Ulice a námestia by mali byť predovšetkým miestami pre mestský život, živými miestami, nie iba priestorom na presuny a mobilitu. Dobrý verejný priestor je taký, v ktorom spomalíme a chceme v ňom zotrvať.
Podľa Marie Vassilakou, bývalej viceprimátorky Viedne, vznikajú kvalitné verejné priestory vytváraním kompaktných štvrtí, ktoré obsahujú dostatok otvorenej a prístupnej zelene, upokojenú dopravu s dôrazom na chodcov a cyklistov, napojenie na verejnú dopravu, zdieľané garáže na okrajoch štvrte, aby mohli ľudia prejsť posledné metre pešo, ako aj školské kampusy, ktoré sa otvárajú do zelených plôch, aby mohli deti chodiť do školy samy.
V rozhovore nám porozprávala:
- aký je rozdiel medzi verejným priestorom a verejným miestom,
- ako spolu funguje koncept 15-minútového mesta a živých verejných priestorov,
- prečo by sa verejné priestory mali vytvárať najmä s ohľadom na deti,
- ako vytvoriť kvalitné verejné priestory v nových aj existujúcich štvrtiach,
- ako v meste udržiavať živé a komunitné miesta, kde radi trávime čas,
- prečo je dobré vytvoriť sieť množstva menších verejných priestorov, ktoré nemusia slúžiť každému.
Akú úlohu zohráva verejný priestor v budovaní kvality života v meste?
Úroveň kvality života v meste je väčšinou priamo prepojená s naším vnímaním a využívaním verejných priestorov. Rozhodujúce sú detaily: či sú v meste ulice s upokojenou dopravou a pešie zóny; či nám mesto poskytuje pohodlné sedenie, zeleň a tieň; či sa v meste deje niečo zaujímavé, kde máme príležitosť niečo zažiť; či je tam priestor na hranie pre deti aj dospelých; či sa v tom meste cítime bezpečne, vítane a dokážeme si v ňom naplno užívať život vonku.
Na prvé počutie to môže znieť ako maličkosti, ale v skutočnosti práve tieto detaily zásadne ovplyvňujú naše vnímanie, prežívanie a hodnotenie kvality života v meste.
Úprimne, mne osobne sa pojem verejný priestor veľmi nepáči, oveľa radšej by som používala verejné miesto, ale to by mi zas nikto nerozumel.
V čom je pre vás rozdiel medzi priestorom a miestom?
Miesto má spoločenský charakter, kým priestor má iba geografický alebo tranzitný charakter. Ulice a námestia by mali byť predovšetkým miestami pre mestský život, živými miestami, nie iba priestorom na presuny a mobilitu.
Hlavný rozdiel medzi miestom a priestorom spočíva v tom, či tam chcem tráviť čas. Ak je to priestor, kde sa rada stretávam a interagujem s ľuďmi, využívam ho ako také rozšírenie svojej obývačky, vtedy sa z toho priestoru stáva miesto.
Najlepším testom je pozorovať tempo chôdze. Zvykneme spomaliť, len čo vstúpime na miesto, a opäť zrýchliť, keď ho opúšťame a potrebujeme sa znovu iba niekam presunúť.
Viedeň, kde dlhodobo žijete a pôsobili ste tam ako viceprimátorka, je považovaná za jedno z najlepších miest na život v Európe. Čím to je?
Ak sa na to pozrieme z pohľadu ekonomických ukazovateľov a rebríčkov, zistíme, že Viedeň dosahuje najvyššie skóre vo všetkých kategóriách vďaka tomu, že posledných 100 rokov cielene a strategicky pracovala na veciach ako dostupné bývanie, školský systém, špičkový systém verejnej dopravy atď.
Ja osobne som však k rebríčkom skeptická, preferujem pohľad z ľudskej stránky. Ak sa ma niekto opýta, čo robí z mesta dobré miesto na život, odpoviem, že to, ak sa v ňom dobre žije deťom. Mesto, ktoré dobre funguje pre deti, tú najzraniteľnejšiu skupinu, je vo výsledku dobré pre každú generáciu. Domnievam sa, že to, čo si želáme pre svoje deti, si želáme aj pre seba.
Ako vo Viedni pristupujete k budovaniu verejných priestorov?
Máme na to dve stratégie – záleží, či ide o novú zástavbu alebo o rozvoj už existujúceho územia.
Ak ide o novú štvrť, Viedeň používa trojfázovú stratégiu založenú na obývateľnosti, dostupnosti a podpore komunitného života. Dizajn novej štvrte sa využíva ako príležitosť na vytvorenie nových zelených a živých miest pre obyvateľov a obyvateľky.
