Beh má v Bratislave hlboké korene a už v roku 1921 sa zapísal do histórie bratislavského aj slovenského športu prvým ročníkom legendárneho behu Devín – Bratislava. Odvtedy sa stal prirodzenou súčasťou života mesta a postupne tu vznikajú bežecké kluby, prostredníctvom ktorých mnohí ľudia objavujú radosť z pohybu. Jednou z nich je aj Juliana Kirthová zo Školy Bežeckej Techniky, ktorá v rozhovore hovorí o svojom osobnom príbehu, ceste k behu, práci na technike, fungovaní klubu a zároveň ponúka cenné rady pre začiatočníkov, ktorí chcú len začať alebo sa v behu posúvať ďalej.
Juliana, ako si sa dostala k behu? Pamätáš si moment, keď si si povedala, že z behania chceš spraviť pravidelnú súčasť života?
Beh som si dlho nespájala s niečím, čo by som mala rada. V pamäti mám dodnes hodiny telesnej výchovy a povinných 1500 metrov, toto bol pre mňa veľký strašiak. Nevedela som si rozložiť sily, vždy som sa na začiatku „odpálila“, pretože som chcela byť prvá, a do cieľa som potom dobiehala s vypätím všetkých síl. Pohyb ma však sprevádzal celý život, venovala som sa tancu, tenisu, aerobiku aj fitku. Beh prišiel až neskôr, postupne, spolu s plávaním.
Začiatkom roka 2019 som si zaznamenala svoj prvý beh v aplikácii Adidas Running (vtedy ešte Runtastic) a pridala som sa do komunity, ktorá trénovala v atletickej hale Elán a neskôr na dráhe FTVŠ pod vedením Lea Lendvorského. Zlom prišiel pred dvoma rokmi, keď som si pri tenise zranila koleno a musela som absolvovať dlhšiu rehabilitáciu. Práve vtedy som si uvedomila, že ak chcem behať dlhodobo a bez bolesti, musím to robiť správne. Začala som hľadať skupinu v okolí môjho bydliska a mala som šťastie, práve sa otváral kurz Školy Bežeckej Techniky pod vedením Tomáša Benka na dráhe ZŠ Nevädzová.
Čo považuješ za svoju najväčšiu výzvu v behu? Je to skôr čas, disciplína, únava, technika, zranenia, alebo konkrétne ciele a míľniky, ktoré si musela prekonať počas svojej bežeckej cesty?
Najväčšou výzvou pre mňa bolo a stále je – neprestať. Nie vždy sa mi chce, niekedy behávam viac, inokedy menej, a musela som sa naučiť prijať, že aj toto je súčasť bežeckej cesty. Po zranení kolena som si povedala, že k behu budem pristupovať rozumnejšie, bez tlaku a zbytočného porovnávania sa s ostatnými. Mojím cieľom nebolo byť najrýchlejšia, ale behať dlhodobo, zdravo a s radosťou.
Motiváciou pre mňa sú malé kroky vpred. Mám rada štatistiky, rada si pozerám výsledky z pretekov, porovnávam si časy a teším sa z každého zlepšenia, aj keď je len o pár sekúnd. Beh ma naučil trpezlivosti a disciplíne, ale aj tomu, že nie každý tréning musí byť ideálny. Dôležité je vyjsť von, odbehnúť si svoje a vedieť, že aj v dňoch, keď to nejde podľa predstáv, robím niečo pre seba.
Keby si mala dať tri kľúčové rady úplným začiatočníčkam, ktoré chcú napredovať rýchlejšie a zároveň sa vyhnúť zraneniam, aké by to boli?
V prvom rade by som určite nepodceňovala správnu rozcvičku. Pripraviť telo na výkon je úplný základ, výrazne to znižuje riziko zranení a zároveň to pomáha cítiť sa pri behu lepšie. Veľmi dôležité je tiež behať v kvalitnej bežeckej obuvi, ktorá je určená priamo na beh a zodpovedá typu chodidla aj povrchu. Správne tenisky dokážu urobiť obrovský rozdiel nielen v komforte, ale aj v prevencii zranení. A napokon by som odporučila pripojiť sa k bežeckej skupine vo svojom okolí. Najmä na začiatku sa v skupine napreduje rýchlejšie, dobrý tréner poradí, opraví techniku, povzbudí a dodá motiváciu aj v dňoch, keď sa človeku veľmi nechce.
Ako ti v praxi pomohla Škola Bežeckej Techniky? V čom cítiš najväčší posun, v došľape, držaní tela, práci rúk alebo v dýchaní?
Absolvovala som aj analýzu bežeckej techniky, kde mi pomocou videa detailne ukázali chyby v mojom pohybe. Práve vizuálna spätná väzba bola pre mňa veľmi dôležitá, pretože som si mnohé veci pri behu vôbec neuvedomovala. Na základe analýzy sme potom začali pracovať na postupnom odstraňovaní týchto nedostatkov priamo v tréningoch. Ukázalo sa, že som mala len minimálny náklon trupu, pri behu som mala vysadenú panvu, akoby som „sedela“, a môj došľap bol výrazne pred ťažiskom. Okrem toho sa objavilo aj niekoľko ďalších drobností, ktoré však dokázali výrazne ovplyvniť efektivitu aj záťaž na pohybový aparát. Vďaka systematickej práci na technike sa môj pohyb stal prirodzenejším, ľahším a hlavne šetrnejším k telu.
