Patria k najväčším architektonickým ateliérom na Slovensku. Podieľajú sa na projektoch, ktoré formujú moderný vzhľad a panorámu Bratislavy. Architekti z GFI stoja za návrhom prvého slovenského mrakodrapu aj za ďalšími veľkými projektmi ako Klingerka, Pribinova 19, Landererova 12 či River Park 2. Zakladatelia štúdia Radoslav Grečmal (R.G.) a Pavol Franko (P.F.) a vedúca oddelenia architektúry Katarína Jägrová (K.J.) hovoria o spolupráci so svetoznámou Beth Galí aj o tom, ako by mala Bratislava vyzerať o 30 rokov.
Zľava Martin Koiš, Martin Orem, Radoslav Grečmal, Katarína Jägrová a Pavol Franko. Foto: Mišo Veselský
Dnes máte na konte niektoré z najväčších developmentov v Bratislave. Ako vyzerali vaše začiatky?
R.G.: S Pavlom sme boli spolužiaci na univerzite a po škole, v roku 1996, sme založili GFI. Spočiatku sme sa zaoberali rekonštrukciami a zariaďovaním kancelárskych interiérov pre rôzne banky a firmy, ktoré vtedy vznikali. Pomohlo nám, že naše návrhy sme aj realizovali, pretože sme vedeli, že z obchodného hľadiska je dôležitý klient. Zároveň sme sa pri realizácii naučili, že nie všetko, čo vyzerá na papieri dobre, funguje aj v realite.
Kedy ste sa dostali k práci na väčších projektoch?
R.G.: Postupne sme rástli, priberali ďalších ľudí a dostali sme sa k projektovaniu industriálnych stavieb. Naučilo nás to, že budova musí mať pre klienta zmysel v prvom rade z ekonomického hľadiska, pretože z dlhodobého pohľadu je ekonomicky neefektívna budova odsúdená na zánik, čo predstavuje problém aj pre verejnosť. A toto platí dodnes: Čokoľvek projektujeme, musí to dávať zmysel developerovi, nám aj verejnosti, pretože projekty, na ktorých pracujeme dnes, výrazne ovplyvňujú verejný život.
P.F.: Keby sme si touto cestou neprešli, nevybudovali firmu a nezarobili istý finančný obnos, nikdy by sme si nemohli dovoliť vybudovať architektonický ateliér. Na to, aby sme sa mohli viac venovať architektúre, sme museli chvíľu čakať.
Panorama Park
Kľúčové teda pre vás bolo nájsť súlad medzi požiadavkami klienta a vašim tvorivým návrhom?
P.F.: Nesnažili sme sa klientovi všemožne vyhovieť, skôr s ním pracovať a získať si jeho dôveru, aby zobral do úvahy náš názor a rešpektoval naše návrhy riešení. Nikdy sme napríklad nerealizovali projekt, ktorý síce bol podľa predstáv klienta, ale my sme s ním neboli stotožnení.
R.G.: Nemusí to však znamenať, že niekto iný nebude naše riešenia vnímať inak. Pre nás bolo dôležité, že sme si za svojou prácou mohli stáť a vedeli sme si ju obhájiť.
Dnes ste v pozícii, keď sa podieľate na tom, ako Bratislava vyzerá a bude vyzerať. Ako vnímate aktuálnu prudkú premenu mesta?
P.F.: Bratislava a jej potreby dnes rastú rýchlejšie, ako sme si vôbec schopní uvedomiť. Aj pre nás ako architektov je výzvou vedieť efektívne a rýchlo prijímať opatrenia, ktoré by reagovali na prudký rast, ktorým Bratislava prechádza. Rozvoj dopravnej infraštruktúry, vízia mesta do budúcnosti, to sú všetko otázky, ktoré si všetci kladieme a hľadáme na ne odpovede. Nie je to však len problém Bratislavy. V širšom vnímaní sú to otázky, ktoré sa v dnešnej dobe týkajú celej spoločnosti.
Prvý slovenský mrakodrap Eurovea Tower
Pri projektoch v novom centre Bratislavy, ako napríklad Eurovea 2, sa však tá vízia javí pomerne jasná.
K.J.: Zástavba brownfieldu a rozvoj miest popri rieke, tzv. bluefield sú témy, ktorými sa iné mestá zaoberajú už dlhšie. Aj Bratislava sa týmto lokalitám venuje dlhodobo. Prvotné diskusie, návrhy na rozvoj oblasti Eurovea v prepojení na Twin City, Čulenovu, Mlynské nivy a Klingerku vznikali už v minulom storočí. V sedemdesiatych rokoch bola postavená výšková budova Presscentra, dnes známa ako Tower 115, a následne sa začalo s budovaním objektu Slovenského národného divadla. Odvtedy sa dá hovoriť o vízii nového mestského centra, podľa ktorej je postavená aj Eurovea. Proces tvorby mestského prostredia je dlhodobý. Dnes to možno tak nevnímame, lebo nám pred očami rastú objekty, územie sa transformuje, ale sú za tým desaťročia skúmania, hľadania a kladenia si otázok. A to, čo sa teraz reálne deje, ešte nie je na konci, ešte to nejaké roky to potrvá.
