K letným festivalom patrí okrem hudby a zábavy aj riešenie celkom pragmatických otázok, ako napríklad kde si návštevníci nájdu kúsok tieňa a miesto na chvíľu odpočinku. Festival Grape preto už tretí rok spolupracuje s Fakultou architektúry, ktorej študenti vymýšľajú pre festival letné pavilóny na oddych aj zábavu, a tento rok sa do tímu pridalo aj JTRE.
Zorganizovať letný festival znamená nielen vytvoriť kvalitný program, ale aj zaručiť návštevníkom pohodlné a príjemné zázemie. Na festivale Grape sa tohto problému chopili naozaj kreatívne: už tretí rok spolupracujú s Fakultou architektúry Slovenskej technickej univerzity v Bratislave. Jej študenti pod pedagogickým vedením Bohuša Kubinského a Paulíny Ebringerovej pre festival vymýšľajú letné pavilóny, v ktorých si môžu návštevníci oddýchnuť, zabaviť sa či spraviť si dobrú selfie. O potrebe praktických skúseností a letnej architektonickej škole sme sa s pedagógmi rozprávali krátko pred prípravami na tohoročnú inštaláciu.
Ako vznikla spolupráca s festivalom Grape a JTRE?
BOHUŠ: Na Fakulte architektúry STU v Bratislave učím od roku 2000 a okrem iného sa podieľam aj na realizačných projektoch so študentmi bakalárskeho stupňa. Zakladatelia festivalu Grape sa zúčastnili jedného z našich školských projektov, a vtedy nás oslovili, či by sme nespravili niečo pre ich festival. Rozhodli sme sa, že v rámci predmetu Výtvarné dielo v architektúre urobíme súťaž, vyberieme najlepšie diela a tie sa potom zrealizujú. Na to sme však potrebovali partnera, ktorý by realizáciu podporil.
PAULÍNA: Chceli sme nájsť partnera, ktorý pôsobí v podobnej oblasti. Mnohí naši študenti sú neskôr zamestnaní či už v JTRE, alebo v inej spoločnosti, bolo pre nás dôležité nájsť takého partnera, ktorý sa vie vcítiť do postavenia študenta a podporiť ho. Nie je to len o finančnej podpore pri realizácii, ale aj o podpore nadstavbového vzdelávania pre budúcich absolventov architektúry.
Čo to všetko obnáša, zrealizovať pavilón na Grape, aké rôzne fázy má váš projekt?
PAULÍNA: Celý projekt pavilónov vznikol v rámci spomínaného predmetu Výtvarné dielo v architektúre, na ktorý sa študenti prihlásia. To je prvá fáza – predmet, ktorý je hodnotený známkou a kreditmi. Touto časťou to zároveň pre bežného študenta aj končí, keďže prakticky všetky návrhy ostávajú iba v ideovej rovine na papieri. Realizácia je však vo výučbe rovnako potrebná a vďaka sponzorom sa nám darí aspoň niektoré návrhy realizovať. Realizácia prebieha v druhej fáze, v “letnej škole”, kde sa študenti hlásia už dobrovoľne. Na realizáciách tohto typu sa naučia najviac o tom, ako postupovať v budúcom povolaní architekta, architektky.
Momentálne sme v medzifáze, školský predmet je ukončený a letná škola začína, máme finančnú podporu zo strany JTRE a študenti začínajú obvolávať dodávateľov a robiť naozaj podrobné technické výkresy, ktoré by v takomto množstve normálne nerobili. Posledná fáza bude realizácia diela na mieste konania, s tým, že to musí byť naozaj do posledného detailu premyslené, od dovozu diela na miesto, jeho montáž, až po deinštaláciu.
