Chute, návyky a životospráva stredovekých hradných pánov bude témou ďalšej prednášky z cyklu SAVinci, ktorú organizuje Westend spolu so Slovenskou akadémiou vied v stredu 31. júla o 18. hodine. Odborníčka z Historického ústavu SAV Daniela Dvořáková hovorí, že študovať každodenný život ľudí v stredoveku sa oplatí a že sa od nich máme čo učiť. Na druhej strane zdôrazňuje, že oproti vtedajším pomerom sa dnes má ľudstvo veľmi dobre.
Keď si človek pozrie vašu publikačnú činnosť, názvy kníh napovedajú, že sa venujete rozličným témam v stredoveku. Dá sa povedať, že okrem významných historických súvislostí sa špecializujete na „bežný život” ľudí v stredoveku?
Nevenujem sa len životu bežných ľudí, napríklad za tému jednej z mojich kníh som si zvolila život kráľovnej Barbory Celjskej, ktorá mala od obyčajnosti ďaleko. Pri výskume a tvorbe sa však vždy snažím pozrieť sa aj na tú každodennosť, bežnosť života ľudí v tom období. Žijeme v dobe informácií a človek v 21. storočí nie je zvedavý na presné dátumy alebo udalosti, ktoré si môže za pár minút dohľadať na internete. Skôr sa čitateľovi snažím predstaviť vtedajšie spôsoby, motívy a vnímanie sveta stredovekých ľudí.
Čiže sa na históriu nepozeráte iba z faktografického hľadiska?
Keby som napríklad písala o nejakej významnej púti do Ríma, nepísala by som len o počte ľudí alebo roku, v ktorom sa púť konala. Zaujímalo by ma najmä to, kde po ceste spali, ako cestovali, aké problémy ich stretli, ako ten Rím vyzeral a čo v ňom zažili. Nie som samozrejme jediná, púte spomínam, pretože moja kolegyňa Miriam Hlavačková o nich pripravuje zaujímavú knihu. Každá téma v histórii sa dá spracovať živo a pútavo.
Odkiaľ čerpajú historici pri výskume zdroje a podklady?
Prameňov je bohužiaľ pomenej, na západe Európy sú na tom oveľa lepšie, zachovalo sa množstvo románov, literatúry a písomností. V Uhorskom kráľovstve sa písalo menej, viac sa veci odovzdávali slovne. Nepomohla ani turecká invázia, počas ktorej bolo zničených množstvo archívov. Napriek tomu je z čoho čerpať.
Zachovali sa teda aj zdroje a pramene, z ktorých môžeme vyčítať, ako ľudia prežívali každodennú rutinu, ako pracovali, oddychovali, alebo čo jedávali?
Takéto informácie najčastejšie čerpáme z mestských účtovných kníh, v ktorých boli zaznamenávané všetky výdavky mesta. Z toho vieme zistiť, na čo míňali mešťania najviac peňazí. Napríklad najnákladnejšie boli návštevy kráľa v meste. Nebolo ničím výnimočným, že taká návšteva doslova ochromila ekonomiku mesta. Vtedy sa vypilo všetko víno, usporadúvali sa turnaje, hostil sa celý jeho kráľovský dvor.
Čiže návšteva kráľa bola ekvivalentom Majstrovstiev sveta v hokeji, akurát na rozdiel od fanúšikov si kráľ nič nemusel platiť.
Väčšinou uľavil mestu na daniach, aby sa po jeho návšteve spamätalo. Okrem takýchto výdavkov sme v účtovných knihách našli aj bizarnosti, ktoré by v dnešnom svete boli nepochopiteľné. Napríklad také povolanie šarhu, ktorého pracovnou náplňou bolo doslova zabíjanie túlavých psov. Nebolo nič nezvyčajné, keď ich za deň popravil aj 120. Toto je dnes nepredstaviteľné.
Je samozrejmé, že technológie, rozvoj vedy a inteligencie spôsobil radikálnu zmenu v tom, ako ľudia žijú, pracujú, trávia voľný čas. Ako sa však odvtedy zmenilo zmýšľanie ľudí a ich hodnoty?
Základné hodnoty, ktoré nám diktuje svedomie, sú rovnaké. Čo sa určite zmenilo, je česť a jej hodnota. Dnes sa s takým prístupom ku cti, aký mali stredovekí šľachtici, väčšinou nestretneme. Strata cti pred súdom predstavovala mimoriadne prísny trest, bolo to iba o trochu lepšie ako poprava. Z človeka sa po súdnej strate cti stal bezprizorný vyvrheľ na okraji spoločnosti.
Česť pre šľachtu mala takú hodnotu?
