Bratislava bola v minulosti centrom slovenskej filmovej tvorby a vítala aj mnohé zahraničné produkcie. Záujem filmárov o hlavné mesto síce ochabol, no miestni tvorcovia napriek tomu získavajú mnohé domáce i medzinárodné ocenenia. Slovenská režisérka Yvonne Vavrová v rozhovore vysvetľuje, ako sa podľa nej môže hlavné mesto opäť etablovať na medzinárodnej filmovej mape.
Narodili ste sa v Bratislave, filmárčinu ste študovali v Prahe, stážovali ste v Paríži a ste držiteľkou viacerých medzinárodných ocenení. Kde aktuálne pôsobíte?
Momentálne pôsobím v Bratislave, ale mysľou som všade na svete. Študovala som istý čas vo Francúzsku, dlhší čas som žila v Kanade, potom som pracovala dva roky na jednom japonskom seriáli v Japonsku a stážovala v Amerike. Som typická predstaviteľka kozmopolitného človeka. Vedela by som žiť všade. Teda takmer všade, s výnimkou Grónska.
Na konte máte viacero úspešných filmov, v minulom roku ste uviedli snímku Božská Božidara. Ako vnímate ohlasy slovenských divákov? Je náročné ich zaujať?
Myslím si, že slovenský divák sa nedá úplne špecifikovať. Pre mňa je film dobrý alebo zlý, buď má myšlienku alebo potenciál zaujať, prípadne nejaké posolstvo. Vtedy je jedno, či ide o slovenského alebo nemeckého diváka. Vždy sa mi to potvrdilo, keď som získala cenu na zahraničnom festivale, napríklad v americkom Chicagu za detský poviedkový film Natálka. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že išlo o typicky slovenské prostredie, typicky slovenské problémy samoty detí v predškolskom veku a zrazu sa ukázalo, že téma zaujala aj amerického diváka, respektíve odbornú porotu, ktorá sa s touto témou identifikovala a udelila mi prvú cenu.
Akým žánrom, témam sa vo vašej tvorbe najradšej venujete?
Ja som v tomto veľmi „pestrý“ človek. Na Filmovej fakulte Akadémie múzických umení v Prahe som študovala réžiu hraných filmov, ale rovnako rada točím aj dokumentárne alebo experimentálne filmy. Spoločným menovateľom je však vždy nejaká hlbšia myšlienka, nejaké filozofické posolstvo. No a to všetko rada tlmočím cez vizuálne zaujímavú a avantgardnú formu.
Nakoľko sa zmenila filmová tvorba za čas, čo v brandži pôsobíte?
Pri tejto otázke by sme debatovali veľmi dlho. Filmový jazyk sa vo svete neustále vyvíja, dá sa povedať, že každým dňom je o kus ďalej. Veľmi sa samozrejme zdynamizoval strih i vizuálne efekty. Vyjadrovací jazyk sa stal skratkovitejší, veľa vecí sa komunikuje obrazom a ubúda slov. Rozprávame sa pomocou symbolov, emotikonov, pomocou znakov a podobne.
Ako hodnotíte súčasné podmienky v Bratislave na nakrúcanie rôznych produkcií? Rozvíja sa toto odvetvie?
