Žiaci s intelektovým nadaním nemusia byť vždy čistí jednotkári a najlepší v ročníku. Výnimočný talent u dieťaťa často prináša výzvy pri jeho rozvoji a potrebuje špeciálny prístup. Zakladateľky neziskovej organizácie CENADA Martina Mátychová a Jana Jurášková sa špecializujú na vzdelávanie nadaných detí. Hovoria, že ak dieťa dostane priestor venovať sa tomu, čo ho baví, postupne sa dovzdelá aj v ostatných predmetoch.
Špecializujete sa na vzdelanie nadaných detí. Čím sa ich vzdelávanie odlišuje od klasického?
Jana Jurášková (JJ): Ide o intelektovo nadané deti, ktoré sú zaradené medzi žiakov so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami, takže aj ich vzdelávanie je samozrejme odlišné a delí sa na dva prúdy. Časťou odbornej, ale aj laickej verejnosti sú nadané deti považované za také, ktoré by mali podávať vysoký výkon, a týmto smerom je orientované aj ich vzdelávanie. Druhý prúd sa nazýva osobnostný, ktorý vníma dieťa ako zraniteľné, pretože v intelektovej – kognitívnej oblasti je síce popredu, ale po stránke emocionálnej a sociálnej to tak byť nemusí. Vývin nadaných je teda nerovnomerný. S tým súvisí viacero rizík. My sa nesústredíme na to, aby dieťa podávalo ten najlepší výkon, ale aby bolo preňho vzdelávanie vhodne nastavené a aby viedlo k jeho spokojnosti. Pokiaľ dieťa bude vyrovnané a emocionálne spokojné, pre svoje nadanie určite nájde uplatnenie.
Aké riziká sa spájajú s tým, že dieťa môže prejaviť mimoriadnu vnímavosť či nadanie?
Martina Mátychová (MM): Pri nerovnomernom vývine je kognitívna oblasť výrazne popredu, ale ostatné oblasti vývinu ako motorika, emocionalita či sociálny aspekt môžu byť adekvátne fyzickému, prípadne aj mladšiemu veku. Zraniteľnosť spočíva v nerovnomernosti, pretože z nej pramenia iné situácie prežívania dieťaťa a z toho vyplýva aj potreba externe „upravovať prostredie“, aby deti boli v bezpečí. Tieto deti napríklad dokážu mentálne zachytiť a spracovať rôzne informácie zo správ a na rozdiel od rovesníkov ich emocionálne prežívajú a dokážu pochopiť ich dôsledky, ale emocionálne nemajú aparát na to, aby sa s tým vyrovnali. Ich prejav môže ukázať, že sú citlivejšie, zraniteľnejšie alebo už dokonca zranené, a nevedia sa s tým vysporiadať. U týchto detí sa vyskytujú prejavy, ktoré súvisia s existenciálnou depresiou, a to oveľa skôr, ako u bežnej populácie.
Intelektové nadanie sa teda prejavuje tak, že deti sú vnímavejšie, ale nemajú dostatočne vyvinutú emocionálnu stránku, aby vnemy vedeli spracovať?
JJ: Nemusí to tak byť u každého nadaného, ale je to častý jav. Intelektové nadanie sa spája s tromi ďalšími fenoménmi – asynchronický vývin, nezdravý perfekcionizmus a vysoká senzitivita. Všetky tri súvisia s nesúladom intelektového vývinu a vývinom ostatných osobnostných stránok.
Ako môže rodič rozoznať, že má doma nadané dieťa?
MM: Veľa rodičov to zo začiatku nerozozná, pretože ho vníma prirodzene a na základe skúseností s jeho správaním vytvára podmienky na to, aby uspokojili jeho potreby. Rozdiely sa ukážu až vtedy, keď deti začnú chodiť do materskej či základnej školy a opustia chránené prostredie domácnosti. Veľa prípadov odhalí návšteva klinického psychológa, keď rodičia zistia, že niečo nie je v poriadku a psychológ následne zistí, že ide o jeden z prejavov mimoriadneho nadania.
Je možné tieto prejavy identifikovať?
JJ: Medzi najčastejšie prejavy detí v predškolskom veku patrí kladenie nezvyčajných otázok a zaoberanie sa rôznymi témami, ako napríklad dinosaury, živočíšna ríša, zemepisné zaujímavosti, doprava či vesmír. Asi u polovice detí v predškolskom veku sa uvádza osvojenie čítania, u niektorých detí pozorujeme intuitívne vytváranie matematických predstáv – napríklad dokážu spočítavať čísla, a to aj vysoké, majú predstavy o číselnej osi vrátane vysokých čísel. Nadané deti, adolescenti aj dospelí veci radi „preanalyzovávajú“, zahlbujú sa do problematiky, rozvetvujú ju a následnej sa im vynárajú ťažko riešiteľné otázky.
