Bratislava má za sebou históriu necitlivého rastu sídlisk a predmestí, ktoré sa dodnes trápia s nedostatkom občianskej vybavenosti. Úlohou 15-minútového mesta je tento trend zvrátiť a priniesť plnohodnotný život priamo v mieste bydliska.
Urbanistka Milota Sidorová rozpráva o tom, ako sa takéto kompaktné mestá tvoria, prečo sú riešením do budúcnosti a ako sa k nim Bratislava môže priblížiť.
„Kompaktné 15-minútové mesto sa tvorí polycentricky, čo znamená, že pozostáva z viacerých menších centier, v ktorých sa odohráva náš život,“ opisuje Milota. Je založené na susedstvách, v ktorých nájdeme bývanie, obchod, školu a škôlku, športoviská, lekára, poštu, komunitné centrum, park aj pracovné príležitosti. Všetko vrátane verejnej hromadnej dopravy je dostupné pešo alebo na bicykli.
15-minútové mesto je založené na hustote v ľudskej mierke
Pri jeho plánovaní sa zameriavame na efektívne využitie priestoru a zdrojov v mierke, ktorá neohrozuje kvalitu života v danej lokalite. Cieľom teda nie je nasťahovať čo najviac ľudí na meter štvorcový, ale nájsť rovnováhu v hustote, ktorá je sociálne únosná. Je dôležité udržať susedstvo kompaktné do výšky aj do šírky; práve preto väčšinu európskych 15-minútových miest charakterizuje bloková výstavba s vnútroblokmi, aké môžeme poznať z Amsterdamu, Paríža alebo zo susednej Viedne.
V Bratislave sa k takémuto kompaktnému mestu najviac približuje centrum. Fragmenty tohto konceptu však vidno aj v niektorých starších štvrtiach, ktoré boli postavené ešte pred sídliskami, ako napríklad 500 bytov a okolie „Duláku“ na Nivách alebo husto zastavaná a napriek tomu zelená štvrť Blumentál.
Súčasný spôsob života a dopravy v Bratislave je výsledkom modernistického plánovania v minulosti. V mestách, ktoré mali historicky plynulejší a prirodzenejší vývoj, sa koncept susedstiev a na ne naviazaných služieb uchoval. „Bratislava však narástla veľmi necitlivo,“ vysvetľuje Milota. „S príchodom modernistického plánovania sa začali vo veľkom stavať obrovské sídliská bez vybavenosti. Zo začiatku boli ešte relatívne funkčné, obsahovali služby a vybavenosť, no postupom času začali režimu dochádzať financie, zvyšovala sa miera centralizmu a výstavba sa skresala už iba na obydlia. Výsledkom tohto plánovania je napríklad Petržalka, kde sa nedobudovala centrálna os služieb a Petržalčania a Petržalčanky musia za všetkým cestovať autom.“
Po zmene systému na trhové hospodárstvo v 90. rokoch sa novou mantrou stal dom za mestom s dvoma autami a betónovým plotom. Bratislava sa začala rozrastať smerom von, začali vznikať predmestia. „Problémom však je, že sa opäť vystavali iba obydlia, chýbajú tam služby a infraštruktúra na každodenný život vrátane dopravy, takže ľudia z predmestí musia neustále za všetkým dochádzať autom,“ objasňuje Milota. To následne vytvára obrovský nápor na dopravnú sieť mesta, ako aj služby v iných štvrtiach, ktoré musia nahrádzať chýbajúcu infraštruktúru predmestí. Výsledkom tohto rozvoja je, že v súčasnosti je počet áut v Bratislave takmer dvojnásobný, no mesto sa nezväčšilo, jeho ulice nedokážeme nafúknuť.
15-minútové mesto je mesto navrhované pre potreby budúcnosti
Carlos Moreno je uznávaný expert na mestské plánovanie, známy predovšetkým ako autor konceptu 15-minútového mesta. Jeho myšlienka mesta, v ktorom máme všetky služby na skok od domu, si po vzore Paríža či Milána získala popularitu aj v mnohých ďalších mestách naprieč celým svetom. Kvalitné 15-minútové mesto podľa Morena stojí na 4 pilieroch: ekológia, blízkosť, solidarita a participácia. Vzniká tak mesto, ktoré je odolnejšie proti zmenám klímy, efektívnejšie narába so zdrojmi a podnecuje vznik susedských komunít, ktoré nám dávajú pocit spolupatričnosti, zvyšujú záujem o naše okolie a druhých a pomáhajú nám spoločne zvládať krízy.
