Dánsky architekt Jan Gehl sa preslávil svojimi riešeniami verejných priestorov, ktoré zlepšili mestá ako Kodaň, Londýn či New York. Jeho myšlienka je pritom stále rovnaká: tvoriť mestá pre ľudí. Toto je jeho 12 kritérií kvalitného mesta pre ľudí, akým by sa mohla stať aj Bratislava.
Téma pešej mobility a využíteľnosti ulíc, námestí či nábreží pre chodcov sa v diskusiách o verejných priestoroch objavuje čoraz častejšie aj v súvislosti s Bratislavou. Tá dnes stojí pred mnohými výzvami, v ktorých napríklad Kodaň v minulosti obstála aj vďaka Janovi Gehlovi. Ten o plánovaní miest s úctou k ľuďom vydal niekoľko kníh, založil vlastný inštitút a okrem iného aj naformuloval 12 kvalitatívnych kritérií, ktoré by malo spĺňať každé dobré mesto pre peších.
Tieto kritériá sú dnes pre Bratislavu aktuálnejšíe ako kedykoľvek predtým: s rozvojom nových mestotvorných štvrtí je dôležité myslieť na to, aby verejné priestory slúžili predovšetkým ľuďom, ktorí v nich budú tráviť čas. A to aj my považujeme za najdôležitejšiu funkciu mestotvorby.
Ako by teda malo vyzerať kvalitné mesto pre peších? Gehlove kritériá sa týkajú troch rôznych oblastí: ochrany pred nepriaznivými vplyvmi, pohodlia v priestore a radosti z užívania si času v ňom. Prečítajte si o nich viac:
Ochrana
1. Ochrana proti doprave a nehodám – pocit bezpečia
Prvým predpokladom pre úspešné mesto pre ľudí je budovať ho primárne z perspektívy chodca – ten by za žiadnych okolností nemal mať strach z dopravy a cítiť sa ňou ohrozený. K dobrým princípom plánovania dopravy s ohľadom na ľudí je absolútna prednosť chodcov v priestoroch zmiešaného pohybu, budovanie cyklotrás medzi chodníkom a parkujúcimi autami ako to je napríklad v Kodani, alebo dokonca úplné vylúčenie automobilovej dopravy. To sa začína v súčasnosti ukazovať ako efektívna cesta pre skvalitnenie verejných priestorov a tvorbu živých, bezpečných a trvalo udržateľných miest.
2. Ochrana proti kriminalite a násiliu – pocit istoty
Ľudia sa budú dobre cítiť iba v priestore, ktorý nie je opustený – dáva im teda pocit živej verejnej sféry, žije cez deň rovnako ako v noci, je dobre osvetlený a zdieľaný množstvom ďalších ľudí. Gehl tu pracuje s pojmami “oči v ulici” a “oči na ulici” – ak je v meste čo robiť, zvyšuje sa pohyb na uliciach, a zároveň je pre ľudí v okolitých budovách zaujímavé sledovať, čo sa deje pod oknami.
Kľúčom je pritom budovanie štvrtí so zmiešanou funkciou – práve tie vedia poskytnúť nepretržitú aktivitu, ale významnú rolu hrá aj osvetlenie v noci. Ide hlavne o svetlo z obývaných bytov, ktoré dáva tušiť, že sú nablízku ľudia.
Príkladom multifunkčného priestoru v Bratislave je Eurovea, ktorá sa onedlho dočká svojho pokračovania. K pocitu bezpečnosti v lokalite prispieva ako kvalita verejného priestoru, tak neustála ľudská aktivita a dostatok svetla v noci. Zdroj: JTRE
3. Ochrana proti nepríjemným zmyslovým vnemom
Úlohou verejného priestoru nie je ochrániť chodcov len pred dopravou a kriminalitou, ale aj nepriaznivým vplyvom počasia. Urbanisti by mali vždy myslieť na poveternostné vplyvy, dážď či sneh, ale aj tepelné podmienky v priestore. Dôležitým faktorom vo väčších mestách môžu byť škodlivé splodiny automobilovej dopravy, zabúdať však netreba ani na prach, hluk či detaily ako je oslnenie odrazovými plochami.
Pohodlie
4. Možnosť chôdze
Aby bolo mesto pre peších atraktívne, musí predovšetkým k chôdzi motivovať. Samozrejmosťou by malo byť poskytnutie dostatku priestoru pre peších, či už ide o šírku chodníka alebo kapacitu námestí, ale aj eliminácia prekážok v podobe stĺpov či prístreškov. Dôležitú úlohu zohráva aj povrch, ktorý musí byť príjemne pochôdzny.