Na aké obdobie by sa podľa vás mal plánovať rozvoj mesta?
K.J.: Rozvoj mesta je komplexná téma, ktorá si vyžaduje čas, aby dospela k synergii. Na druhej strane, požiadavky na kvalitný život v novodobom meste sa menia veľmi rýchlo, a urbanizmus na to nestíha reagovať. My sa snažíme pristupovať k tvorbe územia a navrhovať ho tak, aby dokázalo reagovať na zmeny. Stretávame sa s tým pri zahraničných projektoch a zdôrazňuje to aj španielska architektka Beth Galí, keď s ňou spolupracujeme na projekte Eurovea 2. Podľa nej nejde ani tak o dizajn a vizuálnu podobu verejných priestorov, ako o možnosť ich meniť a prispôsobiť dynamicky sa meniacim požiadavkám.
Landererova 12 ozvláštnená LED fasádou s umeleckou ilumináciou.
Ako vyzerá vaša spolupráca s Beth Galí? Čo pre vás znamená možnosť podieľať sa na projekte so známou architektkou svetových kvalít?
P.F.: Komunikácia s ňou prebieha na veľmi ľudskej úrovni. Je nám názorovo blízka, debatujeme s ňou otvorene na odborne veľmi zdatnej kolegiálnej úrovni. Vždy si pozorne vypočuje naše postrehy a návrhy, zoberie ich do úvahy a vždy je otvorená kompromisom.
K.J.: Pre nás je spolupráca s ňou obohacujúca. Ide z nej pokora, priateľstvo, kolegialita. Má bohaté skúsenosti a prichádza s inovatívnymi názormi, ktoré vďaka pedagogickej praxi vie podať náučným spôsobom.
R.G.: Má za sebou obdobie pôsobenia v Barcelone v 90. rokoch, kde sa na jej prerode aktívne podieľala a prispela k podobe mesta, ako ho dnes poznáme. Bratislava je momentálne v podobnej fáze, začína sa pretvárať. A práve vďaka svojim skúsenostiam dokáže Beth Galí odhadnúť, ktoré riešenia by tu bolo vhodné aplikovať, pretože má osobnú skúsenosť, či fungujú a aký majú vplyv na mestské prostredie.
K.J.: Nevhodné riešenie vo verejnom priestore sa ukáže oveľa neskôr, ako napríklad chyba v interiéri. Tvorba verejného priestoru vyžaduje veľa životných skúseností, preto sú jej získané poznatky veľmi cenné.
Takže podľa vás je kľúčovým prvkom tvorby verejného priestoru práve jeho schopnosť prispôsobiť sa?
R.G.: Umiestnenie budov definuje verejný priestor. Jeho proporcie a väzby na okolie sú kľúčové. Napríklad pri Pribinovej ulici to bola jej šírka, aby rozstup medzi objektmi nebol v budúcnosti limitom pre jej funkčnosť. Chceme predísť tomu, aby sa dnešným nastavením do budúcnosti zablokoval rozvoj a jediným riešením by bolo búranie.
K.J.: Snažíme sa nájsť také riešenie, aby priestor nebol fixovaný na jedno konkrétne využitie, aby sa vedel prispôsobiť rôznym potrebám a aktuálnym požiadavkám doby. Ľudia by ho mali vedieť meniť, čo im pomáha sa s ním viac stotožniť a nájsť si k nemu vzťah.
Klingerka
Súčasťou Eurovea 2 bude aj prvý slovenský mrakodrap, 168-metrový vežiak Eurovea Tower. Čo vás inšpirovalo pri jeho navrhovaní? Cítite tlak, alebo zodpovednosť za to, že pôjde o najvyššiu budovu v krajine?
R.G.: Samozrejme, sme hrdí, že sa na tom podieľame. Nelietame však v oblakoch, ale držíme sa pri zemi a cítime najmä zodpovednosť. Výšková stavba takejto kategórie je pre Bratislavu prvotinou, a prirodzene je na projekt upretý zrak odbornej aj širokej verejnosti. To nás ešte viac motivuje k tomu, aby sme dôsledne preverili všetky naše technické a dizajnové riešenia použité počas návrhu veže tak, aby bol výsledok perfektný, pretože vieme, že jeho kvalitu bude verejnosť posudzovať dlhodobo.
V nedávnom rozhovore povedal váš bývalý spolužiak z univerzity, architekt pôsobiaci v Dubaji Tomáš Gulíšek, že budúcnosť rozvoja miest je v raste do výšky. Vnímate to rovnako?