Objavuje sa vyššia inteligencia u detí napríklad aj v spojení s poruchami sústredenia alebo ďalšími podobnými prejavmi?
JJ: S nadaním sa môžu spájať rôzne poruchy, vrátane poruchy pozornosti, dyslexie či Aspergerovho syndrómu. Niekedy môže ísť len o podobnosť, niektoré prejavy nadania akoby boli rovnaké s prejavmi niektorých porúch. Napríklad nadané dieťa zachytávajú citlivo mnohé podnety z prostredia. Rýchlo prechádzajú z jednej činnosti do druhej. Môže sa to javiť ako porucha pozornosti, ale nemusí to tak byť. Alebo môžu mať problémy v kolektíve, nerozumejú si s vrstovníkmi, javia sa ako samotári. Nemusí pritom ísť o poruchu, ale napríklad o nedostatok pochopenia medzi spolužiakmi.
Nadané dieťa teda dokáže zvládať plnohodnotne viac činností naraz?
MM: Je to individuálne, ale schopnosť plynulého prechádzania z jednej činnosti do druhej môže byť prítomná. Nesie však so sebou aj jav, že deti nedoťahujú veci do konca. Vtedy nastáva kontraproduktivita a ak sa navyše spojí s perfekcionizmom, dieťa môže byť paralyzované bez toho, aby bolo schopné veci preplánovať alebo prehodnotiť.
Koľko je podľa vašich odhadov nadaných detí v Bratislave?
JJ: Nadané deti tvoria dve až tri percentá populačného ročníka, čo predstavuje pri veľmi hrubom odhade približne 130 až 200 žiakov v rámci jedného ročníka v Bratislavskom kraji. Ich vzdelávanie pokrývajú štyri špecializované školy.
MM: Legislatíva zároveň umožňuje, že aj obyčajné základné školy môžu tvoriť triedy pre nadaných, čo je v Bratislave jednoduchšie ako v menších mestách. Podmienky sú vytvorené a závisí od odbornosti a prístupu ľudí v jednotlivých školách. Najväčší problém je informovanosť laickej i odbornej verejnosti o problematike nadania v celej špeciálno-pedagogickej rovine. Za nadaného je väčšinou považovaný ten, čo podáva vysoký výkon, príde do školy píšuci a čítajúci a okolie očakáva, že bude v škole úspešný. Práve vysoký dôraz na výkon môže zvýrazniť vývinové riziká a nastaviť na potenciálne problémy v budúcom živote. Preto považujeme osobnostný prístup za humánnejší v rámci vzdelávania intelektovo nadaných.
Majú nadané deti v Bratislave dostatok možností realizácie, či už v školách, alebo v rámci mimoškolských aktivít?
JJ: Sú deti, ktoré majú dostatok podnetov v rámci vyučovania a po obede túžia po relaxačných aktivitách. Nepotrebujú mať celý deň naplnený fyzikou. V Bratislave je dostatok priestoru na to, aby sa rozvíjali a zároveň robili aktivity, ktoré ich bavia a napĺňajú.
MM: Sú školy, kde sú vyučujúci veľmi striktní a deťom je predkladaná výučba, počas ktorej musia byť veľmi výkonné. Žiaci sa pritom vyvíjajú veľmi individuálne, majú rôzne záujmy a môže sa stať, že vnútorná motivácia dieťaťa sa nestretne s tým, čo určuje škola. Našťastie v súčasnosti vznikajú aktivity súvisiace so slobodou vzdelávacieho trhu, ktoré majú víziu, že študent alebo žiak sa bude venovať oblasti svojho záujmu. Nadané deti potrebujú, aby bola uspokojená ich potreba poznania, aby škola reflektovala ich vzdelanostné potreby.
Ako môže rodič alebo pedagóg identifikovať, že niečo nie je v záujme dieťaťa, že sa týmto smerom nechce rozvíjať?
JJ: Dieťa to dá najavo. Staršie deti si na internete vedia vyhľadať veci, ktoré ich zaujímajú. Máme napríklad staršieho žiaka, ktorý sa učí japončinu, čo mu škola zabezpečiť nevie, a na druhej strane ho menej zaujíma to, čo sa v škole vyučuje. Ak rodič vidí záujem dieťaťa a chce ho nasmerovať, môže mu poskytnúť rôzne možnosti. Najlepšie je talent nerozvíjať nasilu, stačí počúvať dieťa, odpovedať mu na otázky a ak chce, zobrať ho do múzea alebo galérie. Ak to rodičia robia nasilu, dieťa môže záujem stratiť, pretože začne pociťovať očakávania okolia a začne sa mu strácať pôda pre vnútornú motiváciu, ktorá je najčistejším a najprirodzenejším zdrojom pokroku.