Pešie mesto musí myslieť na všetky skupiny obyvateľov – teda aj na deti, seniorov či hendikepovaných. Prístupné by malo byť úplne všetkým. V neposlednom rade by malo pre motiváciu k chôdzi poskytovať zaujímavé priečelia budov či rôznu vybavenosť priamo na ulici, aby sa bolo pri čom pristaviť.
5. Možnosť stáť a zostať
Okrem chôdze je vo verejnom priestore, ktorý patrí chodcom rovnako dôležité státie, čakanie či pozorovanie. K nemu motivuje predovšetkým správne usporiadanie hraníc medzi jednotlivými typmi priestoru, ale aj poskytnutie rôznych typov opôr, ktoré k státiu prirodzene nabádajú.
Ľudia radi stoja či sedia tam, kde sú od chrbta krytí, ale priestor pred nimi majú ako na dlani. Môžu tak nerušene a nenápadne pozorovať život na ulici. Zdroj: Steve Slater, Flickr CC BY 2.0
Takzvaný efekt hraničnej línie hovorí o tom, že práve na hranici verejného priestoru sa ľudia najradšej pristavia a napríklad oprú chrbtom o stenu a pozorujú okolie. Zmyslami tak ovládnu ulicu, ale cítia sa bezpečne a nenápadne. Jednoduché pomôcky v podobe stĺpov, výklenkov či dokonca stromov zas poskytnú fyzickú a psychologickú oporu.
6. Možnosť sa posadiť
Bez možnosti posadiť sa by ľuďom vyhovel len máloktorý verejný priestor. Atraktívne miesta na sedenie však musia spĺňať niekoľko dôležitých kritérií: spravidla musia byť v príjemnej mikroklíme v hraničnej línii priestoru, byť od chrbta kryté a poskytovať dobrý výhľad. Ďalšími výhodami sú prijateľná úroveň hluku umožňujúca rozhovor, a samozrejme čistota bez splodín či odpadu.
Najdôležitejším faktorom je však výhľad: ak miesto poskytuje atrakcie ako voda, kvety či umelecké diela, človek na ne chce vidieť. A nielen na ne, ale aj na ľudí, s ktorými priestor zdieľa. Ak sa všetky tieto faktory spoja, vzniká mimoriadne atraktívne verejné miesto.
Dobre navrhnutý verejný priestor poskytuje široké možnosti chôdze, státia aj posedenia. Takto architekti vyriešili neformálnu možnosť sedenia v Panorama Parku v zóne Eurovea City. Zdroj: Dominika Behúlová
7. Možnosť vidieť
S výhľadom súvisia ďalšie dôležité parametre verejného priestoru. Sú to napríklad primerané pohľadové vzdialenosti – človeka rozoznáme na sto metrov, tvár a emócie na hranici 25 metrov. Z toho vyplýva aj naše vnímanie priestoru.
V kontexte mestského plánovania hovorí Gehl o tzv. sociálnom zornom poli, ktoré je definované práve týmito dvoma hodnotami, na ktoré musia architekti prihliadať. Zabudnúť by nemali ani na neobmedzenosť výhľadu, dostatok osvetlenia a zaujímavosti, na ktoré sa ľudia radi pozerajú.
8. Možnosť hovoriť a počúvať
Zrak nie je jediným zmyslom, ktorý hrá rolu v prežívaní verejného priestoru. Možnosť zhovárať sa, a teda optimálna počuteľnosť vďaka malému hluku je takisto znakom kvalitného mesta. Zvýšená intenzita alebo kolísanie úrovne hluku znemožňujú či už osobné alebo telefonické konverzácie, a často súvisia práve s intenzitou automobilovej dopravy.
Optimálny priestor ponúka dostatok ticha na rozhovor, no zároveň umožňuje počuť smiech, hlasy, kroky a ďalšie zvuky, ktoré prispievajú k pocitu živého a činorodého mesta. Rozhovory podporí aj kvalitný mestský mobiliár, ktorý vytvorí tzv. konverzačné ostrovčeky, napríklad v podobe lavičiek usporiadaných do kruhu či prenosných stoličiek.
9. Možnosť hrať sa a cvičiť
Motivácia k tvorivosti, fyzickej aktivite a hrám je takisto jednou z úloh kvalitných verejných priestorov v mestách. Nejde však len o sezónnu záležitosť – priestor by mal byť hravý v zime aj v lete, cez deň aj v noci. Napríklad v Benátkach neexistujú detské ihriská – túto úlohu spĺňa mesto ako také. Deti sa hrajú s loptami na schodiskách či okolo kanálov.
