Pre dobrú prax integrácie cudzincov do každodenného života v meste netreba hľadať inšpiráciu ďaleko. Riaditeľka Centra pre výskum etnicity a kultúry (CVEK) Elena Gallová Kriglerová v ďalšom rozhovore zo seriálu Spokojný život v meste hovorí, že príkladom nám môžu ísť aj Viedeň či Praha. Bratislava v mnohom zaostáva a napríklad cudzinecká polícia je stále veľkým problémom, na ktorý médiá neustále poukazujú, podľa E. G. Kriglerovej sa však hlavné mesto hýbe správnym smerom.
E.G.Kriglerová
Aký je historický vzťah hlavného mesta k menšinám a ľuďom cudzokrajnej národnosti?
Bratislava bola historicky vždy veľmi multikultúrnym, resp. multietnickým mestom. Ešte začiatkom 20. storočia v Bratislave prevažovali ľudia nemeckej a maďarskej národnosti, Slovákov bolo výrazne menej. V Bratislave sa bežne hovorilo viacerými jazykmi. Začalo sa to meniť až po vzniku Československa a podiel iných národností postupne klesal. V roku 2011 už podľa Sčítania obyvateľstva viac ako 90 percent obyvateľov tvorili Slováci, avšak v Bratislave žijú ľudia všetkých uznaných národnostných menšín.
Ako sa v poslednom čase mení zloženie obyvateľov Bratislavy z hľadiska etnicity, náboženstva a krajín pôvodu?
V poslednom čase zaznamenávame výrazný nárast počtu cudzincov, teda ľudí, ktorí tu žijú a nemajú slovenské občianstvo. Začiatkom roka 2020 žilo v Bratislave viac ako 38-tisíc cudzincov. Ich rozmanitosť sa ukazuje najmä v tom, že pochádzajú až zo 140 krajín sveta vrátane Pobrežia Slonoviny, Botswany či Zimbabwe.
Odkiaľ najčastejšie pochádzajú cudzinci žijúci v Bratislave?
Cudzinci sú predovšetkým z našich susedských krajín alebo iných krajín Európskej únie, Ruska či Vietnamu. Najviac cudzincov máme v Bratislave zo Srbska a Ukrajiny. Populácia cudzincov v Bratislave je veľmi rozmanitá, avšak nie úplne podrobne zmapovaná. Sú tu ľudia, ktorí pracujú v nadnárodných korporáciách, ale aj takí, ktorí si tu otvorili reštaurácie, prípadne pracujú ako lekári v nemocniciach. Je tu aj množstvo ľudí, ktorí pracujú v menej kvalifikovaných povolaniach. Ide skutočne o veľmi širokú a rozmanitú skupinu ľudí, ktorá si v Bratislave postupne nachádza dočasný či trvalý domov a je preto potrebné im venovať náležitú pozornosť.
Ako by ste v stručnosti zhrnuli situáciu marginalizovaných skupín v Bratislave?
K marginalizovaným skupinám patria ľudia, ktorí sa nachádzajú na okraji spoločnosti, respektíve sú z nej dlhodobo vytláčaní. Samozrejme, nemusí ísť len o menšiny a cudzincov. Zároveň, nie o všetkých menšinách a cudzincoch možno hovoriť ako o marginalizovaných. Môže ísť o ľudí, ktorí môžu mať ťažkú životnú či sociálnu situáciu, problémy s adekvátnym bývaním, zdravotné znevýhodnenie alebo čelia rozmanitým ťažkostiam, pre ktoré nemajú rovnaké podmienky žiť dôstojný život ako ostatní. Často sa ich situácia vysvetľuje tak, že si za ňu môžu sami, no nie vždy to tak je. Pre štát, ale aj pre mesto je veľmi dôležité, aké podmienky sú vytvárané na to, aby sa títo ľudia mohli zaradiť do spoločnosti a riešiť svoju životnú situáciu sami alebo s pomocou inštitúcií. V tomto našťastie veľmi veľa robí súčasný magistrát, ktorý tejto téme venuje z môjho pohľadu veľmi sústredenú pozornosť. Je to však beh na dlhé trate.
S čím sa najviac stretávate počas svojich výskumných aktivít? Majú tu menšiny problém z hľadiska tolerancie, ľudského prístupu, začlenenia sa do spoločnosti?