Predstav nám váš klub, kto ho tvorí, kde v Bratislave trénujete a aká atmosféra u vás na tréningoch panuje?
Škola Bežeckej Techniky funguje pod vedením Tomáša Benka a tréningy prebiehajú na dráhe pri ZŠ Nevädzovej v blízkosti OC Retro. Trénujeme pravidelne o 18:00 a každý tréning trvá 60 minút. Klub je rozdelený do troch tréningových blokov, aby si každý našiel presne to, čo potrebuje. Úplní nováčikovia začínajú na prvej úrovni, ktorá je určená pre bežcov bez predchádzajúcich alebo len s minimálnymi skúsenosťami. Tí, ktorí to už absolvovali, pokračujú druhou úrovňou, kde sa ďalej zdokonaľujú a pracujú na detailoch. Samostatnou súčasťou sú aj bežecké tréningy, ktorých hlavnou náplňou sú intervalové behy. Tie vychádzajú z plánu, ktorý majú bežci k dispozícii na zdieľanom disku, takže majú prehľad o svojom napredovaní.
Klub odporúčam naozaj všetkými desiatimi. U nás je skvelá partia, navzájom sa motivujeme, podporujeme a ťaháme jeden druhého dopredu. Okrem tréningov sa spoločne zúčastňujeme aj bežeckých pretekov a štafiet a práve táto spoločná atmosféra je niečo, čo robí beh ešte väčšou radosťou. Už teraz sa veľmi teším na náš ďalší spoločný štart na Polmaratónovej ČSOB štafete, ktorú absolvujeme už druhýkrát.
Pre koho je klub ideálny a existuje aj typ bežca, pre ktorého možno nie je úplne vhodný?
Klub je ideálny pre úplných začiatočníkov aj pre pokročilých bežcov. Je určený pre každého, kto chce s behom začať alebo sa v ňom posunúť ďalej, zlepšiť svoju techniku a utekať efektívnejšie. Aj moja cesta v klube prebiehala postupne. Začínala som bežeckou technikou na úrovni číslo jeden. Pokračovala úrovňou číslo dva a dnes sa venujem aktivitám zameraným najmä na intervalové behy, ktoré mi pomáhajú zlepšovať výkonnosť a posúvať sa ďalej.
Ako vyzerá typický tréning vo vašom klube a v čom vidíš najväčšiu pridanú hodnotu oproti sólo behaniu?
Na začiatku sa vždy v pomalom tempe rozbeháme, približne jeden kilometer. Potom nasleduje spoločná rozcvička, ktorú už mám takpovediac vrytú do pamäti. Táto rutina je pevnou súčasťou každého tréningu, či už ide o tréning bežeckej techniky alebo samotného behu. Po nej prichádza hlavná časť, ktorá je zakaždým iná, čo ma na tom veľmi baví. Na záver si ešte doprajeme spoločné vyklusanie, približne jeden kilometer. Tréning v skupine má pre mňa veľkú pridanú hodnotu, pretože si viem porovnať výkony, viac sa namotivovať, objaviť svoje rezervy a posúvať sa ďalej, než by som to dokázala sama.
Ak by sa chcel niekto pridať, čo by mal spraviť ako prvé a čo si má priniesť na svoj úplne prvý tréning?
Odporučila by som sledovať klub na sociálnych sieťach, kde sa vždy vopred oznamuje otvorenie nového kurzu, a prihlásiť sa hneď, tak ako som to spravila aj ja. Jeden kurz trvá približne šesť až sedem týždňov. Počas letných prázdnin je pauza a v zimných mesiacoch sa bežecká technika netrénuje. Na prvý tréning netreba nič špeciálne, stačí si priniesť športovú obuv, pohodlné športové oblečenie a vodu.
Máš jednu „záchrannú“ radu pre behanie v Bratislave? Kde sa ti behá najlepšie a čo by si odporučila bežcom riešiť ako prvé, aby ich beh bavil dlhodobo, či už ide o trasu, bezpečnosť, obuv alebo počasie?
Veľmi rada behám okolo Štrkoveckého jazera alebo po mestských úsekoch vedúcich cez Prístavný most, Most Apollo, Starý most, Most SNP a Most Lanfranconi, z ktorých je krásny výhľad na západ slnka nad Bratislavou. Počas víkendov si najčastejšie vyberám Pečniansky les alebo Železnú studničku, v letných mesiacoch zas Horský park. Sú to miesta, kde sa dá krásne vypnúť a zároveň si užiť pohyb v prírode. Mám veľké šťastie, že aj moji najbližší majú radi tento šport. Navzájom sa motivujeme a ťaháme sa dopredu. S kamarátkou si nepotrebujeme sadnúť na kávu, keď sa chceme porozprávať, ideme si spolu zabehať. Zároveň však veľmi rada behám aj sama, s hudbou v ušiach. Je to pre mňa forma relaxu a času pre seba. Vďaka Škole Bežeckej Techniky som sa naučila behať celoročne a za každého počasia, čo mi dalo úplne nový rozmer slobody v behu.
Článok je súčasťou redakčného seriálu o bežeckých kluboch v Bratislave, ktorý prostredníctvom rozhovorov s bežcami približuje ich osobné príbehy, cestu k behu a míľniky, ktoré počas svojej kariéry prekonali. Zároveň predstavuje fungovanie jednotlivých klubov, ich tréningové koncepty a hodnoty, ako aj to, čo môžu ponúknuť začínajúcim aj rekreačným bežcom.