BOHUŠ: V teoretickej časti predmetu sa študenti oboznamujú s tendenciami súčasného vizuálneho umenia, aby sa vedeli orientovať, pohybovať a pracovať na hranici inštalácie, umenia a architektúry. Zároveň chceme, aby robili ako kolektív, čo nie je ľahké. Takisto ako nie je ľahké prijať to, že niekto vyhrá (realizuje sa len jeden vybraný návrh z dvanástich) a všetci spoločne sa podieľajú na realizácii víťazného návrhu. Je to jedna z posledných možností spolupracovať na školských projektoch, potom už ide väčšina vlastnou cestou.
Ako prebieha bežná koordinácia takéhoto projektu, keďže na ňom spolupracujú tri strany?
PAULÍNA: Spolupráca medzi nami, organizátormi festivalu Grape a JTRE prebieha pomerne aktívne. Predsa len, čas sa kráti a prezentácia diela je každým dňom aktuálnejšia. Momentálne sa stretávame najmä s organizátormi festivalu, s ktorými preberáme technické detaily, polohu diela a časový harmonogram stavby. JTRE nám zas ako partner umožňuje vôbec dielo realizovať – bez ich podpory by to nebolo možné a návrh by ostal len vo forme skice. Je skvelé, že nám dávajú v tvorbe voľnosť a akceptujú aj úpravy na základe požiadaviek festivalu.
Čo to vlastne znamená Výtvarné dielo v architektúre, na aký typ práce je tento predmet zameraný?
PAULÍNA: Je to veľmi široký pojem, laik si môže predstaviť pod výtvarným dielom v architektúre predstaviť všetko možné. Vo všeobecnosti môže byť umeleckým dielom naozaj všetko – ak máte dobrý koncept, ktorý si ako autor obhájite pred verejnosťou. Tým, že pracujeme s budúcimi architektmi, špecifikujeme predmet na malé stavby, ktorých mantinely v rámci festivalovej architektúry sú jasne dané, majú dennú fázu a nočnú fázu, sú to stavby, ktoré by mali vyvolať zážitok a mať pridanú hodnotu. Nie je to len socha vo verejnom priestore, malo by to byť niečo viac, niečo, čo na vás ako návštevníka zapôsobí.
BOHUŠ: Pre mňa je to skôr na pomedzí inštalácie a architektúry. Ako jeden z prvých projektov sme urobili vo foyer Fakulty architektúry STU terénnu vlnu, relaxačný trávnik, kde si ľudia mohli oddýchnuť. Každoročne sa snažíme robiť obdobné zážitkové inštalácie, od nadrozmernej slamenej sedačky, mostu, ktorý prepojil loggie, až po inštaláciu z prepraviek. Na festivale Grape sme robili aj po minulé roky menšie inštalácie, ktoré využívajú dodnes a stretávajú sa s úspechom. Študenti navrhli obrovské hrozno, ktoré sa stalo symbolom festivalu alebo zrkadlovú stenu, ktorá je pre návštevníkov lákadlom pri selfie fotografiách. V dnešnej dobe je teda umenie síce mnohostranné, my ale stále dbáme o to, aby študenti pri tvorbe zostali architektmi.
Stretáva sa letná škola so záujmom zo strany študentov?
PAULÍNA: Chceli sme dať študentom príležitosť mať vo svojom portfóliu, ktorým sa neskôr budú prezentovať v architektonických štúdiách, nejakú nadstavbu. Uvedomujú si, aká je súčasná architektúra, umenie a prezentácia tvorby dôležitá, takže je to z ich strany vítané. Veľkým lákadlom je to neznámo, že v rámci festivalu z ničoho vyrastie niečo. Pri realizácii tohto typu musia začať premýšľať iným spôsobom a je zaujímavé ich sledovať ako sa do tejto novej polohy premýšľania dostávajú.
BOHUŠ: Študenti pred festivalom musia dielo vyskúšať a zložiť. Aj na stretnutiach s JTRE sme si povedali, že radšej menej, ale kvalitne, s tým, že to vieme zložiť a znova rozložiť na inom mieste. Festival je taká trojdňová záležitosť, preto sa tam používa veľa lešenia, balíky slamy a podobne, ale tento rok sme od toho chceli ustúpiť a použiť aj iné, kvalitnejšie materiály a myslieť na to, že to musí byť rozoberateľné, uložiteľné dielo, ktoré sa dá bez problémov preniesť a zložiť na inom mieste. Nejdeme teraz do nejakých veľkých projektov, ale chceme predviesť kvalitnú vec a pokračovať v spolupráci. Musí nás to najmä baviť, pedagógov aj študentov, a musíme vytvoriť peknú vec.
