„Do prázdnej ulice, kde nič nie je, ľudí nepritiahneme. Musíme im dať dôvod, aby si tam sadli na kávu, prečítali noviny, stretávali sa tam a zároveň ponúknuť verejný priestor, ktorý pre nich bude bezpečný a komfortný,” hovorí sociológ Roman Džambazovič.
Mesto definujú vzťahy. Tvoria ho nielen budovy a cesty, ale predovšetkým ľudia. O potrebe spoločných priestorov, miere šťastia v našej krajine, ale aj dôvere, ktorá je pri mestských projektoch kľúčová, sme sa rozprávali so sociológom Romanom Džambazovičom.
Čím to je, že sa Slovensko v rámci medzinárodných rebríčkov šťastných národov dlhodobo umiestňuje na nižších priečkach?
Odpoveď nie je vôbec jednoduchá a potrebujeme k tomu aj menší pohľad „do kuchyne“ štúdií. Bežne sa v sociologických výskumoch meria šťastie jedinou otázkou. Pýtame sa na subjektívne pociťovanie šťastia, teda na životnú spokojnosť. To je však iba jedna z mnohých možností, ako identifikovať pocit šťastia. Ďalšou využívanou možnosťou je nepriamo indikovať šťastie prostredníctvom veľkého množstva ukazovateľov, ktoré úzko so šťastím súvisia.
Nedávno zverejnený World Happiness Report napríklad meral dosiahnutú úroveň šťastia v rôznych krajinách a bral do úvahy také skutočnosti, ako dosiahnuté HDP, priemerný vek dožitia v zdraví, pociťovanú korupciu, vnímanú slobodu robiť životné rozhodnutia či existenciu sociálnej podpory meranú prítomnosťou priateľov, ktorí vám môžu pomôcť, ak to potrebujete. Ide o sofistikovaný index zachytávajúci mnohé dimenzie kvality života. Od ekonomického až po nemateriálny blahobyt. V oboch typoch meraní šťastia sa, žiaľ, Slovensko umiestňuje na nelichotivých priečkach.
Z výsledkov prieskumov vyplýva, že na vyšších priečkach nájdeme krajiny ekonomicky rozvinutejšie, s dlhšou skúsenosťou s budovaním demokracie, s rozvinutým systémom verejnej politiky, ktorý znižuje nerovnosti a vyrovnáva životné šance.
Čo to teda hovorí o nás?
V prvom rade to hovorí o tom, že ešte máme čo doháňať v zabezpečení materiálnych ako aj nemateriálnych podmienok pre našich obyvateľov. Celkovo však obyvatelia Slovenska nepatria medzi šťastných aj preto, lebo u nás je kultúrnou normou byť nespokojný, neustále sa sťažovať, hľadať vo všetkom negatíva a nie pozitíva. Jednoducho nemôžeme odpovedať, že sme šťastní a sme spokojní so svojím životom.
Treba však zdôrazniť aj to, že spoločnosti, ale i jednotlivci, majú inak zadefinované šťastie. A ak sa pýtame na pocit šťastia, tak ekonomická rozvinutosť, dosiahnutá životná úroveň, či dostatok finančných prostriedkov ešte nemusí znamenať šťastie. To môže niekto vnímať skôr cez vzťahy či naplnenie ambícií.
Pre niekoho je hlavnou hodnotou šťastné partnerstvo, rodina a deti. Ďalší si dobrý život spájajú s úspechom v pracovnom živote či určitým životným štýlom. Šťastnejší sú však ľudia žijúci v partnerstve, v dobrom zdraví, s vyšším sociálno-ekonomickým statusom, spokojní so svojou prácou a podobne.
Dá sa porovnať súčasnosť a minulosť z pohľadu šťastia? Dnes toho má veľká časť sveta pomerne veľa – pokiaľ ide o materiálnu stránku, máme viac možností, lepšie podmienky na život. Znamená to automaticky, že je aj náš život šťastnejší?
Dnes síce máme veľa možností, ale ukazuje sa, že nerovnosti stále pretrvávajú, dokonca v oveľa viditeľnejšej podobe. Životná úroveň a podmienky sa síce celkovo zlepšujú, ale na druhej strane sa menia aj očakávania ľudí a ich predstava o šťastí a kvalite života. Mnohí však nemajú ani možnosť priblížiť k tejto predstave.