15-minútové mesto definuje ochota ľudí kráčať
Veľa energie a zdrojov sa v meste míňa na presuny medzi jednotlivými štvrťami, väčšinou autom. Nadbytočná premávka áut spôsobuje zdržania celej dopravy, zvyšuje znečistenie vzduchu a hluk, zaberá verejný priestor a najmä robí ulice nebezpečnejšími pre chodcov, cyklistov a špeciálne pre deti.
Riešením preto nie je zväčšovať ulice pre autá, ale navrhnúť mesto tak, aby sme v ňom dokázali kvalitne a šťastne žiť bez potreby všade sa prepravovať autom. Rozložením veľkej časti infraštruktúry do susedstiev v pešej vzdialenosti umožníme obyvateľom a obyvateľkám znižovať ich každodennú uhlíkovú stopu. Slovami zakladateľa filozofie 15-minútového mesta Carlosa Morena: Rytmus mesta by mal slúžiť ľuďom, nie autám.
„Dôležitá je však aj energetická efektivita dostupnej infraštruktúry,“ upozorňuje Milota. „Ak chceme vybudovať klimaticky odolné mestá, potrebujeme infraštruktúru, ktorá funguje na udržateľnej energii a využíva solárne panely, efektívne hospodári s vodou či obsahuje vodozádržné opatrenia.“ V neposlednom rade musí byť infraštruktúra aj cenovo dostupná. Cieľom je zvýšiť mieru spoločenskej blízkosti, nie vylúčiť určité vrstvy spoločnosti.
15-minútové mesto lepšie reguluje výkyvy počasia
Budovy postavené bližšie pri sebe vytvárajú tieň aj závetrie, takže nás v lete dokážu chrániť pred teplom a v zime pred vetrom, ktorým v Bratislave dlhodobo trpíme. Ak pridáme aj stromy, vytvoríme zelené koridory, v ktorých sa drží stabilnejšia klíma. Susedstvá si tak dokážu vytvoriť vlastnú mikroklímu, ktorá im umožňuje lepšie regulovať extrémne výkyvy počasia a pre obyvateľstvo ich pocitovo zmierňovať.
15-minútové mesto nebúra, ale zveľaďuje
Vzhľadom na to, že každý meter štvorcový by mal plniť viacero funkcií, dokážu sa takéto mestá prispôsobovať meniacim sa požiadavkám svojho obyvateľstva bez potreby zbytočne búrať a stavať od základov. Zo starej továrne sa môže stať komunitné centrum, z kancelárskej budovy mix bytov, školy a verejného podzemného parkoviska.
Územia, o ktoré sa dlhodobo staráme, majú nižšiu úroveň amortizácie. Naopak, ak nejaké územie prestaneme využívať, začne chátrať, priťahovať kriminalitu a nespoločenské správanie a následne znehodnocovať kvalitu života v okolí. Ako príklad takého miesta uvádza Milota Filiálku v Novom Meste. Je to dlhodobo zabudnuté miesto, no mesto tam stále musí svietiť, kosiť a poskytovať ďalšie základné služby napriek tomu, že toto územie sa prakticky nevyužíva a obyvateľstvu neprináša žiadnu hodnotu.
15-minútové mesto vytvára lacnejšie štvrte na údržbu
Kompaktné mestá sú lacnejšie na mestskú údržbu (osvetlenie, údržba chodníkov a ciest, kosenie, odvoz odpadu atď.) a zároveň poskytujú lepšie zhodnotenie investícií do novej infraštruktúry (parky, inžinierske siete, oprava chodníkov) tým, že slúžia viacerým obyvateľom a obyvateľkám. Čím vyššia je hustota obývania, tým nižšie sú náklady na obyvateľa. Ako príklad uvádza Milota štúdiu z mesta Trnava, kde náklady na jedného obyvateľa štvrte s kompaktnou blokovou výstavbou boli približne 30 eur, kým pri individuálnych domoch na predmestiach to bolo 271 eur.
