Pandémia, obmedzenia a zákazy nedoliehajú len na dospelých, ale aj na deti. Hoci neriešia zhoršujúcu sa ekonomickú situáciu či riziko straty zamestnania, dištančná výuka či odlúčenie od kamarátov môže poznačiť ich psychický stav. Detská psychologička Eva Šuleková v rozhovore radí, ako sa so súčasnou situáciou vysporiadať v rodine, a ako ju premeniť na výhodu a príležitosť utužovania rodinných vzťahov.
Pandémia môže byť príležitosťou tráviť viac času s rodinou. Zdroj: Shutterstock
Ako vplýva súčasné obdobie na mentalitu a psychiku detí?
Z pohľadu dieťaťa je toto obdobie veľmi zaťažujúce. Sami dobre vieme, ako vnímame ako dospelí určité obmedzenia a fakt, že samozrejmosť slobody je podmienená nariadeniami. Na rozdiel od detí máme schopnosť porozumieť kontextu celej situácie. Deti reagujú emocionálne, či už hnevom, strachom, panikou, ale sú aj typy detí, ktorým izolácia neprekáža. Každý z nás má svoju stratégiu, ako sa popasovať so zmenami. Zároveň prežívame už druhú vlnu, takže máme prežitých niekoľko mesiacov v izolácii. Nie je to nová situácia, napríklad rúško je samozrejmosťou už aj pre deti. Každá rodina má zabehnutý systém, ktorý by mal byť podporený najmä pozitívnou náladou.
Ako môžu rodičia vysvetliť deťom súčasnú situáciu a obmedzenia, ktoré z nej vyplývajú?
Rodičia na svoje deti pôsobia vedome, teda priamou výchovou, ale aj nevedome tým, ako zvládajú záťažové situácie a ako na ne reagujú. Pred deťmi by mali mať situáciu pod kontrolou, a nemali by ich vystavovať negatívnym správam, ale jasne im vysvetliť celú situáciu a pomôcť im zorientovať sa v nariadeniach a odporúčaniach.
Psychologička Eva Šuleková. Zdroj: Archív E. Šuleková
Ktoré atribúty bežného života v čase pandémie chýbajú deťom najviac?
Sú to najmä kamaráti zo školy či z krúžkov a možnosť ísť s partiou von alebo navštíviť starých rodičov. Aj tie deti, ktoré trávia väčšinu času hraním hier, vnímajú zákaz stretávania sa a práve teraz si sociálne odlúčenie uvedomujú viac. Nielen deťom, ale aj rodičom chýbajú krúžky či športové aktivity, ktoré ich ratolestiam pomáhajú vyventilovať nahromadenú energiu a spracovať emócie. Aj bežné veci ako systematickosť bežného dňa, teda chodenie do školy či zmena prostredia v podobe dovolenky, sú dnes raritou a v živote chýbajú aj tým najmenším.
Ako sa môžu efektívne vyrovnať s tým, že majú de facto zakázané stretávať sa vonku s priateľmi?
Deti sú vynaliezavé. Všetci máme vytvorenú nejakú stratégiu, ako zvládnuť zmenu. Dôležité pre ne je uvedomiť si, že priamy kontakt je síce obmedzený, no ten nepriamy môžeme mať takmer neobmedzene. Na rozdiel od minulosti máme k dispozícii moderné technológie, ktoré nám umožňujú spojiť sa s našimi blízkymi, kedy chceme. Úprimný záujem o blízkych je veľmi dôležitý, a to je to, do čoho sa v týchto dňoch oplatí investovať čas a úsilie, a to ako pre deti, tak aj pre dospelých.
Čo môže pre vývoj detí znamenať dlhodobejšia online výuka bez osobného kontaktu s učiteľmi a spolužiakmi a teda ešte intenzívnejšie používanie technológií?
V tomto ohľade som skeptická. Technológie deti odvádzajú od reálneho života do virtuálneho prostredia, ktoré je zábavné a nemajú v ňom žiadne povinnosti. Je veľmi náročné udržať systematickú prípravu u detí, stretávame sa najmä s benevolentnými hranicami zo strany rodičov alebo so situáciami, keď sú rodičia v práci a deti bez dohľadu. Pri prístupe k online vyučovaniu sú nedisciplinované a vyhýbavé. Hľadajú spôsob, ako technológie znefunkčniť, alebo ich používajú pre zábavu, aby mohli nahrať spolužiaka alebo učiteľa, čo môže hraničiť s kyberšikanou. Online priestor nevytvára plnohodnotný výchovno-vzdelávací priestor, kde prebieha určitá miera aliancie a motivácie, kde učiteľ dokáže reagovať na neverbálne prejavy žiakov. Žiaci nie sú schopní niesť zodpovednosť za svoje vzdelávanie bez neustáleho vedenia, a pre deti so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami to platí niekoľkonásobne.
