Odmietanie vakcinácie, nenávisť k Európskej únii či nepodložené obvinenia o „zapredanosti“ rôznych osobností či médií. Doba informačnej presýtenosti priniesla aj dezinformácie, hoaxy a ovplyvnila celú spoločnosť. Konšpiračné teórie na hranici reality a uveriteľnosti síce niekoho pobavia, no Kristína Blažeková z Ústavu výskumu sociálnej komunikácie SAV upozorňuje, že môžu mať vážne a niekedy až nebezpečné dôsledky. Ako nepodľahnúť hoaxom o pandémii bude hovoriť na ďalšej prednáške z cyklu SAVinci v stredu 6. mája o 17.30 hod., tentoraz prostredníctvom live streamu.
Kristína Blažeková. Zdroj: Martin Bystriansky, SAV
Vašou špecializáciou je mediálna gramotnosť, kritické myslenie, hoaxy a dezinformácie. Ako vyzerá vedecká práca v tejto oblasti?
Záleží na tom, z akej perspektívy sa vedec na danú oblasť pozerá. Ja sa vo svojej dizertačnej práci zameriavam najmä na vzdelávaciu oblasť, teda ako mediálnu gramotnosť rozvíjať v školách tak, aby boli študenti odolnejší voči pôsobeniu falošných správ, ktoré sa šíria najmä prostredníctvom sociálnych médií. Veľká časť mojej práce pozostáva z analyzovania jednotlivých konceptov mediálnej gramotnosti a spôsobov jej rozvoja vo vzdelávaní u nás a vo svete. Na to však treba poznať aj dnešných mladých ľudí, čomu sa na internete venujú, čo a koho sledujú, čo ich zaujme, a čo ich naopak vôbec neoslovuje. Vedci a vedkyne z iných ústavov a pracovísk však skúmajú aj to, prečo máme tendenciu samotným dezinformáciám veriť, skúmajú ich z historického hľadiska, alebo napríklad vytvárajú intervenčné programy pre študentov, ktoré sú zamerané na redukciu nepodložených presvedčení.
Na základe čoho usudzujete, čo zaujíma mladých ľudí?
Zisťujeme to v priamom kontakte s nimi, napríklad pomocou focusových skupín, kde sa o týchto témach rozprávame.
Ako hodnotíte mediálnu gramotnosť Slovákov, schopnosť porozumieť informáciám a rozlíšiť fakty od hoaxov?
Stále máme obrovské rezervy, čo ukazujú aj medzinárodné prieskumy, ktoré hodnotia úroveň našej mediálnej gramotnosti ako podpriemernú. Sme postkomunistická krajina, ktorá sa stále nedokázala plne vyrovnať s prechodom od cenzúry informácií k ich prebytku.
Ako sa vaša práca zmenila od vypuknutia pandémie koronavírusu?
Nedá sa až tak hovoriť o zmene v mojej práci, skôr mám pocit, že pandémia ‚pomohla‘ niektorým ľuďom pochopiť, prečo je téma mediálnej gramotnosti dôležitá. Súvisí to s tým, že v období posledných týždňov práve koronavírus hrá hlavnú úlohu vo väčšine dezinformácií, ktoré sa šíria prostredníctvom médií a vieme sledovať, ako na ne reagujú ľudia a čomu všetkému sú schopní uveriť. Verím preto, že v budúcnosti sa väčšia pozornosť zo strany výskumníkov, ale aj autorít v oblasti politiky či vzdelávania, sústredí práve na túto oblasť.
S akými fámami a nepodloženými informáciami sa najčastejšie stretávate v súvislosti s koronavírusom?
V posledných dňoch internetom koluje aj množstvo správ o tom, že koronavírus je umelo vytvorená biologická zbraň, alebo že sa šíri prostredníctvom 5G siete. Stále sa stretávam aj s tvrdeniami, že ide o obyčajnú chrípku a ohrození sú len starší ľudia. Takéto názory možno boli pochopiteľné v počiatkoch šírenia koronavírusu, no dnes, keď už máme informácie o úmrtnosti či o trvalých poškodeniach, ktoré ochorenie môže spôsobiť aj u mladších ľudí, nie sú na mieste.
Všeobecne v zdravotníctve sa v súčasnosti šíri množstvo neprávd, fámy o škodlivosti očkovania doplnili rôzne nezmysly o čipovaní prostredníctvom vakcíny proti ochoreniu COVID-19. Sú tieto hoaxy o to nebezpečnejšie, že priamo ovplyvňujú zdravie tých, ktorí im uverili – a zdravie ich detí?