Hustota sama osebe však nestačí, dôležitá je aj kompaktnosť a dostupnosť infraštruktúry. Napríklad v Petržalke síce máme vysoké paneláky, ktoré poskytujú hustú obývanosť, ale chýbajú tam služby a infraštruktúra. Zároveň sú tam veľké prázdne plochy a vzdialenosti, ktoré z Petržalky robia veľmi drahú štvrť na údržbu. „Trhovým riešením nedostatku vnútornej vybavenosti bolo vybudovanie Auparku na diaľnici, ale tam opäť ľudia potrebujú cestovať autom,“ dodáva Milota.
15-minútové mesto formuje otvorenejšiu a tolerantnejšiu spoločnosť
Okrem infraštruktúry potrebujeme aj hustú sieť vzťahov s ľuďmi, na ktorých sa môžeme spoľahnúť. V mestách nemôže mať každý všetko, preto sme závislí od komunity. Anonymita je jeden z benefitov, za ktorým sa do miest sťahujeme, no zároveň potrebujeme mať vo svojom priamom okolí ľudí, s ktorými si vytvárame väzby, budujeme dôveru a v prípade krízy vieme ako kolektív lepšie reagovať.
Život v blízkosti iných ovplyvňuje aj mieru tolerancie, záujmu o druhých a schopnosť prijímať nové podnety. Podľa Miloty sú preto 15-minútové mestá cestou k vytváraniu otvorenejšej a tolerantnejšej spoločnosti.
Transformácia na 15-minútové mesto vyžaduje zmenu zmýšľania a predpisov.
Prvým krokom je zmena myslenia a spolupráca
Podľa Miloty je nevyhnutné, aby sme ako spoločnosť zvýšili svoj záujem o veci verejné. Po páde komunizmu sme mali tendenciu negovať všetko verejné, no postupne k tomu opäť nachádzame vzťah. Nová generácia je otvorenejšia voči demokratickým hodnotám, ohľaduplnejšia k životnému prostrediu, chápe potrebu spoločnej infraštruktúry. Záujem o verejný priestor a veci verejné je dobrým znakom, že ako spoločnosť zrejeme.
Zmena myslenia musí nastať aj u developerov, z ktorých časť už predáva viac než len bývanie. Každý nový rezidenčný projekt vytvorí veľký nápor na okolitú infraštruktúru a služby – dopravu, parkovanie, školy a škôlky, zdravotné stredisko. Developer zároveň prináša do výstavby kapitál, je preto prirodzené, že sa správa tak, aby to pre neho bolo ekonomicky čo najvýhodnejšie. „Je úlohou verejnej správy vytvárať zadania a predpisy, ktoré developerom umožnia a motivujú ich stavať podľa filozofie kompaktného mesta,“ dodáva Milota.
Takisto potrebujeme viac polosúkromných, respektíve poloverejných priestorov, ktoré síce v okolí obydlí postavia a spravujú developeri a ich údržbu financujú či spolufinancujú obyvatelia, no zároveň sú otvorené pre všetkých. To je spôsob, akým môžeme do susedstiev priniesť život a komunitu.
Najväčšou výzvou pri plánovaní 15-minútového mesta je jeho prepojenosť a komplexnosť.
Pri plánovaní a realizácii nejde iba o verejný priestor a jednotlivé developerské projekty, musia do toho vstupovať rôzne disciplíny, ktoré si navzájom kladú prekážky – od dopravy cez životné prostredie až po sociálne veci. Zároveň musia odpovedať na často protirečivé požiadavky a potreby obyvateľstva.
Vedenie a zabezpečenie kontinuity zo strany mesta je preto nevyhnutné. Potrebujeme kvalitných ľudí vo vedúcich funkciách, dobre postavený strategický plán a naň nadväzujúci územný plán, ktorý slúži ako priestorový korzet a zabezpečuje, aby sa mesto nerozlialo rôznymi smermi.
Druhým krokom je zmena predpisov, ktoré momentálne bránia vzniku kompaktnej Bratislavy
Dôvodom, prečo sa v Bratislave nestavajú vnútrobloky, je svetelnotechnická norma. Je to pozostatok zo 70. rokov, keď sa stavali modernistické sídliská podľa Le Corbusiera. Bolo to obdobie tvrdých indikátorov – čím kvantifikovanejšie, tým lepšie, vysvetľuje Milota. V dôsledku toho vzniklo aj nariadenie, že každá obytná miestnosť by mala mať 90 minút priameho slnka v každej miestnosti od 21. marca do 31. októbra.
