynález dynamit – šesťkrát silnejšiu výbušninu ako vtedy využívaný strelný prach. Spočiatku sa na tie časy ohromná sila dynamitu využívala najmä pri stavebných prácach, napríklad pri hĺbení tunelov.
Švédsky inžinier posúval infraštruktúru svojej firmy postupom času stále dopredu. Desať rokov po spustení výroby už mala svoju vlastnú elektráreň a ako prvá z Nobelových fabrík prešla na elektrické osvetlenie. Celkovo sa však stala prvou, v ktorej sa rozsvietili žiarovky. Mesto ťažilo aj z nadbytočnej elektrickej energie, ktorú mu Dynamitka predávala za výhodné ceny. Po roku 1910 patrila firma s tisíckou zamestnancov k najväčším zamestnávateľom a medzi ňou a zvyškom mesta začala premávať električka.
Po druhej svetovej vojne Dynamitku premenovali na Chemické závody Juraja Dimitrova. Výbušniny začali prevážať na východ republiky do novovzniknutej prevádzky v Strážskom. Naďalej tu však vyrábali prísady do plastov, rôzne postreky či gumárenské chemikálie, ktoré prudko znečisťovali ovzdušie.
Z národného podniku sa stal štátny, v roku 1991 ho premenovali na Istrochem a po privatizácii skončil v rukách novozaloženej akciovej spoločnosti Chemické závody Bratislava. Dynamické zmeny vlastníkov naďalej pokračovali a o tri roky neskôr štát Istrochem predal skupine Agrofert, ktorá areál vlastní dodnes.
V obrovskom areáli medzi Račianskou a Vajnorskou ulicou dnes sídli iba pár malých firiem, hodnotu tu majú najmä pozemky, ktoré sa nachádzajú uprostred urbanizovanej oblasti a majú rozlohu 150 hektárov. Posledné roky prechádza bývalý podnik rozsiahlou demoláciou a z dedičstva Alfreda Nobela zostávajú už len ruiny a technické pamiatky.
Výrobca cukroviniek Figaro
Továreň na sladkosti začala fungovať ešte v roku 1896, keď sa na Slovensko rozhodol expandovať slávny nemecký výrobca cukríkov Stollwerck. Tento názov si pamätá najmä staršia generácia, ktorá mala možnosť ochutnať klasické mliečne karamelky tzv. „štolverky.“
Nečakaná stopka prišla v roku 1945, keď továreň zadržali vojská Červenej armády a stala sa z nej ubytovňa pre vojakov. Trvalo dlhých trinásť rokov, kým sa výrobca čokolády opäť postavil na nohy a začal vyrábať obľúbené sladkosti. Tentokrát však Figaro vstupovalo na trh pod hlavičkou Československých čokoládovní, ktoré zastrešovali všetky továrne s cukrovinkami vo vtedajšej ČSR.
Postupom času sa z čokoládovní stal gigant na trhu v oboch republikách. Figaro uvádza, že v tom čase bola každá piata čokoláda vyrobená v bratislavskom podniku. Zmena režimu priniesla aj vlastnícke zmeny a ku kormidlu Figara sa dostal milovník čokolády Jacobs Suchard. Svoju maličkú cukríkovú firmu Kraft Foods postupne premenil na silné konzorcium, ktoré spojil s Figarom. Spoločnosť Kraft Foods sa v roku 2012 premenovala na Mondelēz International a pod túto značku patrí bratislavská fabrika dodnes, vďaka čomu patrí tento biznis k jedným z najdlhšie fungujúcich v meste.
Spoločnosť Figaro, dnes už Mondelēz Slovakia, produkuje desiatky ton cukrárskych výrobkov. V Bratislave sa vyrába čokoládová hmota, čokoládový likér, špeciality pre cukrársku a pekársku výrobu, tyčinky i tradičné tabuľkové čokolády. Pod jednou strechou sa spoločne s produktami značky Figaro vyrábajú aj sladkosti pre Milku, Cadbury či Cote d’Or.