Prechod na dištančné online vzdelávanie môže byť pre dieťa náročný. Zdroj: Shutterstock
Ako je podľa vás vhodné vyriešiť dištančné vyučovanie, keďže to nevyzerá tak, že žiaci a študenti sa v dohľadnom čase vrátia do školských lavíc?
Z krátkodobého hľadiska ide o dobrý spôsob, ako zabezpečiť kontinuálne vzdelávanie, ale z dlhodobého hľadiska je to obrovská záťaž pre deti a rodičov. Deťom je potrebné pomôcť v dištančnom vzdelávaní. Rodičia by si nemali myslieť, že ich netreba sprevádzať v dodržiavaní povinností, keďže sebakontrola tu väčšinou zlyháva. Najťažšie je to v rodinách, kde je rodič samoživiteľ. Odporúčam rodičom stanoviť deťom pravidlá, napríklad herný čas, kedy môžu byť na PC – nie viac ako hodinu denne, a aspoň 90 minút pred spánkom. Dlhodobá prítomnosť na PC a mobiloch môže mať za následok nesústredenosť, celkovú únavu, podráždenosť, psychické problémy, zníženú schopnosť osobne komunikovať či zvládať psychickú záťaž.
Je pre vývin a rozvoj dieťaťa dôležitý pravidelný pobyt v exteriéri?
Určite áno, pohyb je blahodarný a má veľký vplyv na vývin dieťaťa. Celkovo by mal byť zdravý životný štýl celej rodiny prioritou. Pohyb na vzduchu prináša okysličenie orgánov, posilnenú obranyschopnosť, rodičia a deti sa cítia šťastnejší vplyvom vyplavujúcich sa endorfínov a pokiaľ je pohyb vykonávaný spoločne, utužujú sa rodinné vzťahy. Prostredníctvom hier sa deti učia napríklad sebakontrole, kooperácii s ostatnými deťmi alebo posilňovaniu kompetencií a pohybových zručností.
Majú podľa vás deti, žiaci a študenti v Bratislave dostatok voľnočasových možností a verejných priestorov, kde môžu tráviť voľný čas?
Z hľadiska počtu ľudí, ktorí v Bratislave žijú, tu určite vládne nedostatok športovísk, a to nielen pre potrebu detí. Aj dospelí, ktorí sú vzorom pre deti, potrebujú priestor, kde môžu vykompenzovať psychickú záťaž. Chýbajú tu telocvične aj ihriská. Na druhej strane platí, že kto chce, priestor na pohyb si nájde. Či už na sídlisku, v parkoch, alebo na krúžkoch. Dôležitejšia je téma samotného záujmu o pohyb z pohľadu mladej generácie. Nestrácam však nádej, že každého to raz dobehne a uvedomí si, že pohyb vonku na športoviskách je viac, ako sedieť doma pri počítači alebo televízii.
Kvôli domácej izolácii prichádzajú deti aj o voľnočasové krúžky a šport, ktorý významne prispieva k ich rozvoju. Zdroj: Shutterstock
Ako môže mesto podnietiť maloletých k zmysluplnému tráveniu času?
Nie je to úloha mesta, ale rodičov, ktorí by mali viesť deti k pohybovým aktivitám od malička. Deti by mali mať z pohybu radosť, mali by ho vnímať ako životný štýl, ktorý nám pomáha pri prevencii, a ako spôsob zbavenia sa stresu a spoznávania nových kamarátov. Mesto by malo mať skôr záujem budovať bezpečné a veselé športoviská a parky, kde by deti mohli tráviť čas. Parky sú miestom, kde sa stretáva príroda s mestom, je to spôsob, ako pozorovať prírodu a život okolo nás.
Cítia sa podľa vás deti v Bratislave bezpečne? Od koľkých rokov je vhodné, aby trávili čas vonku s priateľmi sami, bez dohľadu rodičov?