„V minulosti stačilo ,zasadiť strom, postaviť dom a mať dieťa‘, ale v súčasnosti sa pýtame, aký strom, aký dom, dieťa s kým, kedy, ako ho vychovávať, koľko detí,….“
V tejto otázke je určite zaujímavý aj generačný pohľad. Súčasný mladý človek nechce robiť kompromisy, nechce sa vzdať svojich osobných predstáv a ašpirácií. Na jednej strane to znamená pre neho väčšiu mieru slobody, ale na strane druhej aj “neslobodu”. Ak totiž nedosiahnem vysoké očakávania, ktoré som si stanovil, tak som zlyhal. Nestále sa musím hnať za ich dosiahnutím. Dokazovať, že som úspešný. Uspokojiť sa s tým, čo mám, je vlastne tiež neúspech.
Žijeme v nestálej honbe za životnou spokojnosťou a v nestálej frustrácii z toho, že sme ju nedosiahli alebo v strachu, že ju nedosiahneme. Sme akoby permanentne nespokojní a nešťastní. Je preto ťažké odpovedať na to, či z historického hľadiska sú ľudia šťastnejší. V minulosti sa neuvažovalo o šťastí v takých intenciách ako v súčasnosti. Boli menšie ekonomické nároky, menšia osobná sloboda a nemožnosť rozvíjať individuálne predstavy.
Naplnenie predstavy o šťastnom živote je v súčasnosti oveľa ťažšie a zväzujúcejšie. Je to projekt, ktorý odkazuje na vlastný životný úspech. A kto chce byť v súčasnosti neúspešný a nešťastný? V minulosti stačilo „zasadiť strom, postaviť dom a mať dieťa“, ale v súčasnosti sa pýtame, aký strom, aký dom, dieťa s kým, kedy, ako ho vychovávať, koľko detí…
Presuňme sa od národov a jednotlivcov k mestu. Vieme, že šťastie je subjektívny pocit, no vie tento pocit ovplyvniť mesto, v ktorom žijeme?
Najdôležitejšie je, aby sa človek necítil izolovaný. Sociálna a priestorová izolovanosť neprospieva vzniku komunity. Jednotlivec sa necíti byť súčasťou spoločenstva, nedôveruje ostatným ľuďom, inštitúciám a nebude sa zapájať do tvorby spoločných vecí. Je dobré, ak sa cítime byť súčasťou celku, do ktorého môžeme prinášať pozitívne veci a ktorý nám umožňuje aj zakúsiť, ako chutí kúsok zo spoločného koláča.
Mesto by nemalo izolovať ľudí, ale umožniť im spoločne sa stretávať. Tvoria ho obyvatelia, netvoria ho autá, budovy, ale primárne ľudia, ktorí v ňom žijú. A ľudia sú rôzni. Ak bude v meste rozmanitý a rôznorodý priestor, v ktorom sa stretnú rôzni ľudia rôznych vekových skupín a rôznych sociálnych tried, tak to priestoru výrazne pomôže.
Súčasní urbanisti hovoria, že treba zahusťovať priestor a nie ho „rozťahovať“. Práve zahusťovanie umožní diverzifikáciu priestoru. To ma v prvom momente prekvapilo.
Uvedomil som si to napríklad v meste Guadalajara, v druhom najväčšom meste v Mexiku, ktoré som pracovne nedávno navštívil. Chcel som sa dostať do najväčšieho mestského parku, ktorý bol vzdušnou čiarou vzdialený asi na pol kilometra. Kým som si „užil“ verejný priestor a stretol sa s inými ľuďmi, prešiel som skoro päť kilometrov. Do parku bol iba jeden vstup, ku ktorému som sa dostal po úzkom chodníku pri trojprúdovej ceste, žiadne byty, krčmičky, kaviarne či služby. Všetko prispôsobené iba pre autá, nakoľko ste museli prekonať obrovské vzdialenosti. Neprehľadná verejná doprava to celé ešte sťažovala.
