Choreograf Willi Dorner prinesie v rámci festivalu Biela noc už tento mesiac do ulíc netradičné a atypické vystúpenie. O zážitkovej prechádzke verejnými priestormi Eurovea City a celom projekte Bodies in urban spaces sme sa porozprávali s Williho asistentkou Esther Steinkogler.
Esther Steinkogler
Súčasťou programu tohtoročnej Bielej noci bude aj fyzická prechádzka architektúrou, ktorú rakúsky choreograf Willi Dorner pripravil na mieru pre zónu Eurovea City. Návštevníkov budú sprevádzať lokálni pohyboví umelci, ktorí prostredníctvom akrobatických figúr a pohybovému dialógu s architektúrou ponúknu úplne nový pohľad na verejný priestor. O príprave celého projektu nám viac prezradila asistentka Williho Dornera Esther Steinkogler.
V Bratislave ste po prvýkrát. Máte dva dni na to, aby ste si pozreli miesta, kde by mohol byť realizovaný projekt Bodies in Urban Spaces. Čo myslíte, je Bratislava vhodné miesto pre toto vystúpenie?
Áno, som tu prvýkrát a vidím, že tu je veľa modernej architektúry. Na toto vystúpenie potrebujeme rôzne budovy – aj moderné, aj historické. Je to výzva, lebo moderná architektúra väčšinou predstavuje vysoké sklenené budovy a my hľadáme miesta, kam sa môže človek vyšplhať, a práve sklenené plochy môžu byť problém. Videla som aj budovu Slovenského národného divadla, a to je dnes „staršia“ moderná architektúra, ktorá nám ponúka veľa možností so svojimi malými prasklinami a prázdnymi miestami, vďaka ktorým sa môžeme vyšplhať vyššie.
Ako dlho sa zvyčajne venujete samotnej obhliadke priestorov? Pozeráte si miesta najprv na internete a potom osobne?
Radšej chodím na miesta osobne. Vďaka internetu môžete získať približnú predstavu, ako dané miesto vyzerá, ale uhol pohľadu fotoaparátu môže miesto na fotke úplne zmeniť. Takže zvyčajne 2-3 dni strávim v meste, len sa prechádzam a hľadám vhodné miesta na realizáciu predstavenia.
Mamičky v štvrti Eurovea City
Máte za sebou casting na účinkujúcich. Splnili vaše predstavy a sú vhodní pre vystúpenie?
Väčšina zo zúčastnených mala tanečné základy, ale boli tam aj takí, ktorí boli z cirkusu alebo cvičia jogu. Niektorí boli veľmi dobrí, ale prišli aj mladí ľudia, čo je trochu riziko, pretože je potrebné, aby účastníci projektu veľmi dobre vedeli o svojich skúsenostiach aj nedostatkoch. Ak sú menej skúsení, môže im hroziť, že sa zrania.
Aké požiadavky musia spĺňať vystupujúci v tomto predstavení?
Nepracujeme len s tanečníkmi, ale napríklad aj s ľuďmi zo športových univerzít, ako sú bežci, horolezci, parkuristi, pretože pre toto predstavenie sú potrebné rozličné fyzické schopnosti. Počas vystúpenia potrebujú bežať, čo je veľmi únavné a fyzicky náročné. Potom je tu tá časť vystúpenia, kedy musia držať pozíciu počas určitého času, čo je niekedy aj 5 minút a na to potrebujete byť aj dobre psychicky nastavení.
Panorama park, jeden z veľkých verejných priestorov v Eurovea City
Musia mať vystupujúci nejaké špecifické fyzické parametre – byť flexibilní alebo vytrvalí?
Áno, musíme sa prispôsobiť danému mestu a konkrétnym miestam, kde bude vystúpenie predvedené. Potrebujeme rôzne typy postáv. Ak máme malé okno, potrebujeme niekoho malého vzrastu, ak je to niečo vyššie, potrebujeme niekoho, kto vie šplhať. Potrebujeme aj tých, ktorí zvládnu držať váhu iného človeka a tiež niekoho ohybného, koho vieme zložiť do menšieho priestoru. Je to fyzicky náročné predstavenie, takže musia byť všetci fit. Vytvárame ilúziu, akoby neexistovala gravitácia. Ľuďom to môže pripadať jednoduché, ale väčšinou to je tak, že jednoduché veci vôbec jednoduché nie sú.
Prečo pracujete vždy s lokálnymi vystupujúcimi?
Máme viacero dôvodov – je to kultúrna výmena, keď príde zahraničný umelec do lokálnej komunity. Tiež sú tu aj praktické dôvody, pretože je neekonomické presúvať 20 ľudí lietadlom po svete, aby vytvárali toto predstavenie. Keďže každé jedno vystúpenie je prispôsobené danému mestu, je podľa mňa pekné, aby v ňom vystupovali lokálni umelci.
Pohľad na vznikajúcu štvrť Eurovea City
Je to zážitok aj pre vystupujúcich?
Určite áno. Máme dokonca takých, ktorí za nami cestujú a vystupovali na viacerých miestach. Je to pre nich osobná výzva. Ja ich tlačím trochu za hranicu toho, čo oni poznajú a vedia, že by zvládli. Snažím sa z nich vždy dostať viac, takže tí, čo vedia liezť, vďaka spolupráci s nami vylezú nakoniec oveľa vyššie, ako si mysleli. Vystupujúci vďaka tejto show majú pocit zadosťučinenia, je to pre nich výzva a splnenie toho, že niečo dosiahli.
