Marianna Mrva zo Sociologického ústavu SAV je členkou tímu expertov, ktorí v apríli zrealizovali prieskum s názvom „Ako sa máte, Slovensko?“. Išlo o druhú vlnu série prieskumov, ktoré sa zameriavajú na vplyvy pandémie koronavírusu na občanov Slovenska, ich obavy, spokojnosť s opatreniami a názory na spoločensko-politické dianie. V rozhovore hovorí aj to, z čoho mali Slováci najväčšie obavy a ako poctivo dodržiavali prísne nariadenia.
Marianna Mrva bude o prieskume, ktorý zrealizovala spoločnosť MNFORCE, komunikačná agentúra Seesame v spolupráci so Sociologickým ústavom SAV a Ústavom výskumu sociálnej komunikácie SAV, hovoriť počas online prednášky z cyklu SAVinci v stredu 3. júna o 17.30 hod.
Prieskum, ktorý ste v apríli realizovali, má názov “Ako sa máte, Slovensko?” Ako sa teda Slovensko má?
Zo zistení výskumu vyplýva, že od marca do apríla mierne klesol podiel ľudí, ktorí sa cítia byť ohrození koronavírusom. Väčšina ľudí sa však v tomto období neobávala v prvom rade zdravotného rizika, ktoré predstavuje koronavírus, ale jeho ekonomických dosahov. Veľké ohrozenie svojej ekonomickej situácie v dôsledku epidémie pociťovala v apríli až polovica respondentov. Celkovo teda môžeme povedať, že koronavírus priniesol neistotu a strach o budúcnosť do života mnohých ľudí.
Za uplynulé dva mesiace prežili ľudia azda najprísnejšie obmedzenia od vzniku samostatnej republiky. Ako ich vnímali?
Napriek tomu, že sa mierne znížil pocit ohrozenia koronavírusom, ľudia v našom prieskume vyjadrili takmer jednoznačný súhlas so zavedenými opatreniami, schvaľovali povinnosť nosenia rúšok, uzavretie hraníc, ako aj uzavretie škôl, škôlok, obchodov a služieb.
Koľko percent respondentov poctivo dodržiavalo opatrenia a ostalo v maximálnej možnej izolácii od zvyšku spoločnosti?
Veľká miera súhlasu so zavedenými opatreniami sa preukázala aj v ich dodržiavaní. Nosenie rúšok sa stalo normou, až 93 percent respondentov uviedlo, že rúško nosí vždy a 97 percent obmedzilo svoje kontakty. Kým však nosenie rúška bolo rovnako rozšírené medzi jednotlivými skupinami obyvateľstva, osobné kontakty výraznejšie obmedzili starší ľudia.
Čo bolo podľa vás rozhodujúcim faktorom, na základe ktorého viac ako polovica respondentov v prieskume označila, že sú spokojní so zavedenými obmedzeniami?
Na jednej strane ľudia mohli vnímať relatívnu úspešnosť Slovenska v boji proti koronavírusu, čo sa odzrkadlilo aj v dôvere pociťovanej ku krízovému štábu, ktorý dával odporúčania ohľadom obmedzení. Na druhej strane však dáta poukázali aj na rozdiely spôsobené politickými preferenciami: voliči vládnych strán boli v priemere spokojnejší so zavedenými obmedzeniami.
Prejavili sa generačné rozdiely aj pri vnímaní obáv zo zdravotných rizík a ekonomických vplyvov?
Zdravotné riziká spojené s koronavírusom vnímali ako ohrozenie najmä starší ľudia a ľudia v horšej sociálnej situácii – tí, ktorí vychádzali zo svojho príjmu ťažšie. Pocit, že koronavírus ohrozuje ekonomickú situáciu respondenta osobne, bol najsilnejšie prítomný u respondentov, ktorí pociťovali ohrozenie svojej pracovnej pozície a deklarovali, že ich domácnosť vychádza z príjmu ťažšie. Taktiež výrazne viac túto obavu zdôrazňovali ženy. Z výsledkov výskumu vyplýva, že obavy zo zhoršenia ekonomickej situácie nie sú bezdôvodné – až 54 percent respondentov uviedlo, že sa príjem ich domácnosti v súvislosti s koronavírusom znížil.