Aký projekt teda chystáte na tohtoročný festival?
BOHUŠ: Tento rok pripravujeme inštaláciu, ktorej hlavnou myšlienkou je hra s vodou, ktorá k letnému festivalu neodmysliteľne patrí. Bude to jednoduchý objekt o rozmeroch 6×6 metrov z konštrukcie. Sprchy na tejto konštrukcii nefungujú klasickým spôsobom, ale vytvárajú moment prekvapenia, kedy návštevník potiahne lanko zdanlivo priradené k sprchovej ružici nad ním, ale voda osvieži kamaráta alebo neznámeho človeka stojaceho na opačnej strane. Celý systém má interaktívnu a zábavnú funkciu.
Viete priblížiť pôvodné zadanie a popísať, aká je vlastne pavilón stavba?
BOHUŠ: Letnú školu nazývame EFA – efemérna festivalová architektúra. Tohtoročným zadaním bola tvorba zameraná na malú architektúru a objekty, ktoré vieme zvládnuť sami a nepotrebujeme príliš veľkú logistiku. Na Grape sa musia najprv postaviť veľké stage a veľakrát sme preto čakali na technikov, keď sme niečo potrebovali. Takže sme si povedali, že to tento raz budeme robiť tak, aby sme nepotrebovali byť na niekom závislí. Chceli sme mať možnosť už na mieste všetko spraviť sami. Aj to je pre študentov dobrá škola.
Spomínali ste, že veľkým prínosom sú aj reálne problémy, ktoré študenti pri navrhovaní a výkresoch riešiť nemusia…
BOHUŠ: Papier znesie naozaj veľa. Je vidno, keď si niekto pustí fantáziu a je to fajn, lebo aj to treba, kým sme na škole. Tu je to ale už trochu viazané – musí to byť zrealizovateľné. Študenti už nemôžu reagovať tým, že nevedia ako to presne mysleli, alebo že jednoducho nejako bude. Navrhnúť sa dá všeličo, ale s realizáciou je to už komplikované. Rovnako je to pre študenta aj zaväzujúcejšie, keďže vidí záujem od investora. To ho vedie k zodpovednosti a snahe dotiahnuť projekt do úspešneho konca.
PAULÍNA: V súťaži sme napríklad mali skvelý návrh, v ktorom si študent vyslovene uletel dobrým smerom, no prišli sme k základným technickým otázkam a prišla odpoveď “neviem”. Je pekné vidieť, ako sa študenti následne sami začínajú nad týmito vecami zamýšľať. Majú záujem a majú ten potenciál byť naozaj dobrými absolventmi a urobiť dobrú architektúru.
Spolupráca zatiaľ dobre funguje a my máme radi aj festivalové extrémy. Kde inde si môžete otestovať svoje dielo s takou záťažou? Kde inde máte 15 000 ľudí, ktorí sa chcú zabávať? Nie je to len prezentácia diela, ale študenti sú reálne postavení pred viacero nečakaných úloh, ktoré musia vyriešiť, a to je presne to, čo na štarte ich kariéry potrebujú najviac.
Študenti teraz predvedú svoj návrh na festivale, čo sa stane s pavilónom potom? Bude vystavený aj niekde inde?
PAULÍNA: Predmet, ktorý sa venuje festivalovej architektúre nazývame aj EFA – efemérna festivalová architektúra. Vedieme teda študentov k navrhovaniu diel, ktoré môžu byť reinštalované aj na iných miesta. Tento pavilón nebude výnimkou. Momentálne je už na JTRE, aké miesto pre dielo vyberie, no určite bude možné ho využiť ďalej.