Zažila som obdobie, keď sa v Bratislave, konkrétne vo Filmových ateliéroch Koliba, nakrúcali desiatky filmov. Po revolúcii, v rokoch 1990 až 2000, som bola súčasťou veľkých amerických filmových spoločností akými boli Universal Pictures, MGM, alebo nemeckej mega-produkčnej spoločnosti Constantin Film, ktoré tu v Bratislave nakrúcali veľkorozpočtové filmy ako Dragonheart, Siegfried, Kull the Conqueror, The Last Legion, Peacemaker, Frankenstein a mnohé ďalšie. Vtedy išlo o tzv. zákazkovú tvorbu a mnoho filmárov a filmových špecialistov z radov FŠ Koliba tu získalo prácu. Nakrúcalo sa napríklad aj v už dnes v zbúranom komplexe pri Dunaji, kde je teraz Eurovea. Tam sme celé dva mesiace strávili nakrúcaním filmu Uprising. Samozrejme, aj dnes prichádzajú mnohí zahraniční filmári do Bratislavy, ale podmienky – minimálne tie ekonomické – už nie sú také, aké kedysi bývali. Väčšina zahraničných štábov sa presunula do Maďarska, Česka alebo do Rumunska, kde im štát vytvoril priaznivejšie daňové podmienky. Verím, že sa to musí zmeniť, lebo Bratislava má čo ponúknuť, i keď toľko historických lokalít ako v Prahe nemáme.
Čo sú najväčšie výzvy, ktoré môžu režiséra v Bratislave stretnúť?
Bratislava je pomerne mladé mesto, ktoré sa veľmi dynamicky rozvíja. Evidujem veľký rozruch okolo novostavieb, nových nákupných stredísk, moderných futuristických a administratívnych budov, ale aj parkov a veľa zelene. Myslím si, že viac ako historické filmy sa tu dajú nakrúcať filmy zo súčasnosti. Sme hlavné mesto, ktoré však pôsobí útulne a malebne. Ja sama som v Bratislave nakrúcala celý svoj hraný film Náhradná matka – Evina krížová cesta, kde som všetky lokácie našla vo vilových štvrtiach nad Hradom, ale aj v parkoch a na Moste SNP.
Ktoré lokality sú podľa vás v hlavnom meste najatraktívnejšie pre filmárov?
Bratislavský hrad, staré uličky pod Michalskou vežou, nábrežie Dunaja, a teraz už aj najnovšia moderná výstavba administratívnych budov, nové Slovenské národné divadlo. Ak by sme išli aj mimo mesta, tak ideálnym miestom môže byť aj galéria Danubiana.
V portfóliu máte pomerne dosť tvorby z Prahy. Ak by ste mali tieto dve mestá porovnať, ktoré z nich je “filmovejšie”, v ktorom nakrúcate radšej?
Nedá sa to porovnať. Každé mesto má svoju „charizmu“ a genius loci. Praha je matka miest a to sa jej nedá uprieť. Študovala som v Prahe päť rokov, nakrúcala svoje študentské filmy na FAMU v rôznorodých kútoch starej Prahy. Bratislava má zase punc mladej dámy, ktorá má síce čo-to za sebou, ale stále má mladícky šmrnc a pôvab modernosti.
V Bratislave sa v minulosti aj dnes nakrúcajú domáce aj zahraničné filmy – budova ministerstva kultúry bola využitá napríklad vo francúzskom filme Bel Ami. O ďalších obľúbených filmových lokalitách v hlavnom meste si môžete prečítať v ďalšom článku.
A čo ďalšie krajiny, v ktorých ste pôsobili? Švédsko, Francúzsko či Japonsko – v čom sa môže podľa Vašich skúseností Bratislava inšpirovať?
Toho by bolo veľa. Napríklad z Dánska a severských krajín by som si prebrala cyklistické trasy a dokonalé pešie zóny, z Francúzska množstvo kaviarničiek roztrúsených po celých dlhých bulvároch v centre aj na okraji mesta, z Japonska zase čistotu, ktorá je snáď najlepšia na svete. Z Kanady by som si zobrala vzťah mestskej polície voči obyvateľom mesta, ktorá chodila každý večer do mestských parkov s nádobou na vodu a starali sa o bezpečnosť lesov, keď si obyvatelia išli urobiť piknik do mestského lesa. A ten ich komunikatívny, láskavý a priateľský prístup ku každému obyvateľovi. Bolo by super, keby sa Bratislava vedela a chcela inšpirovať skvelými príkladmi zo zahraničia.