Na Slovensku podľa našich výskumných zistení stále panuje názor, že Slovensko je krajinou Slovákov a tak by to malo ostať. Nechceme sa príliš otvárať voči kultúrnej rozmanitosti, preferujeme skôr ľudí, ktorí sú nám kultúrne blízki. Aj pri skúmaní postojov k migrácii zisťujeme, že ľudia sú ochotní prijímať najmä ľudí, ktorí sa nám podobajú alebo z ktorých máme ekonomický osoh. Mnohí si myslia, že naša kultúra je lepšia ako iné a preto by sa jej menšiny a cudzinci mali do výraznej miery prispôsobiť. Nevnímame to, že kultúry sa môžu vzájomne dopĺňať alebo vrstviť a že to, ako vyzerá slovenská kultúra dnes, je výsledkom dlhodobých stretov s rôznymi cudzími kultúrami. Potom sme menej ochotní akceptovať a rešpektovať akúkoľvek inakosť.
Majú podobné postoje aj obyvatelia Bratislavy?
V Bratislave sa názorová orientácia postupne mení a jej obyvatelia sú otvorenejší k rozmanitosti, avšak mnohí cudzinci, ktorí tu žijú, stále zažívajú odmietanie či otvorenú nenávisť. Aj v médiách vídavame prípady útokov na cudzincov, najmä tých, ktorí sú viditeľne odlišní. Pamätáme si prípad Henryho Accordu, ktorý bol zabitý na Obchodnej ulici či napadnutie moslimskej rodiny na hlavnej stanici. Napriek tomu, že tieto prípady nie sú našťastie až také rozšírené a mnohí cudzinci sa cítia v Bratislave dobre, nemali by sme pred nimi zatvárať oči. Najmä ak chceme, aby bola Bratislava otvoreným a bezpečným mestom pre všetkých.
Cudzinecká polícia v Bratislave má neslávnu povesť. Aké sú jej najväčšie problémy?
Áno, prakticky vo všetkých výskumoch, ktoré sme realizovali medzi cudzincami, sa ukazuje téma cudzineckej polície ako veľký problém. Už bolo viackrát medializované, ako cudzinci musia „stanovať“ počas noci pred cudzineckou políciou, aby sa vôbec dostali na rad. Problém je v tom, že budova cudzineckej polície je fyzicky náročne dostupná a komunikácia s policajtmi je veľmi ťažkopádna, pretože často nehovoria inak ako po slovensky. Vybaviť dokumenty na cudzineckej polícii je aj veľmi administratívne náročné, často potrebujete desiatky rôznych potvrdení a musíte sa tam ako cudzinec či cudzinka opakovane vracať.
Aká dôležitá je táto inštitúcia v očiach cudzincov, a čo sa môže v tejto problematike zlepšiť?
Treba si uvedomiť, že cudzinecká polícia je často prvé miesto, kde cudzinci prídu do kontaktu so slovenskými úradmi a je to pre nich nesmierne frustrujúce. Cítia sa nevítaní a majú pocit, že tento štát im hádže polená pod nohy napriek tomu, že sem prichádzajú s dobrými úmyslami. Viaceré organizácie, ako napríklad naše CVEK alebo Liga za ľudské práva navrhujú, aby vznikol samostatný imigračný a integračný úrad, ktorý by mal na starosti jednak administratívnu agendu, ale pomáhal by cudzincom aj s integráciou a inými oblasťami ich života, aby sa mohli úspešne zaradiť do spoločnosti.
Je v Bratislave problém s vykorisťovaním či zneužívaním príslušníkov menšín?
Táto téma je stále nedostatočne preskúmaná a je veľmi komplikovaná. Sú indície, že dochádza k pracovnému vykorisťovaniu cudzincov, najmä tých, ktorí pracujú v menej kvalifikovaných povolaniach. Problémom bývajú často nevýhodné zmluvy, ktoré s nimi zamestnávatelia uzatvárajú a veľmi nepriaznivé pracovné podmienky, kde nie sú chránené ich práva ako zamestnancov. Často však dochádza k tomu, že ak na to úrady prídu, cudzinci sú rýchlo vyhostení z krajiny a zamestnávatelia nie sú dostatočne potrestaní. Čiže doplatia na to samotní cudzinci, ktorých práva boli potlačené a nie tí, ktorí tieto nepriaznivé podmienky vytvárajú. Mohli by sa brániť právnou cestou, ale k tomu často nedochádza, lebo sa cudzinci boja vyhostenia alebo nemajú dostatočné informácie o možnostiach, ako sa brániť.
Keby ste mali porovnať prístup k menšinám a ich život v Bratislave so zahraničnými metropolami, kde má naše hlavné mesto najväčšie rezervy?
Mnohé metropoly, najmä v západnej Európe, si už veľmi dobre uvedomujú, že pre obyvateľov mesta je dôležité nielen to, či je dobre nastavená infraštruktúra, či majú dobrú prácu a funguje správne verejná doprava, ale aj kvalita života a vzťahov, ktoré v meste ľudia môžu vytvárať. Mestá sa stávajú čoraz rozmanitejšími a je preto potrebné reagovať na potreby všetkých skupín, napríklad aj cudzincov, ktorí tvoria najmä vo veľkých mestách čoraz väčší podiel. Viedeň alebo Praha majú priamo na magistráte vytvorené oddelenia na integráciu cudzincov, dlhodobo mapujú ich potreby a reagujú na ne.