Stávalo sa, že keď nejakého šľachtica zajali Turci, na svoju česť im odprisahal, že ide zohnať výkupné. Pokiaľ sa mu ho zohnať nepodarilo, dobrovoľne sa vrátil do zajatia, kde napokon umrel. Z toho sa dá vydedukovať, že česť pre nich mala vyššiu hodnotu ako samotný život. Keby sa preklenuli vtedajšie hodnoty s dnešným svetom, na vašu česť by ste si mohli pravdepodobne zobrať aj hypotéku.
Čo by stredovekého človeka najviac prekvapilo na dnešnom spôsobe života?
Pravdepodobne by nerozumel tej miere slobody, ktorú dnes máme. V stredovekej spoločnosti nemala sloboda miesto, nikto ju nepotreboval, neuznával. Každý vedel, kde je jeho miesto, a robil, čo mu bolo prikázané.
Ako výskum života ľudí v stredoveku ovplyvňuje život ľudí dnes? Čo si z neho môžeme zobrať?
Podľa mňa by malo poznanie histórie a pomerov z minulosti slúžiť na to, aby sme si uvedomili, ako sa máme dobre. Samozrejme, môžeme hovoriť aj o poučení sa z vlastných chýb, ale nie som si istá, či to funguje. Ale napriek tomu, ako na veľa vecí „frfleme“ a vnímame ich negatívne, je pravdou, že drvivá väčšina ľudí na Slovensku sa má oveľa lepšie, ako sa v stredoveku mali samotní panovníci. Máme slobodný a príjemný život, ktorý by si oni nevedeli predstaviť.
Je podľa vás nejaká oblasť fungovania ľudstva, ktorá bola prínosnejšia alebo pozitívnejšia počas stredoveku, ako v modernej dobe?
V stredoveku si ľudia vedeli vyhradiť čas na oddych a rekreáciu. V rôznych prameňoch sme našli množstvo spôsobov rekreácie a trávenia voľného času, či už nejakými hrami alebo na rôznych predstaveniach. Často absolvovali aj cirkevné púte na rôzne významné miesta. Nedávno som dokonca čítala návod pre zdravú životosprávu určený kráľom, a tam bola celá jedna časť venovaná rekreácii. Dokonca tam bol načrtnutý tréningový plán, ako majú králi cvičiť a udržiavať sa tak vo fyzickej kondícii.
Jednu z vašich publikácií ste venovali téme vzťahu človeka a koňa v stredoveku a tomu, na čo všetko bolo toto zviera využívané. Malo v tom období takú dôležitú úlohu?
Toto je ďalšia z oblastí, v ktorých by sa mohol dnešný človek inšpirovať od toho stredovekého. Dnes sa ku koňom a všeobecne ku zvieratám nesprávame dobre, neumožňujeme im žiť v podmienkach, pre ktoré sú stvorené. Napríklad kôň potrebuje veľký otvorený priestor, a my ich zatvárame do boxov, čo sú de facto klietky. Nehovoriac o tom, že v stredoveku osedlali kone až v štvrtom alebo piatom roku života, a dnes sa jazdia dostihy na ročných zvieratách. Na druhej strane, v minulosti boli ľudia ku zvieratá surovejší, bezcitnejší. Plnili úlohu pracovného nástroja, pričom dnes sa stávajú miláčikmi.
Aká bola vtedy hodnota koňa? K čomu by sa jeho hodnota dala prirovnať v dnešných pomeroch?
Vyšľachtené čistokrvné druhy mali často hodnotu niekoľkých dedín. Vzácny kôň predstavoval kráľovský dar s obrovskou hodnotou. Samozrejme, boli aj nešľachtené, obyčajné pracovné zvieratá, ktoré mali nízku cenu.
K letu patria aj výlety po Slovensku na rôzne zrúcaniny, hrady a zámky. Ktorý hrad na Slovensku navštevujete najradšej?
Môj najobľúbenejší je určite Hrad Beckov, veď Pán z Beckova je hrdinom jednej z mojich kníh. Mám veľmi rada aj nepoznané, zabudnuté hrady a hrádky, po ktorých niekedy pátrame. Nedávno sme hľadali na vrchu Železník nad Doľanmi miesto, kde stál v 13. storočí drevený hrádok. Archeologický výskum potvrdil, že tam žili falzifikátori mincí, ktorí tam pracovali a vyrábali falošné platidlá. Nachádzal sa na nádhernej náhornej plošine s výhľadom do všetkých strán. Je to krásne miesto, ktoré odporúčam navštíviť.
Pred prednáškou svoje šermiarske umenie predvedú rytieri zo skupiny Tostabur.
Ktorý historický film alebo seriál je váš najobľúbenejší a historicky najpresnejší, najvierohodnejší?
O seriáloch veľa neviem, ale čo sa týka filmov, mám veľmi rada tvorbu Ingmara Bergmana. Jeho filmy majú neuveriteľnú atmosféru a historickú presnosť, až sa zdá, že v tom období žil, inak by nemohol tak vierohodne zobraziť stredoveké reálie. Najmä film Prameň panny je nádherný a divák po ňom ešte dlho ostane zamyslený.