Takže pre rodiča aj učiteľa je lepšie byť pasívnejší a vnímať dieťa a jeho potreby, a tomu prispôsobiť aktivity a program?
MM: Deti potrebujú niekoho na komunikáciu. Niekedy síce len vyjadrujú svoje myšlienky, ale spätná väzba okolia – rodiča, učiteľa či človeka, ktorý danej oblasti rozumie, je pre nich dôležitá, lebo vie posunúť ich predstavy. Nemusia byť zahltené informáciami, stačí len jednoduchá odpoveď na otázku, ktorá myseľ dieťaťa posunie. Zo skúsenosti vieme, že keď sme upustili z klasickej štruktúry vzdelávania a dieťa sa sústredilo napríklad iba na oblasť fyziky, postupne sa v rámci nej bolo schopné učiť matematiku, angličtinu a ďalšie predmety, s ktorými tento odbor súvisí. Na centrum záujmu dieťaťa sa v tomto prípade prirodzene „nabalili“ ďalšie oblasti.
Je jednoduchšie byť nadaným dieťaťom v Bratislave ako v menších obciach na Slovensku?
JJ: Inštitucionálnych možností je v niektorých regiónoch menej. Napríklad na Záhorí nie je škola pre nadaných, takže dieťa musí byť integrované v rámci vzdelávania v normálnych školách a musí mať šťastie na pedagógov, ktorí ho rešpektujú, chápu a dajú mu adekvátne možnosti. Riešenia môžu byť jednoduché, napríklad žiaka tretieho ročníka pošlú na hodinu matematiky k piatakom, alebo ho nechajú venovať sa svojmu projektu. Stretávam sa však s tým, že učitelia majú strach takto postupovať a boja sa, že dieťaťu by v porovnaní s ostatnými mohlo niečo ujsť.
Ako sa orgány verejnej správy, či už na štátnej, alebo lokálnej úrovni, môžu zapojiť a pomôcť pri vzdelávaní nadaných detí?
JJ: Na Slovensku je napríklad výskumný ústav detskej psychológie, ktorý sa snaží vzdelávať učiteľov na školách a odovzdávať im informácie a skúsenosti z tejto oblasti. Podpora štátu je dôležitá aj v tom, aby nevytváral prekážky. Legislatíva je momentálne dobre nastavená, ponúka široké možnosti a je na pedagógoch a odborníkoch, ako s ňou budú narábať. Samozrejme, dôležitý je aj dostatok financií.
MM: Vhodné sú aj rôzne aktivity, napríklad fyzikári majú obľúbenú akciu Dni vedy, ktorá je podnetná pre prvákov aj pre ôsmakov. Je to akcia pre všetky deti, nielen pre nadané, pretože každý si z toho zoberie to svoje. Chodia nám aj ponuky od rôznych občianskych združení o tom, že našim žiakom urobia prednášku, čo ich takisto dokáže zaujať.
Majú pedagógovia učiaci nadané deti nejaké špeciálne vzdelanie, aby sa im mohli lepšie venovať? Je nejaká možnosť dodatočného vzdelávania, aby to mohli robiť aj pedagógovia na nešpecializovaných školách?
MM: Študenti z pedagogických fakúlt u nás niekedy absolvujú jeden alebo dva semestre, aby sa vedeli venovať aj takýmto deťom. Snažíme sa im odovzdať teóriu aj prax, pretože na fakultách tá špecializácia nejde až tak do hĺbky. Prechádzame si s nimi základným vzdelávaním aj vzdelávaním nadaných s rôznymi poruchami, napríklad Aspergerov syndróm, ktorý je veľmi špecifický a učitelia by ho mali poznať. Kľúčová je najmä komunikácia, ktorá však na Slovensku zlyháva vo všetkých oblastiach. Komunikácia, aby sme získali dôveru dieťaťa, aby sme ho dokázali vnímať, aby sme vedeli pracovať so vzťahmi, ktoré sú kľúčové pri všetkých vzdelávacích procesoch, ale nadaní sú na ne citlivejší a zraniteľní do takej miery, že by sme ich záujem a ochotu mohli rýchlo stratiť.
Mgr. Martina Mátychová PhD., a PhDr. Jana Jurášková PhD., absolvovali štúdium na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Špecializujú sa na vzdelávanie žiakov so všeobecným intelektovým nadaním. Pôsobia v CENADA n.o., ktorá je zriaďovateľom súkromnej základnej školy pre žiakov so všeobecným intelektovým nadaním, súkromného gymnázia pre žiakov so všeobecným intelektovým nadaním a súkromného centra pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie.