R.G.: Ako sme už spomínali, málokto vie dnes povedať, čo sa bude diať o 30 rokov. Podľa mňa sa mesto bude rozvíjať aj, ale nie výlučne, do výšky. Malo by sa to však diať len v lokalitách, ktoré sú z hľadiska infraštruktúry pripravené absorbovať výškové stavby do organizmu mesta. Ak sa ukáže opodstatnenosť výškových budov v takýchto lokalitách nielen zo strany developerov, ale aj zo strany užívateľov, ktorí tu budú chcieť bývať alebo pracovať, potom sa vytvorí dopyt po podobných projektoch. Na Slovensku drvivá väčšina ľudí nemá skúsenosť s bývaním či prácou v mrakodrape, pretože nikdy v žiadnom nebývala. My aj Tomáš Gulíšek sa na to pozeráme z odbornej stránky, ale z tej ľudskej sa to nedá predpovedať.
P.F.: Aby bolo mesto atraktívne , musí byť rôznorodé aj z architektonickej stránky. Máme tu rieku, kopce, zeleň, historickú časť, takže o jednotvárnosti nemôže byť reč. Aj architektúra by mala byť rôznorodá a ozvláštniť mesto. Keď sa dnes plavia výletné lode po Dunaji, v Starom Meste vidia súvislú, relatívne rovnako vysokú zástavbu, ktorú prerušuje iba Námestie Ľ. Štúra a budova Reduty. Výškové stavby, lokalizované v zóne Chalupkova a Pribinova – a teda aj Eurovea Tower – menia horizont mesta podľa dávnejšie vytvorenej koncepcie rozvoja nového mestského centra a snažia sa ho urobiť atraktívnejším.
Budúca podoba Eurovea City
Bolo vašim cieľom pri navrhovaní rozšírenia Eurovea zahrnúť do nej aj prvý slovenský mrakodrap?
K.J.: Nie. Vyplynulo to z konceptu, vnímania územia, z viacerých testovaných štúdií. Územný plán umožňuje, aby za Čulenovou ulicou smerom od mesta stáli výškové budovy. Taktiež prieskum developera medzi rôznymi architektmi potvrdil, že výšková gradácia v území bližšie k mostu Apollo je vhodná. Návrhy sa líšili v polohe, počte výškových budov či v názore na konkrétnu výšku.
R.G.: Eurovea Tower reaguje na fakt, že v oblasti už ďalšie výškové budovy stoja, konkrétne Panorama Towers a Tower 115. Pozícia mrakodrapu dotvára pomyselný trojuholník, ktorý nám ako architektom z kompozičného hľadiska dával zmysel. Je to pre nás akcent vyústenia mesta na nábreží. Našim cieľom však nebolo silou mocou stavať mrakodrap, to sa vykryštalizovalo až počas prác na konkrétnej podobe Eurovea City.
Ako ste dospeli k výške 168 metrov?
R.G.: Pri týchto stavbách vždy musíte myslieť na mobilitu ľudí, ktorí v nej budú žiť alebo pracovať. Výšku teda obmedzovali možnosti dopravy, ktoré sme starostlivo zvážili a mrakodrap navrhli s maximálnym ohľadom na to, aby nevznikli komplikácie alebo kolaps v lokalite, v ktorej sa stavba nachádza. Zároveň máme za to, že výška 168 metrov kompozične zapadá do okolitej zástavby a stáva sa akcentom celej oblasti – nového mestského centra – nielen z hľadiska výškového, ale aj urbanistického.
Interiér Landererovej 12
Podieľate sa na tvorbe mesta a aj Eurovea Tower dokazuje, že ovplyvňujete vzhľad Bratislavy, na čo zrejme aj narážate v slogane vašej firmy „Tvoríme budúcnosť“. Skúste načrtnúť, ako by mala vyzerať Bratislava v budúcnosti, a ako by mala reagovať na nárast a starnutie populácie či na rozvoj moderných technológií?
P.F.: V rámci nášho kolektívu, ktorý tvorí vyše 80 kolegov, na tieto témy prebieha veľa diskusií, pretože každý jeden člen tímu má osobitý názor. Niekto vidí budúcnosť mesta vo vertikálnom raste, pre niekoho sú dôležitejšie otázky ekológie a energetickej sebestačnosti. Aj preto sa vo firme snažíme vyskladať pestré a rôznorodé tímy ľudí, ktorí vytvoria správny mix a každý vo svojej práci kladie dôraz práve na to, čo je preňho dôležité.
R.G.: Kľúčová je prispôsobivosť prostredia, aby bolo možné ho dynamicky meniť a reagovať na zmeny v tých oblastiach, na ktoré sa pýtate. Aj keď nevieme, čo očakávať o 20 – 30 rokov, musíme v maximálnej možnej miere umožniť priestoru, aby sa vyvíjal a adaptoval s ohľadom na dynamické zmeny, ktorými naša spoločnosť prechádza.
Zľava Pavol Franko, Katarína Jägrová, Radoslav Grečmal, Martin Orem a Martin Koiš. Foto: Mišo Veselský