Zahustenie znamená, že sa priestor spoločne utvára a diverzifikuje. Zrazu máme v bytovom dome či na ulici kaviareň, kaderníctvo, čistiareň. Presne toto robia obchodné domy. Zahusťujú priestor a vytvárajú ako keby jedno dobré fungujúce mesto. Hoci neviem, či je to práve to, čo potrebujeme. Dokážeme predsa utvoriť takéto priestory aj bez obchodných mega, super a makromarketov.
Ak vytvoríme možnosti a dáme ľuďom dôvod, aby sa niekde prechádzali, stretávali, dáme im pocit, že sú súčasťou celku, že aj oni tvoria ten priestor a budú v ňom šťastní. Do prázdnej ulice, kde nič nie je, ľudí nepritiahneme. Musíme im dať dôvod, aby si tam sadli na kávu, prečítali noviny, stretávali sa tam a zároveň ponúknuť verejný priestor, ktorý pre nich bude bezpečný a komfortný.
Keď hovoríme o izolovanosti, znamená to, že sa ľudia potrebujú cítiť, že do mesta patria a sú jeho súčasťou?
Áno. Aj keď určite sú prípady, keď človek chodí do mesta len pracovať či prespať. Identifikovať sa s miestom je veľmi dôležité. Až potom som ochotný obetovať pre ten-ktorý konkrétny priestor určité komodity, ktoré sú pre mňa vzácne, napríklad čas, peniaze a energiu. Ale čo sa stane, ak sa neidentifikujem s mojím mestom a viem, že z neho odídem, že ma k nemu nič neviaže?
Napadá ma jednoduchý príklad. Na sídlisku máme zničené detské ihrisko, autá parkujú na verejnom priestore, zničené sú lavičky. Stačilo by sa angažovať, investovať trošku času a energie a vyjsť zo svojej komfortnej zóny, že „mňa sa to netýka, nech to riešia iní”. Napomôže tomu práve aj pocit, že patrím do určitého miesta, som jeho súčasťou a dokážem chod vecí ovplyvniť. Samozrejme, dôležité je aj to, že „mocní“ mi pri tom pomôžu a nebudú hádzať prekážky pod nohy. Bez týchto predpokladov iba ťažko vznikne nejaká spoločná akcia.
Ako ovplyvňuje samotná spoločnosť imidž mesta?
Už zakladatelia sociológie mesta, predstavitelia tzv. chicagskej školy upozorňovali, že mesto, to nie sú len cesty, budovy, chodníky, parky, obchody, ale sú to najmä ľudia. Oni utvárajú sociálne a kultúrne podmienky mesta, ktoré je takto formované spoločenstvom ľudí, ktorí tam žijú.
Imidž mesta utvárajú teda samotní obyvatelia. Obyvatelia mesta však nežijú vo vzduchoprázdne. „Reagujú“ na budovy, cesty, parky. Reagujú svojím správaním na bariéry a príležitosti, ktoré samotný priestor ponúka. Mesto je pre mňa živým organizmom, ktorý funguje skrz interakcie ľudí a ich reakcie na materiálne podmienky, v ktorom sa ich životy odohrávajú.
Sú ľudia schopní vytvoriť pozitívnu alebo dobrú atmosféru aj v meste, ktoré nie je architektonicky ideálne? Vedia mať väčšiu moc ako samotný priestor?
Určite. Ako som už spomínal, ľudia spoluutvárajú mesto a môžu napomôcť tomu, aby sa v ňom dobre cítili. Jednou zo základných vecí, na ktoré by však mali myslieť architekti, urbanisti a projektanti je, že pri plánovaní treba brať v úvahu potreby a predstavy ľudí. Ak sa tak neurobí, zanedbáva sa jedna dôležitá súčasť budovania mesta.
„Do prázdnej ulice, kde nič nie je, ľudí nepritiahneme. Musíme im dať dôvod, aby si tam sadli na kávu, prečítali noviny, stretávali sa tam a zároveň ponúknuť verejný priestor, ktorý pre nich bude bezpečný a komfortný.“
Pokiaľ však nemáme dobre utvorené mesto, ľudia vedia byť natoľko kreatívni, že dokážu vytvoriť dobrý priestor na stretávanie sa aj tam, kde to nie je ideálne. Mnohé časti miest boli kedysi napríklad getami, priemyselnými zónami alebo inými časťami bez perspektívy a odsúdené na zánik.