Na prvé počutie to znie dobre, všetci predsa chceme svetlé byty. Dôsledkom tejto normy je však to, ako je mesto vystavané v súčasnosti – paneláky povytáčané na rôzne strany, veľké priestranstvá medzi budovami, namiesto ulíc veľké parkoviská a prázdne, otvorené zelené plochy, ktoré treba neustále kosiť a udržiavať, no neposkytujú nijakú infraštruktúru. Stavby, ktoré sa približujú k vnútroblokom, zároveň musia mať mnohé byty označené ako apartmány, na ktoré je oveľa ťažšie až nemožné získať hypotéku alebo trvalý pobyt. Navyše pri tvorbe tejto normy sa nerátalo s nárastom horúčav, aké zažívame dnes. Výsledkom toho je, že dnes na každej južnej fasáde vidíme klimatizácie, čo opäť zbytočne zvyšuje spotrebu energie.
Žiadna iná krajina takúto prísnu normu nemá, dokonca už aj v Česku jej najprísnejšie komponenty zrušili. Úprava tohto nariadenia nám umožní postaviť budovy bližšie k sebe, vytvoriť vhodnú hustotu a priblíži nás k filozofii kompaktného mesta.
Ďalšou dôležitou oblasťou je revitalizácia budov a priestorov vnútri mesta. Mesto je plné nevyužívaných brownfieldov, ako napríklad Istrochem. Bez zmeny týchto území na obytné štvrte sa mesto nedokáže transformovať na kompaktné mesto; naopak, čoraz viac sa bude rozvíjať smerom von do predmestí.
„Budovy treba repasovať a revitalizovať, nie neustále rozširovať,“ navrhuje Milota. Stavebníctvo je jedným z najväčších producentov skleníkových plynov, musíme sa preto zamýšľať aj nad cirkulárnosťou používaných materiálov. Drevo je dobrým príkladom takého materiálu, ale opäť máme veľmi prísne a zastaralé normy na jeho použitie, kým napríklad vo Viedni z neho postavili celý mrakodrap.
Bratislava môže mať potenciál stať sa 15-minútovým mestom
Bratislava vznikla ako konglomerát viacerých dedín, má teda prirodzený predpoklad na polycentrickosť. Mestské časti, ako napríklad Rača alebo Lamač, majú svoje jadro už teraz dobre rozvinuté a sú napojené električkou alebo vlakovou traťou na zvyšok mesta, čo ich obyvateľstvu umožňuje mať kompaktné centrum v mieste bydliska a zároveň sa jednoducho a udržateľne presúvať do iných častí.
Výzvou sú však sídliská, ktoré sú v súčasnosti len skladiskom obydlí, chýbajú im osi služieb aj električka. Mnohé z nich však majú potenciál na rozvoj. Napríklad začiatok Petržalky v okolí Chorvátskeho ramena, kde je už dobudovaná električka, má príležitosť stať sa novým južným centrom. Potenciál má aj štvrť Bory, ktorá má už teraz v blízkosti nemocnicu a nákupné centrum a zároveň naplánovanú trať električky.
Prirodzene, každá nová štvrť by sa už mala budovať alebo obnovovať týmto spôsobom. Potrebujeme ich navrhnúť tak, aby v nich ľudia dokázali plnohodnotne žiť aj pracovať, nie neustále dochádzať, pracovné príležitosti mimo centra sú preto nevyhnutnou súčasťou.
„Život v 15-minútovom meste je komunitný, bezpečný, klimaticky odolný, ekonomicky výhodný a vo výsledku šťastný. Namiesto neustáleho dochádzania, čakania a prispôsobovania sa tomu, ako bolo mesto (ne)navrhnuté, si v ňom dokážeme vytvoriť vzťah so susedstvom a s ľuďmi v ňom. Vytvoríme si tak k mestu puto a zvýšime pocit spolupatričnosti, vďaka čomu nebudeme mať potrebu z mesta dochádzať na víkend ‚domov‘, ako bolo v Bratislave dlhé roky zvykom. Blízkosť komunity dáva ľuďom pocit, že sú v Bratislave doma, viac sa o priestor a ľudí vo svojom okolí starajú, sú k sebe tolerantnejší a najmä sú na svoje mesto hrdí. A to je to najdôležitejšie,“ uzatvára Milota.