Každá nová štvrť musí byť navrhnutá tak, aby obsahovala dostatok otvorenej a prístupnej zelene, upokojenú dopravu s dôrazom na chodcov a cyklistov, napojenie na verejnú dopravu, zdieľané garáže na okrajoch štvrte, aby ľudia mohli prejsť posledné metre pešo, viacgeneračné školské kampusy, ktoré sa otvárajú do zelených plôch, aby mohli deti chodiť do školy samy, atď. Existujú k tomu smernice aj konkrétne nástroje, ktoré sa musia použiť, napríklad na výpočet rozlohy zelených a otvorených priestorov.
„Mesto, v ktorom sa dobre žije deťom, tej najzraniteľnejšej skupine, je vo výsledku dobré pre každú generáciu.“
Druhý prístup sa týka transformácie už zastavaného mesta s cieľom zmeniť funkciu ulíc. Zameriavame sa na rozsiahle upokojenie dopravy, vytváranie krásneho centrálneho miesta v každom susedstve a ich vzájomné prepojenie prostredníctvom zelených bulvárov.
V praxi to znamená, že prepojíme všetky verejné priestory a námestia s inštitúciami, múzeami či so školami. Naším dlhodobým cieľom je sieť zelených miest, ktoré sú kdekoľvek vo Viedni dostupné do 300 metrov. Keď do tejto siete vstúpite, môžete sa voľne pohybovať všetkými smermi a stále vás bude obklopovať zeleň. Samozrejme, všetko je optimalizované pre chôdzu, pretože – ako som už povedala v úvode – tempo chôdze je najsilnejším ukazovateľom kvality života v meste.
Je to stratégia týkajúca sa verejných priestorov, ale vo výsledku je to aj stratégia zmierňovania dôsledkov klimatickej krízy, stratégia zdravia a šťastia obyvateľov, ako aj ekonomickej prosperity, pretože podporuje miestny rozvoj a podniky v jednotlivých susedstvách.
V podstate budujete 15-minútové mesto?
V našom prípade je to už 5-minútové mesto. Nehovorím to preto, aby sme vyzneli namyslene, ale preto, že Viedeň už 15-minútové mesto je. Ak sa vrátime k deťom a ich potrebám, musíme hovoriť o 5-minútovom meste, pretože približne toľko dokáže malé dieťa zvládnuť.
Spomenuli ste podporu komunitného života ako jeden z hlavných pilierov tejto stratégie. Ako môžu mestá prispievať k vzniku komunít?
Komunita nevzniká cez noc, musíte ju pestovať ako záhradu. Komunita na rozvoj potrebuje miesto, čas a zdroje. Takisto potrebuje rámec rozvoja a manažment, či už zo strany mimovládky, alebo agentúry, ktorá organizuje aktivity s cieľom prepájať ľudí.
Moje uvažovanie veľmi ovplyvnil výrok architekta Alejandra Aravenu o tom, že si pamätáme, kam sme patrili, nie to, čo nám patrilo. Pre rozvoj komunity je nevyhnutné pochopiť, že sa stretávame preto, aby sme zistili, čo je dobré pre nás všetkých, nielen pre mňa ako jednotlivca. Mestá musia podporovať aktivity, ktoré podnecujú stretávanie ľudí a vzájomné spoznávanie, pretože práve tak vzniká pocit spolupatričnosti a mestskej identity.
Vo Viedni máme napríklad projekt Grätzloase, čo v preklade znamená susedská oáza. Je to grantová schéma pre komunity, kde hocikto môže požiadať o grant v hodnote 4000 eur na premenu parkovacieho miesta na zaujímavý verejný priestor v susedstve. Musí však slúžiť všetkým obyvateľom bez potreby niečo si kúpiť alebo zaplatiť. Momentálne máme viac ako 500 takýchto projektov po celej Viedni. Formuje to tvár mesta a vytvára nové miesta na stretnutia pre celú ulicu. Zároveň tým podporujeme skupiny aktívnych obyvateľov, ktorí následne dokážu vytvoriť okolo seba komunitu.
Ako navrhnúť verejné priestory tak, aby sa z nich stali živé miesta?
Podľa mojich skúseností je to hlavne o dobrom dizajne a mestskom plánovaní. Dobrý dizajn je funkčný, ľahko a bezpečne použiteľný, vizuálne atraktívny, komfortný. Ako obyvatelia vnímajú dobrý dizajn, zistíme podľa toho, čo spája mestá, v ktorých sa ľuďom dobre žije – priamočiare a jednoduché formy, veľa dreva a zelene, dobré osvetlenie a elementy, ktoré podnecujú aktivitu a hru, ako napríklad vodné prvky.