Máte informácie o výsledkoch podobných prieskumov v zahraničí? Aké boli najvýraznejšie rozdiely v porovnaní s inými krajinami?
Vďaka spolupráci s rakúskym tímom výskumníkov okolo projektu Austrian Corona Panel Project sa aprílové výsledky výskumu Ako sa máte, Slovensko? dali porovnať s obdobným výskumom v Rakúsku. Z porovnania vyplýva, že ľudia na Slovensku deklarovali výrazne silnejší pocit ohrozenia zdravia a ekonomickej situácie epidémiou koronavírusu ako respondenti v Rakúsku. Toto zistenie je zaujímavé aj z toho hľadiska, že v čase zberu dát bol koronavírus v Rakúsku rozšírenejší ako na Slovensku.
Porovnávali ste výsledky respondentov z veľkých miest, kde mohla byť faktorom vyššia hustota obyvateľstva (väčšie riziko nákazy) aj veľký počet ľudí bývajúcich v bytoch, a respondentov z menších obcí?
Táto hypotéza sa vo výskume potvrdila, obyvatelia miest naozaj pociťovali väčšie ohrozenie zdravia ako obyvatelia obcí a tento pocit ohrozenia sa prejavil aj v ich správaní: až 96 percent obyvateľov miest a 90 percent obyvateľov obcí uviedlo, že nosí rúško alebo respirátor vždy.
Ovplyvnila naša totalitná minulosť myslenie ľudí a ochotu prijať obmedzenia? Boli generačné rozdiely v správaní výraznejšie, ako v zahraničí?
Generačné rozdiely v správaní, ktoré som spomínala, by som pripísala skôr odlišnému spôsobu života a odlišným potrebám jednotlivých vekových skupín, ako skúsenosti s totalitným režimom. Toto potvrdzujú aj dáta, z ktorých vyplýva, že so zavedenými opatreniami súhlasili jednotlivé vekové skupiny približne rovnako.
Ktoré zmeny v správaní a premýšľaní ľudí sa podľa vás zachovajú aj po skončení pandémie? Zoberú si poučenie do budúcnosti a budú ochotní zmeniť životné návyky – prísnejšia osobná hygiena, opatrnosť v spoločenskom kontakte a podobne?
Nepredpokladám, že by sa tieto návyky dlhodobo zachovali, koniec koncov obmedziť spoločenské kontakty nie je ani žiadúce, naša sociálna sieť zohráva dôležitú úlohu v našom živote. Na druhej strane, ak bude hroziť ďalšia epidémia, budeme pripravenejší a budeme vedieť ako jednotlivci rýchlejšie zareagovať.
Veľkou témou je školstvo a zmeny vo vyučovaní, mnoho vyučujúcich prešlo na online režim a ukázalo sa, že výučba môže plnohodnotne prebiehať aj cez internet. Myslíte si, že sa toto obdobie odrazí na fungovaní školstva?
Niektoré vysoké školy už avizovali, že online výučbu si čiastočne zachovajú aj po skončení obmedzení spojených s koronavírusom. Treba si však uvedomiť, že škola má okrem vzdelávacej aj mnoho iných funkcií, ktoré sa online formou dajú plniť ťažšie, alebo sa nedajú plniť vôbec. Prechod na online výučbu mnohým deťom taktiež prakticky znemožnil prístup ku vzdelaniu, či už preto, že rodina nemá internetové pripojenie, kvôli preplnenej domácnosti, ktorá znemožňuje sústrediť sa na učivo, kvôli špeciálnym potrebám dieťaťa alebo kvôli ďalším faktorom.
A čo pracovné prostredie? Zmenia firmy svoje návyky a umožnia zamestnancom viac pracovať z domu, keď sa ukázalo, že ich pracovný výkon to neovplyvňuje (resp. v niektorých prípadoch dokonca skvalitňuje)?
Viem si predstaviť, že skúsenosť zamestnávateľov s homeoffice zamestnancov ovplyvní ich rozhodovanie o tejto téme aj v budúcnosti. Práca z domu nepochybne ušetrí veľa času a môže byť menej stresujúca, najmä oproti práci v „open space“ kanceláriách, avšak taktiež si treba uvedomiť, že hranica medzi pracovným a voľným časom sa ťažšie udržuje doma, ako v prípade práce, ktorá je vykonávaná z pracoviska.