Myslím si, že odpoveď je do značnej miery obsiahnutá už v samotnej otázke. Áno, tzv. medicínske hoaxy patria k najnebezpečnejším, pretože môžu mať reálny dosah na naše zdravie. Vytváranie atmosféry nedôvery k štandardným medicínskym postupom a zaručené alternatívne recepty na liečbu všetkého, od bolesti hlavy až po rakovinu, môžu viesť k odmietaniu klasickej liečby a uprednostňovaniu týchto alternatívnych spôsobov, čím si ľudia môžu ešte viac ublížiť. Odmietanie očkovania je potom samostatnou kategóriou. Tu však už nehovoríme len o zdraví jednotlivcov, ktorí takýmto hoaxom veria, ale aj o vplyve na iných ľudí prostredníctvom znižovania kolektívnej imunity. Od nej sú totiž závislí tí, ktorí z rôznych dôvodov očkovaní byť nemôžu.
Vakcinácia je jednou z obľúbených tém konšpirátorov. Zdroj: Shutterstock
Aký je rozdiel medzi hoaxom a dezinformáciou?
Dezinformácie sú akýmsi zastrešujúcim pojmom pre rôzne druhy nepravdivých informácií, ktorých cieľom je úmyselne klamať či zavádzať. Hoax je jedným z druhov dezinformácií, jeho najtypickejším znakom je, že vyzýva na jeho ďalšie šírenie.
Konšpirátori tu pravdepodobne budú vždy. Dá sa vôbec znižovať ich počet a obmedzovať dosah ich pôsobenia na internete?
Konšpirátori sú tu od nepamäti a áno, pravdepodobne aj vždy budú. Nevieme tomu zabrániť, no vieme vzdelávať ľudí o tom, že existujú, akým štýlom fungujú, aké prostriedky využívajú na to, aby na nás zapôsobili. Vieme podporovať rozvoj kritického myslenia, vzdelávať prostredníctvom mediálnej výchovy, to všetko sú prostriedky pre budovanie akejsi osobnej imunity voči konšpiračným presvedčeniam.
Čo je pri vyvracaní dezinformácií dôležitejšie – obsah (teda fakty podložené relevantnými zdrojmi, ktoré dezinformácie vyvracajú), alebo forma (napr. tvár spoločensky obľúbenej postavy, herca, zaujímavé spracovanie)?
Ideálna by pravdepodobne bola kombinácia oboch. Ukazuje sa, že sila falošných správ je najmä v originalite ich spracovania a to nám naznačuje, že ak chceme prezentovať fakty, pomôcť by mohol práve štýl, ktorým ich podáme. Zároveň by mali byť jasne podložené a pochádzať z overeného zdroja. Pozor by sme však mali dať práve na samotné vyvracanie dezinformácií, to totiž môže byť aj kontraproduktívne – za určitých okolností môže prijímateľa ešte viac utvrdiť v pôvodnom presvedčení. Navyše, výskumy ukazujú, že len samotné vyvracanie dezinformácií nemá dlhodobý efekt, preto sa skôr treba zameriavať na celkovú podporu kritického myslenia a rozvoj mediálnej gramotnosti v spoločnosti.
Ako učiť kritickému mysleniu deti? Prečo by mali veriť verzii A a nie verzii B?
Čaro vedenia ku kritickému mysleniu je práve v tom, že nehovoríme, ktorej verzii má dieťa veriť. Môžeme však poskytovať určité barličky, na základe ktorých si dokáže jednotlivé informácie vyhodnocovať a posudzovať, ktorá je pravdepodobnejšia. Základom je viesť deti k premýšľaniu o jednotlivých obsahoch, učiť ich vyjadrovať svoj názor a argumentovať. To je predpokladom pre to, aby si podobné kvality neskôr všímali aj v mediálnych obsahoch, s ktorými prídu do kontaktu.
Pomáha, keď si z konšpirátorov ľudia robia žarty na sociálnych sieťach, prípadne keď sú zablokovaní?
Stretla som sa s výskumom, ktorý preukázal, že pomocou zosmiešňovania je možné efektívne redukovať konšpiračné presvedčenia. Za istých okolností by to teda mohlo fungovať. Platí však to, čo pri vyvracaní dezinformácií: Čím silnejšie je konšpiračné presvedčenie, tým silnejší opačný efekt môže mať aj jeho zosmiešnenie. Môže to však pôsobiť na iných ľudí, ktorí vidia, že takýto názor sa stretáva s negatívnou odozvou, prípadne že šírenie konšpiračných názorov v danej skupine nemá miesto. Čo sa týka tzv. banov, tieto často využívajú administrátori skupín aj na obmedzenie nesúhlasných názorov, hoci môžu byť založené na faktoch, preto je to kontroverzná téma.
Chemtrails – ďalšia z rozšírených konšpiračných teórií, podľa ktorej sú z lietadiel do vzduchu rozprašované škodlivé chemické látky.
Ako môžu vierohodné a mienkotvorné médiá presviedčať o tom, že na ich obsah sa dá spoľahnúť a dá sa im veriť?