„Mestá musia podporovať aktivity, ktoré podnecujú stretávanie ľudí a vzájomné spoznávanie, pretože práve tak vzniká pocit spolupatričnosti a mestskej identity.“
No najdôležitejšie je, aby sme sa v nich cítili dobre – a na to musia byť navrhnuté ako izba. Zvyčajne si zamilujeme miesta, ktoré sú niečím obklopené a uzavreté, útulné ako námestia v Taliansku a Španielsku, ich piazzas.
V priestranstvách bez okrajov sa necítime útulne, stávajú sa opäť iba priechodným priestorom, akokoľvek krásne sú navrhnuté.
Aké intervencie môžu pomôcť priniesť život na prázdne verejné miesta? Napríklad v Bratislave máme pár takých miest vo vyhľadávaných lokalitách, no chýba v nich život.
Ľudia sa väčšinou vyhýbajú miestam, ktoré sú tmavé, pokútne alebo v nich nie je čo robiť.
Začala by som preto osvetlením a skúmaním, či tam nie je niečo, čo zvyšuje pokútnosť, ako napríklad grafity – nielen na tom konkrétnom mieste, ale aj v jeho okolí. Ďalej by som pridala farby, miesta na sedenie a nejakú aktivitu, napríklad bufet alebo letné kino. Začala by som niečím lacným a jednoduchým, pár farebných stolov, a pozorovala reakcie ľudí.
Ako plánovať a vytvárať mestá citlivo k obyvateľom?
Zapájanie ľudí je nevyhnutné – tých, ktorí daný priestor využívajú v súčasnosti; tých, ktorí ho budú obývať v budúcnosti, ako aj tých, ktorí žijú v susedstve či vlastnia v okolí prevádzky, obchody, kaviarne. Je dôležité, ako a kedy ľudí zapájate. Ak sú to večerné stretnutia v administratívnej budove, prídu iba dôchodcovia, väčšinou muži, úplne vynecháte rodiny a tých, ktorí sa v tom čase musia o niekoho starať.
Vo Viedni sme pred desiatimi rokmi začali robiť tzv. kolaboratívne plánovacie procesy. Prizývame do nich developerov a ich multidisciplinárne tímy, aby sa spoločne s mestom a miestnou komunitou zapojili do plánovania. Nesúťažia medzi sebou, naopak, hneď od začiatku pracujú spolu. Každý prichádza s vlastnými nápadmi, no výsledkom je niečo nové, spoločné, čo kombinuje to najlepšie z každého nápadu, je to produkt celej skupiny. Každý je platený nielen za spoluprácu, ale aj podľa nápadov, ktoré sa využili. Robíme to už vyše desať rokov a tento proces ešte ani raz nezlyhal.
Ako navrhovať s ohľadom na rôznorodé požiadavky obyvateľstva, ktoré môžu byť neraz protichodné?
Jedno riešenie je vytvoriť sieť množstva menších verejných priestorov, ktoré nemusia slúžiť každému – naopak, sú prispôsobené rôznym skupinám.
Ak však máte dostatočne veľký priestor, dajú sa v ňom navrhnúť kútiky pre potreby rôznych skupín, ako aj priestor na interakciu, aby skupiny mohli spolu pekne a mierumilovne nažívať. Na niektorých miestach, napríklad v parkoch, sa oplatí investovať do manažmentu, ktorý zasahuje v prípade konfliktov.
„Verejné priestory musia byť navrhnuté ako izba. Zvyčajne si zamilujeme miesta, ktoré sú niečím obklopené a uzavreté, útulné ako námestia v Taliansku a Španielsku, ich piazzas.“
Zdieľaný priestor je však vo výsledku vždy dobrý nápad. Na začiatku ho sprevádzajú konflikty, ale keď si ľudia zvyknú, začne sa ukazovať, ako sa učia spolu fungovať. Musíte však investovať do komunikácie, vzdelávania a zvyšovania povedomia, napríklad pri zmiešanej mobilite – vodiči kolobežiek môžu chodcov obťažovať a ohrozovať bez toho, aby si to uvedomovali.
Ako tvoriť verejné priestory, ktoré pretrvajú aj do budúcnosti?
Základom odolnosti je flexibilita. Musíme si uvedomiť, že každá oprava v meste je príležitosť na zmenu a redizajn. Ulice treba stavať ako priestory na život s vidinou budúcnosti. To znamená, že ak o 10 rokov už nebudem nejakú ulicu potrebovať na parkovanie alebo tranzitnú dopravu, dokážem ju ľahko, rýchlo a hospodárne prerobiť na to, čo potrebujem.