S projektom ste boli na mnohých miestach v Európe. Prešli ste Anglicko, Švédsko, Nórsko, ale aj Francúzsko a Spojené štáty. Ako na toto netradičné vystúpenie reagujú diváci?
Práve okamžitá spätná väzba od publika je špecifickou odmenou pre vystupujúcich. Nie je to ako divadlo, že odohráte predstavenie, ale kým zídete z javiska a vyjdete zo šatne, tak ľudia, čo sa im to páčilo a aj tí, ktorým nie, sú už dávno preč. Ale aj tí diváci, ktorým sa to páčilo, nie vždy prídu po predstavení za hercom, aby mu to povedali do očí. Táto „performance“ je iná.
Vystupujúci sa nehýbu, nehovoria a ani nereagujú na ľudí, ktorí na nich rozprávajú. Publikum to vníma tak, že ak sa nehýbete, tak ani nepočujete a ľudia majú pocit, že môžu vyjadriť svoj názor. Pri takých festivaloch ako je Biela Noc je publikum široké – sú to aj deti, ale aj ľudia, ktorí bežne umenie nevyhľadávajú a tí sú veľmi bezprostrední v reakciách. Niektorí zhíknu od prekvapenia, rozprávajú o tom, koľko ľudí tam asi je, páči sa im farebnosť oblečenia, niektorým ľuďom to príde zábavné alebo ich to úplne očarí.
Pohľad na komplex Panorama Business z mosta Apollo
Popíšte nám ako prebieha celý proces prípravy od rozhodnutia zúčastniť sa na projekte Biela noc až po finálne vystúpenie.
Začíname s hľadaním trasy. Chceme vziať diváka na prechádzku novou modernou lokalitou Eurovea City, ale nebude to prechádzka ako s turistickým sprievodcom. My chceme ukázať aj miesta, okolo ktorých ľudia chodia bez povšimnutia a za normálnych okolností by sa na ne nepozreli a ani si ich neodfotili. Snažíme sa zachytiť atmosféru rôznych miest v meste, aby to bolo zaujímavé pre diváka. Potom máme casting a pred samotným vystúpením trénujeme 8 hodín denne počas piatich dní.
Ako vyzerá taký tréning? Je to len o fyzickej kondícii?
Každý deň trénujeme beh, aby sme vystupujúcich dostali do správnej fyzickej kondície, ale robíme s nimi aj meditácie, aby sa na vystúpenie naladili aj psychicky. V niektorých pozíciách zostávajú aj 5 minút, čo môže pripadať niekomu veľmi dlho. Potom strávime aj 8 hodín na ulici – presne na mieste, kde si skúšame choreografiu. Potrebujeme 30 miest na vystúpenia, a preto sú zaneprázdnení aj organizátori festivalu. Oni totiž musia „obehať“ všetky miesta a vybavovať nám všetky povolenia. Počas tých piatich dní na mieste skúšame, kto vie kam vyliezť, kto sa kam zmestí, čo pri niektorých pozíciách trvá aj hodinu, kým na to prídeme.
Zelené nábrežie s promenádou v Eurovea City
Ako vyberáte konkrétne miesta. Čo musia spĺňať?
Vystúpenie budujeme s určitou dramaturgiou. Začíname na miestach, ktoré sú nižšie a pokračujeme k tým, ktoré sú vyššie, zložitejšie, komplexnejšie a vizuálne zaujímavejšie. Pozerám ale aj na materiál, z ktorého budova je. Na sklenené budovy sa ťažko šplhá, potrebujeme škáry a pukliny, po ktorých vieme vyliezť alebo sa držať v danej pozícii. Ak je niečo vyššie, potrebujeme hore aj dole dostať bezpečne. Prechádzka nie je „tam a späť“, ale má to byť okruh, takže pozeráme na miesta, ktoré sú na určitej trase, tiež na to, z ktorého uhla chceme, aby diváci tieto ľudské sochy videli. Vedieme väčšiu skupinu ľudí cez cestu, takže to musí byť bezpečné.
Projekt Bodies in Urban Spaces prešiel už stovku miest. Ktoré bolo pre vás najväčšou výzvou?
Myslím, že výzvou bola pre mňa Moskva. Bolo tam viacero dôvodov. Prišli sme veľmi tesne po kauze Pussy Riot, takže to bolo v politicky citlivom období. Kdekoľvek sa začala združovať skupina ľudí, tak hneď prišla súkromná strážna služba danej budovy a boli nervózni z toho, že sa niekde vytvorila skupina ľudí. A druhá, veľmi podstatná vec je, že v Moskve sú obrovské budovy. Tam idete po ulici a jedna budova je vlastne celá ulica. Máte tam 200 rovnakých druhov okien, ale všetky sú tak veľké, že naši vystupujúci sa v nich stratili. Takže menšie mestá sú pre nás lepšie. Bratislava bude určite jednoduchšia ako Moskva.
Esther na konkurze lokálnych umelcov
Willi Dorner je významný rakúsky umelec, ktorý už od roku 1990 vytvára vlastné choreografie. Okrem rôznych medzinárodných vystúpení sa zapojil tiež do filmovej produkcie. Usiluje sa vytvárať udalosti, pri ktorých má divák možnosť nadobudnúť nové skúsenosti, iný pohľad a vnímanie každodenného života. Jeho tvorba bola prezentovaná na rôznych podujatiach v Európe, Afrike, Severnej a Južnej Amerike či v Číne.