Je to skôr otázkou dôvery a miery strachu u rodičov. Každý by mal zhodnotiť mieru samostatnosti a zodpovednosti u dieťaťa. Ak je prostredie bezpečné, napríklad izolované od dopravnej komunikácie, a riziko nebezpečenstva je menšie, deti majú od rodičov zelenú. Sú rodičia, ktorí sa deti boja pustiť samé von a zo strachu ich zámerne izolujú. Už vo veku dvoch až troch rokov by deťom mali byť vysvetľované pravidlá, ktoré platia na ihrisku, a čo sa na ihrisku deje. Je rozdiel medzi voľným pohybom detí v meste ako je Bratislava, a dedinou. Vek, keď by sa dieťa mohlo samostatne pohybovať vonku, je približne jedenásť až dvanásť rokov. Dôležité sú pravidlá a informácie, ktoré by deti mali vedieť. Čo by mali urobiť, keď im hrozí nebezpečenstvo, čo má dieťa urobiť, keď sa stratí, kto je cudzí človek, kto im môže pomôcť. Rodičia by mali mať otvorenú komunikáciu a deti by mali voči nim cítiť dôveru.
Čo vo vybavení, v infraštruktúre mesta nesmie chýbať, aby sa deti, ale aj tínedžeri mohli plnohodnotne rozvíjať?
Treba si položiť otázku, čo vybavením chcem docieliť a načo je dobré. Čím chcem osloviť dieťa, čo uňho chcem rozvíjať. Podľa toho by mali byť koncipované vonkajšie ihriská a priestory pre deti.
Ako majú vyzerať bezpečné a zmysluplné verejné priestory (ihriská, parky, nábrežia) z pohľadu detí?
Keby mali na toto odpovedať deti, väčšina by asi povedala, že všade by malo byť Wi-Fi pripojenie a herné konzoly. Časť detí by chcela futbalové ihriská, parky alebo cyklistické chodníky, ktoré by mohli využívať aj na kolobežky a kolieskové korčule. Mali by byť v blízkosti panelákov, vzdialenejšie od cesty, prípadne uzatvorené, aby sa riziko nebezpečenstva minimalizovalo.
Detské ihriská by mali byť čo najviac izolované od dopravných komunikácií, aby sa predišlo nebezpečenstvám.
Čo napríklad v meste môže vývin dieťaťa ohroziť? Farebné a vysvietené kasína, reklamný smog, nedostatočné udržiavanie verejného poriadku?
Tu je dobré vysvetliť, že deti sú veľmi ovplyvniteľné reklamami. Sú najlepšími spotrebiteľmi. Čím je reklama farebnejšia a viac bliká, tým nepriaznivejšie ovplyvňuje nervový systém. U epileptikov môžu vyvolávať záchvaty. Blikajúce nápisy a billboardy odvádzajú našu pozornosť, čo môže byť veľmi nebezpečné napríklad na prechodoch pre chodcov. Celkový vývin dieťaťa je otázkou toho, ako každý z nás pristúpi ku kolektívnej zodpovednosti, akým vzorom budeme pre svoje deti, aká bude ohľaduplnosť a tolerancia, aký cieľ si spoločnosť zvolí a aká bude jej filozofia.
Čo môžu urobiť rodičia pre deti v tejto situácii, v čom táto situácia môže pomôcť utužiť vzťahy v rodine a naopak, čomu sa vyhnúť, aby sa vzťahy nezhoršili?
V rámci rodiny by mal byť zachovaný systém, ktorý je zavedený. Je potrebné mať spoločný cieľ, napríklad rozdelenie úloh, kto pôde nakúpiť, čo sa bude variť a kto pomôže, kto kedy môže byť na počítači a aký bude spoločný program. Netreba sa báť rozprávať sa o situácii, ale rodičia by mali minimalizovať negatívne správy a posilňovať sociálnu empatiu. Zároveň by sa mali zaujímať o problémy detí, aj tie zdanlivo banálne môžu byť pre ne nezvládnuteľné. Neodmysliteľnou súčasťou denného rytmu je spánok, ktorý do značnej miery ovplyvňuje našu náladu a telesný stav. Deťom treba nechať aj priestor pre seba. Najdôležitejšia je komunikácia, dohodnutý systém a vnímať aj pozitíva tejto situácie, a nefixovať sa na negatívne prežívanie.
Mgr. et. Eva Šuleková sa špecializuje na vedenie detí a dospelých v oblasti pohybu a zdravia a na prax v oblasti psychologického poradenstva a športovej psychológie. Venuje sa mentálnym tréningom prostredníctvom neurotechnológií a medicínskych prístrojov (fitlight, neurofeedback/biofeedback). Aktuálne pôsobí ako školská psychologička, terapeutka, a ako externá lektorka prednáša pre firmy.
Tento článok je súčasťou série rozhovorov s ľuďmi, ktorí z pohľadu svojej profesie hovoria o spokojnosti v súvislosti so životom v meste. Prostredníctvom ich odpovedí sa dozvedáme viac o tom, ako funguje urbánna spoločnosť a ako sa môže stať spokojnejšou.