Ako vyzerá práca týchto špecializovaných oddelení? Ako pomáhajú cudzincom s integráciou a začlenením sa do spoločnosti v meste?
Poskytujú informácie v rôznych jazykoch, pripravujú „uvítacie balíčky“ pre cudzincov, aby sa prístupným a efektívnym spôsobom dozvedeli, čo sa od nich očakáva, čo všetko majú splniť, ale aj aké majú práva a na aké služby majú v mestách nárok. Informačné centrá poskytujú pomoc s jazykovými kurzami, informujú o komunitných či kultúrnych aktivitách alebo možnostiach vzdelávania pre deti. Postupne sa to už mení aj v Bratislave, a to aj vďaka projektu KapaCity, ktorý sme realizovali spolu so štyrmi slovenskými samosprávami a ďalšími mimovládnymi organizáciami. Momentálne mestu napríklad chýba zrozumiteľná webstránka v angličtine či iných jazykoch pre cudzincov či spomínané uvítacie balíčky. Postupne sa však na tom pracuje a verím, že sa čoskoro priblížime k ostatným mestám, ktoré sú v tomto ďalej.
V rámci projektov, na ktorých vaša organizácia participuje, sa zaoberáte aj šírením dobrej praxe zo zahraničia a vzdelávaním zamestnancov samospráv. O aké praktiky ide, a ako môžu zmeniť prístup samospráv k príslušníkom menšín?
Snažíme sa poukazovať na aspekty, ktoré som spomínala. Naším hlavným mottom je, aby mesto poznalo svojich cudzincov a cudzinci poznali mesto. Snažili sme sa pomôcť samosprávam, aby si vytvorili mechanizmus mapovania situácie cudzincov, zisťovali ich potreby a reagovali na ne. Prostredníctvom viacerých vzdelávacích aktivít ich naše spolupracujúce organizácie oboznamovali so špecifickou právnou či sociálnou situáciou cudzincov, my sme zas poskytovali interkultúrne vzdelávanie pre samosprávy. Spoločne sme sa zamýšľali nad tým, ako pristupovať k ľuďom, ktorí pochádzajú z kultúrne odlišného prostredia, ako s nimi komunikovať tak, aby sme sa všetci takpovediac nestratili v preklade. A to nielen v jazykovom, ale aj kultúrnom. Zároveň sme pre samosprávy vytvorili príručku o tom, ako tvoriť lokálne politiky a stratégie tak, aby mali na zreteli aj potreby znevýhodnených skupín alebo zohľadňovali špecifickú situáciu cudzincov. Vznikla aj stránka www.kapacity.sk, kde sa môžu rôzne samosprávy dozvedieť všetky potrebné informácie o tom, ako vytvárať adekvátne podmienky na začleňovanie cudzincov. Integrácia je maratón a nie šprint, to je skúsenosť všetkých zahraničných miest, ktoré sa tejto téme venujú desiatky rokov. Je však výborné, že sa niektoré samosprávy vrátane Bratislavy už aspoň postavili na štart a začali v týchto témach aktívne pracovať.
Ako môže bežný človek – obyvateľ Bratislavy prispieť k tomu, aby bolo jeho mesto otvorenejšie, tolerantnejšie a nápomocnejšie menšinám?
Veľmi dôležité je navzájom sa vidieť a rešpektovať. Stále akoby žijeme viac vedľa seba, než spolu. Medzi Slovákmi a cudzincami sa ešte stále nedostatočne vytvárajú vzájomné vzťahy, mnohí z nich sú potom odkázaní len na cudzinecké komunity. Niekedy to ani nie je tým, že by sme cudzincov odmietali, ale zdráhame sa im prihovoriť, osloviť ich, zavolať na kávu alebo návštevu, ak sú to naši susedia alebo spolupracovníci. Samozrejme, je to veľmi ťažké teraz, počas pandémie, ale ak by sme to zhodnotili celkovo, tak by som povedala, že by nám všetkým pomohlo, ak by sme vnímali rozmanitosť ako bežnú súčasť života, ktorá nám môže priniesť nový pohľad na svet a skrášliť ho. Nemali by sme sa uzatvárať do seba, a ak sa budeme navzájom spoznávať, otvoria sa nám všetkým mnohé príležitosti, o ktoré sme zbytočne ochudobňovaní, ak sme zahľadení len do seba.