Netreba k tomu veľa: stačí vytvoriť prostredie, ktoré dáva možnosť sebavyjadrenia. Ide o detaily, ako jednoduché ozvláštnenia podnecujúce kreativitu, niečo nové a zvláštne. Úplne stačí kontakt s vodou vo fontáne alebo zakrivenie tradične priamych línií.
K hravosti priestoru prispievajú otvorené a prístupné riešenia, ktoré priam lákajú ľudí k aktivite. Najmenej ostýchavé sú väčšinou deti, ako v tejto fontáne. Zdroj: archív JTRE
Radosť
10. Merítko
Ľudské merítko je v urbanizme často skloňovaným výrazom – skrýva sa za ním filozofia navrhovania mestského priestoru s ohľadom na človeka, teda na jeho fyzické rozmery a zmyslové vnímanie. Ľudský zrak je napríklad prispôsobený horizontálnemu vnímaniu, kvôli ktorému našu pozornosť priťahujú prevažne podnety v úrovni očí. Zmysluplný kontakt budovy s ulicou preto so stúpajúcou výškou budovy rapídne klesá.
Jan Gehl ľudské merítko vyjadruje aj rýchlosťou – architektúra pre 5 km/h poskytuje príležitosť vnímať detaily malých priestorov, nápisov, ľudí. Architektúra pre 60 km/h má zas veľké priestory, veľké nápisy a neobsahuje detaily. V takej rýchlosti totiž nie je možné ich vidieť, rovnako ako ľudí.
11. Možnosť užiť si dobré počasie
Jedno z najdôležitejších kritérií atraktivity verejného priestoru je pekné počasie, samozrejme v rámci možností miestnej klímy a ročného obdobia. Pocit pohody v meste ovplyvňuje niekoľko klimatických faktorov od teploty vzduchu a jeho vlhkosti, až po intenzitu vetra či slnečného svitu.
Letná sezóna u nás predstavuje pre využiteľnosť verejných priestorov najväčší potenciál. Obľúbené sú trávniky v tieni stromov a blízkosti služieb, ako napríklad promenáda pred Eurovea. Zdroj: Dominika Behúlová
Mestá je preto potrebné stavať s ohľadom na klímu, v ktorej vznikajú – architektúra môže vo veľkej miere ovplyvniť to, ako sa v nich budú ľudia cítiť. V horúcom podnebí sú napríklad vhodné úzke ulice vytvárajúce tieň, v chladnejších krajinách treba zas zohľadniť nízky uhol slnečného svitu a nestavať do výšky. V prípade, že architektúra odráža miestne podmienky, stáva sa pobyt na ulici príjemným. Ak naopak klímu ignoruje, môže podporovať nepríjemné vplyvy v podobe silného vetra či vysokej teploty, ktoré pohodlný pohyb po ulici znemožnia.
12. Pozitívne zmyslové zážitky
Akýmsi všeobjímajúcim kritériom pre kvalitu mesta je prístup k dizajnu verejného priestoru ako takého. Dôležitý je výber materiálov, sprostredkovanie dobrého výhľadu na zaujímavé miesta, prítomnosť stromov, rastlín či vody, ale aj malé detaily, ktoré verejný priestor oživia. Človek by mal jednoducho mať príjemný zážitok sprostredkovaný všetkými zmyslami.
Tam, kde sa architektom podarí zjednotiť obsah a formu a poskytnúť každému ľudskému zmyslu niečo, čo ho zaujme a motivuje k objavovaniu, vznikajú takzvané stopercentné miesta. Tie spĺňajú všetky kritériá pre dobré mesto pre ľudí a stanú sa obľúbenými a vyhľadávanými. Jedným z takýchto miest je napríklad Piazza del Campo, námestie v talianskej Siene. Ľudia sa tam radi stretávajú už viac ako 700 rokov práve preto, že tu dochádza k symbióze všetkých dôležitých faktorov.
Jedno z tzv. stopercentných miest – talianska Piazza del Campo. Námestie, ktorému sa podarilo skĺbiť všetky podmienky pre funkčný a atraktívny verejný priestor. Zdroj: Peter_Aut, Wikimedia CC BY-SA 3.0
Názory na urbanizmus, architektúru a rozvoj miest sa za posledných 50 rokov výrazne menili a vyvíjali. Podľa Jana Gehla je smer, ktorým by sme sa mali uberať dnes, viac než jasný: mali by sme stavať mestá, ktoré nie sú pre autá, ani pre budovy, ale pre ľudí. Len ak bude človek na prvom mieste, podarí sa nám robiť verejné priestory funkčnými, príjemnými a obľúbenými. Týchto 12 kritérií nám môže pomôcť takéto priestory vytvárať a vrátiť tak mestám život a radosť.