V prvom rade by svoju prácu mali vykonávať kvalitne, to znamená v súlade s etickým kódexom pre novinárov. Majú byť transparentné v tom, kto ich vlastní či sponzoruje, aby bolo možné identifikovať, kto môže mať prípadný vplyv na ich obsah. Vychádzať z overiteľných zdrojov a informovať čo najviac objektívne. Autor i použité zdroje by sa mali dať dohľadať. Treba mať na pamäti, že žiadne médium nie je neomylné a dôveryhodné médium sa vyznačuje aj tým, že dokázateľne chybnú informáciu opraví. Toto dezinformačné portály spravidla nerobia. Za možnú cestu toho, ako zvyšovať dôveru v médiá, považujem rôzne besedy s novinármi, kde môžu publiku viac priblížiť to, čo všetko obsahuje kvalitne spracovaný článok či video, ako sa overujú zdroje a koľko práce za nimi v skutočnosti je.
Boli ste svedkom dôsledkov dezinformácií, ktoré mali vážne následky v každodennom živote jednotlivých ľudí?
Stretávam sa s ľuďmi, ktorí majú v dôsledku šírenia dezinformácií strach zo všetkého nového a celkovú nedôveru v systém a odborné autority. Už toto negatívne nastavenie podľa mňa samo o sebe znepríjemňuje život. Niekoľkokrát sa stalo, že deti, ktoré ku mne chodia na psychologické sedenia, prišli o peniaze v dôsledku podvodov na sociálnych sieťach, pretože neboli schopné efektívne vyhodnotiť, čomu môžu na internete veriť. Skôr sa však stretávam s ľuďmi, ktorých nepodložené presvedčenia priamo neovplyvňujú, ale majú vplyv na to, ako pristupujú k iným – ide najmä o rôzne predsudky na základe dezinformácií o Rómoch, migrantoch, homosexuáloch a podobne.
Ako vnímate to, že aj niektorí politici vedome šíria hoaxy a cielene manipulujú voličov?
V politike je vždy potrebné poznať svoju cieľovú skupinu a zabezpečiť si hlasy voličov. Niektorí politici už prišli na to, že sa to dá aj takýmto spôsobom. Využívajú len to, čo už je známe, že najlepšie je ísť na ľudí cez emócie, nie cez fakty, aj keď v ideálnom prípade by to malo byť opačne.
Veria vôbec týmto dezinformáciám, alebo ich využívajú iba ako nástroj na vyvolanie strachu a získanie politického kapitálu?
Ako ktorí. Na základe verejného vystupovania, ale aj dlhodobého sledovania aktivity viacerých politikov na sociálnych sieťach si myslím, že niektorí to robia len pre politický profit, ľahko sa však dajú identifikovať aj tí, ktorí rôzne dezinformačné správy šíria na základe presvedčenia a dôvery v pochybné zdroje. Pridala by som ešte jednu kategóriu, to sú takí politici, ktorí dezinformácie nešíria vyslovene vedome, ale z ignorancie, skrátka nepovažujú za dôležité to, odkiaľ správa pochádza. V konečnom dôsledku je však výsledok taký istý – politici ukazujú verejnosti, že nezáleží na tom, z akého zdroja vychádzajú a či sa správa zakladá na faktoch, ak splní svoj cieľ.
Kristína Blažeková. Zdroj: Martin Bystriansky, SAV
Čo by ste poradili ľuďom, ktorí sa cítia v záplave informácií stratení – ako rozlíšiť fakty od hoaxov, klamstiev a mýtov, a ako si overovať informácie?
Ako prvé by som odporúčala všímať si, kto je autorom informácie, či je podpísaný, či vychádza z dohľadateľných zdrojov, alebo či je odborníkom so skúsenosťami v danej oblasti. Dôležitý je tiež žáner príspevku, teda či ide o spravodajskú informáciu, alebo o názor autora napríklad vo forme blogu. Chybou, ktorú často robíme, je, že si prečítame len nadpis, ktorý môže byť zavádzajúci. Pravidelne si tiež tvoríme úsudok na základe minima informácií. Vhodné je každú informáciu si overiť z viacerých nezávislých zdrojov. V neposlednom rade pomôže uvedomiť si, ako na nás správa pôsobí. Seriózna správa by mala fakticky informovať o tom, čo, ako, kedy a kde sa stalo, zatiaľ čo prvotným cieľom dezinformácií je najmä vyvolať (spravidla negatívnu) emóciu. Ak je súčasťou správy fotografia či video, je dobré si overiť, či už v minulosti neboli použité v inom kontexte, alebo či neboli upravené. V súčasnosti existuje viacero databáz ako www.konspiratori.sk, projekt Digital Infospace Security Initiative či hoax.sk, ktoré zhromažďujú známe a vyvrátené dezinformácie. Hoaxom a podvodom na internete sa venuje aj polícia na Facebooku, dezinformáciám o zdraví sa dlhodobo venuje iniciatíva Lovci šarlatánov.
Aká je najbláznivejšia alebo najuletenejšia konšpirácia, s akou ste sa počas svojej práce stretli?
Aby sme zostali v téme, aktuálne sa mi ako najšialenejšia zdá informácia, že koronavírus v skutočnosti neexistuje a všetky opatrenia, ktoré v súvislosti s ním vykonávame, sú len testom našej poslušnosti. To by bol veľmi zvláštny experiment.