Ak je ochota a pomoc zo strany kompetentných, ľudia radi podporia vec, ktorá im dáva zmysel a dokonca sa dokážu aj prejaviť prostredníctvom spoločnej akcie. Tá môže byť začiatkom revitalizácie mestského priestoru a stojí pri zrode komunity.
Spomínate komunity. Tie v súčasnosti prežívajú akúsi renesanciu. Ľudia sa opäť snažia žiť viac spolu, pomáhať si, zaujímať sa o seba. Myslíte si, že boli komunity v minulosti silnejšie a že má taký spôsob života šancu na návrat?
V minulosti tvorila komunita po rodine základnú spoločenskú skupinu. Susedia boli často prepojení rodinnými a príbuzenskými väzbami. Mali rovnaké vierovyznanie, pochádzali z jedného mesta a nikam sa po niekoľko generácií nesťahovali. Kooperovali, a tak vznikli silné komunity a silný pocit spolupatričnosti.
Ľudia boli spätí s mestom, kde sa narodili a žili. Lokálpatriotizmus bol súčasťou ich identitnej výbavy. Do súčasnosti sa mnohé takéto komunity zachovali. Nachádzame ich však skôr v menších mestách. Nie je to možno prípad Bratislavy, kde bola a je vysoká fluktuácia ľudí. Komunita však vzniká určite aj tu.
Ak bude v meste priestor, ktorý budem mať rád, kde sa budem cítiť šťastný, v ktorom sa budem stretávať s ďalšími ľuďmi a budem súčasťou väčšieho celku a nezatvorím sa vo svojej bytovej jaskyni či nezaleziem za vysoký plot svojho paláca, tak vznikne niečo, čo by som nazval spätosťou s miestom a ľuďmi, ktorí ho obývajú. Trošku nadnesene, takto komunita ponúka pre mnohých náhradnú rodinu.
Aké možnosti by malo mesto ponúkať ľuďom, aby spoločnosť obohacovalo?
Snáď nemusím spomínať pracovné príležitosti, bezpečie, služby, školy, dopravu, kultúrne svätostánky, športoviská …. to sú samozrejmosti. Musí mať dostatok verejných priestorov, ktoré budú naozaj dostupné pre všetkých.
Nemalo by byť silne polarizované a členené na priestory, do ktorých nikoho nepúšťame – tzv. gated communities – nikto cudzí tam nepôjde – getá či slumy.
Taktiež by žiadny priestor nemal byť monofunkčný a slúžiť len na jeden účel, lebo vtedy pritiahne len určitú skupinu ľudí a len v určitom čase. Ideálny priestor, ktorý chce priniesť pre mesto a pre ľudí, ktorí v ňom žijú niečo dobré, by mal pritiahnuť rôzne zložky populácie. Mal by slúžiť všetkým a nemal by nikoho vylučovať, či už z hľadiska veku, vzdelania či sociálno-ekonomického statusu.
Podľa výkonného riaditeľa JTRE Pavla Pelikána Bratislava disponuje možno dvomi projektmi, ktoré spĺňajú kritériá multifunkčného priestoru – River Park (hore) a Eurovea – kde obchody a kancelárie dopĺňajú ďalšie funkcie a verejné priestory. Zdroj: Kurt Bauschardt a JTRE
Na záver, čo môžeme spraviť sami, aby bola spoločnosť v meste šťastnejšia?
Stačilo by, keby sme k sebe navzájom boli tolerantní, ohľaduplní, dodržiavať základné pravidlá a byť ochotný obetovať energiu, čas a možno aj financie na to, aby som sám alebo s nejakou skupinou ľudí prispel k šťastnejšiemu životu v meste. Ak chcem presadiť a zrealizovať nejaký nápad, určite to chce obetu, ale treba to skúsiť. Oplatí sa to.–
Roman Džambazovič
Je sociológ pôsobiaci na Katedre sociológie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Zaoberá sa sociálnymi problémami, problematikou sociálnych nerovností a venuje sa aj sociológii rodiny a intímneho života.
Tento článok je súčasťou série rozhovorov s ľuďmi, ktorí z pohľadu svojej profesie hovoria o spokojnosti v súvislosti so životom v meste. Prostredníctvom ich odpovedí sa dozvedáme viac o tom, ako funguje urbánna spoločnosť a ako sa môže stať spokojnejšou.