Každoročne sa podieľate na organizovaní odovzdávania ocenení za filmovú a televíznu tvorbu IGRIC. Aké sú najobľúbenejšie témy, ktoré bratislavskí filmári často prezentujú vo svojich dielach? Majú niečo spoločné s kultúrou a históriou mesta?
Dá sa povedať, že veľa filmov prihlásených na najstaršiu audiovizuálnu cenu na Slovensku IGRIC sa nakrúcalo v Bratislave. Zvlášť filmy študentov VŠMU, ktorí sa z Bratislavy fakticky ani nepohnú. Tých filmov v Bratislave bolo veľmi veľa, dá sa povedať, že niet pomaly jediného kúta, ktorý by nebol filmársky zachytený buď v hranom, alebo dokumentárnom filme.
Ako hodnotíte podporu, ktorú Bratislava poskytuje miestnym a medzinárodným filmovým projektom? Existuje priestor pre zlepšenie v tejto oblasti?
Áno, určite. Je veľká chyba, že Filmové štúdiá Koliba sa hneď po revolúcii privatizovali. Rozkradlo sa všetko, čo sa dalo. Mali sme na špičkovej úrovni vystavané zvukové štúdio na post-produkciu zvuku, filmové laboratóriá, veľké ateliéry, sklady kostýmov a rekvizít. Na Kolibe sa vyrábalo ročne minimálne 10 až 15 celovečerných hraných filmov do kín a ďalšie koprodukčné hrané, dokumentárne, animované filmy so Slovenskou televíziou. Preto za nami prišli tie medzinárodné spoločnosti z USA, Kanady, Francúzska, lebo to ešte nejaký čas fungovalo aj po revolúcii. Boli tu skúsení filmári, kameramani, pomocní režiséri, maskéri , kostyméri, vizážisti, kaskadéri, rekvizitári či pyrotechnici. To je bohužiaľ všetko história. Dnes by som veľmi privítala, keby sa dokončil zamýšľaný projekt postavenia nových filmových štúdií buď priamo v Bratislave, alebo hneď vedľa. Ľudské kapacity máme, skúsenosť je tu veľká, nadšenie mladých tiež. Bratislava a široké okolie má fakt čo ponúknuť. Pokiaľ to, napríklad porovnám s Maďarskom, kde nemajú hory, lesy, hrady tak ako my, tak by sme mohli byť filmový raj. Aj s ohľadom na polohu blízkej Viedne a letiska Schwechat.
Ako vnímate budúcnosť filmového „fachu“ v Bratislave? Aké kroky je potrebné podniknúť, aby sa ďalej rozvíjal a získaval medzinárodnú reputáciu?
Som večný optimista, takže verím, že sa podarí znovu naštartovať filmový biznis v Bratislave. Nielen pre pôvodnú filmovú tvorbu slovenských režisérov a režisérok, ale aj pre medzinárodné koprodukcie a zákazky. Len treba dať dokopy ľudí z filmového biznisu, skúsených filmárov, podnikateľov a investorov. Držme si palce, aby sa môj sen o znovuzrodení filmového priemyslu v Bratislave čoskoro zrealizoval.
PhDr., Mgr. art. Yvonne Vavrová PhD. je slovenská režisérka, scenáristka, kameramanka, fotografka a vysokoškolská pedagogička. Je absolventkou filmovej a televíznej fakulty AMU v Prahe, režisérsky a scenáristicky sa podieľala na viac ako 80 hraných a dokumentárnych filmoch. Medzi jej najvýznamnejšie ocenenia patrí Cena Českého literárneho fondu, Prix Jeunesse Cannes či Grand Prix Italia.
Tento článok je súčasťou série rozhovorov s ľuďmi, ktorí z pohľadu svojej profesie hovoria o spokojnosti v súvislosti so životom v meste. Prostredníctvom ich odpovedí sa dozvedáme viac o tom, ako funguje urbánna spoločnosť a ako sa môže stať spokojnejšou.
