Celosvetová pandémia nového koronavírusu je z historického hľadiska jednou z mnohých epidémií, ktoré postihli veľkú časť obyvateľstva. Od morových epidémií či kiahní sa v mnohom líši, stále sa však nájdu aj spoločné črty, a to najmä v správaní obyvateľstva a reakciách na nákazu. Historička SAV Tünde Lengyelová počas online prednášky SAVinci, ktorá sa bude konať v stredu 4. novembra 2020 o 18:00 vysvetlí, ako vyzerali epidémie v minulosti a čím je ochorenie COVID-19 iné.
Maľba Triumf smrti holandského renesančného maliara Pietra Bruegela staršieho z roku 1562 zobrazuje vplyv a pocity, ktoré v Európanoch zanechala epidémia moru. Zdroj: Wikimedia Commons
Akými historicky najhoršími epidémiami si ľudstvo doteraz prešlo?
Epidémie rôznych nákazlivých chorôb sú v ľudskej populácii prítomné zrejme od jej počiatkov. Ktorá z nich mohla byť tá najhoršia, je veľmi ťažko povedať, pretože pre súčasníka bola najhoršia zrejme tá, ktorú práve prežíval. Najstaršia, archeologickými výskumami doložená pandémia moru (Yersinia pestis), zasiahla územie Ázie od Bajkalského jazera až po Iberský polostrov v Európe, asi 3 500 rokov pred naším letopočtom. Podobne, ako pri ďalších epidémiách staroveku, nie je možné ani len odhadnúť škody na ľudských životoch. Lepšie zdokumentovaná je nákaza, ktorá vyhubila asi tretinu Aténčanov (75 – 100 000 ľudí) v rokoch 430 – 426 pred n. l. Tzv. antonínskemu moru v rokoch 165 – 180 n. l. padlo za obeť asi 7 – 10 miliónov ľudí, pričom v skutočnosti tu pravdepodobne nešlo o mor, ale o kiahne.
Tünde Lengyelová. Zdroj: Petra Bošanská, archív TL
Sedem miliónov obetí je ťažko predstaviteľné číslo. Boli v histórii zaznamenané aj horšie epidémie, ktoré mali za následok viac obetí?
Čo sa týka počtu obetí, bezpochyby najväčšou bola morová epidémia (pandémia) v rokoch 1346 – 1353, ktorá postihla tzv. „Starý svet“ – Európu, Áziu a Afriku. Aj v tomto prípade máme len odhady počtu obetí, ktoré sa pohybujú v závratných číslach – od 100 do 125 miliónov, čo tvorilo približne tretinu celkového počtu obyvateľov vtedy známeho sveta. Čierna smrť k nám prišla z Ázie po tzv. Hodvábnej ceste, v Európe spôsobila najväčšie škody v severnej Itálii a vo Francúzsku, odkiaľ sa vďaka čulému obchodnému ruchu dostala aj do najvzdialenejších kútov kontinentu.
Aké následky – okrem závratného počtu obetí – mali takéto pohromy?
Po ústupe nákazy obvykle hrôzy neskončili, len zmenili formu. Neobrobené polia nedávali úrodu, hospodárske zvieratá pomreli, keďže sa o nich nemal kto starať, neexistovali žiadne zásoby a tak nastal hladomor. Mohol mať podobne devastačné následky, ako samotná epidémia.
Kedy prichádzalo k šíreniu nákazlivých chorôb? Boli ľudia, napríklad ako dnes, uvedomelí a snažili sa chrániť pred nákazou?
K šíreniu nákazlivých chorôb výdatne prispievali katastrofálne hygienické pomery, najmä v mestách. Bola tu veľká koncentrácia obyvateľstva a minimálne znalosti o prevencii šírenia choroby, ktoré boli navyše často odignorované. Z miest sa nákaza ľahko rozšírila aj na vidiek prirodzenou migráciou obyvateľov, ktorí sem chodievali na trhy predávať či nakupovať. Choroby šírili aj vojaci, ktorí sa presúvali medzi bojiskami. Vojnou spustošená krajina, nedostatok potravín, oslabený organizmus v dôsledku hladomorov po neúrodných rokoch, veľké množstvá neodprataných a nepochovaných mŕtvych tiel ľudí i zvierat boli optimálnym prostredím pre bujnenie bacilov a vírusov.
Ako sa s epidémiou ľudia vyrovnávali, ako ju vnímali?
Správy o šírení nákazy vždy vyvolali paniku. Kompetentní – napríklad predstavitelia mesta – v snahe neznepokojiť obyvateľstvo často popierali výskyt choroby, dúfajúc, že mor nebude veľmi veľký a skoro ustúpi. Zatvorenie mesta by totiž znamenalo prerušenie obchodných kontaktov, problémy so zásobovaním a pouličné nepokoje. Lekári, poznajúc svoju bezmocnosť, často namiesto moru diagnostikovali menej obávané choroby. Infekčnosť chorôb totiž bola rozpoznaná veľmi skoro, aj keď neboli jasné mechanizmy prenosu, ani pôvodca. Jedno však bolo isté – bolo potrebné obmedziť kontakt s nakazenými. V roku 1377 v Raguze (Dubrovnik) napríklad prvýkrát vyhlásili karanténu na zabránenie zavlečenia moru námorníkmi, ktorí priplávali z Ázie. Lode museli kotviť na vyhradených kotviskách najskôr 30, neskôr až 40 dní (quarante = po francúzsky 40). Až potom mohli námorníci vystúpiť a začať vykladať tovar. Pri prepuknutí nákazy sa snažili izolovať chorých, napríklad v Benátkach v 16. storočí ich sústreďovali v dvoch ostrovných špitáloch. Keď takéto opatrenia nestačili, zatvárali sa domy, okná a dvere sa zadebnili a aj zdravým sa prísne zakázalo vychádzať. Obyvateľstvo bolo vyzývané, aby sa čo najmenej pohybovalo mimo domov, ktoré si mali dezinfikovať vydymovaním.
Výjav z Londýna postihnutého epidémiou moru z roku 1665. Zdroj: Wellcome Gallery London
Existujú presné záznamy epidémií vo veľkých mestách, ako prebiehali, aké opatrenia boli zavedené, z ktorých si ľudstvo vzalo ponaučenie?
Daniel Defoe prežil osobne morovú epidémiu v rokoch 1665 – 1666 a vďaka nemu sa nám zachovali hodnoverné informácie, ako sa v tých časoch žilo. Prvé prejavy morovej nákazy sa v Londýne objavovali už v decembri 1664, ale až 1. júla 1665 vydali starosta a radní mesta nariadenie vo veci morovej nákazy. Najčastejšie prepukli alebo najintenzívnejší priebeh mali epidémie v letnom období, pretože hostiteľom morovej baktérie sú potkany a roznášajú ich blchy. Tie majú radi teplotu 15-20 °C a vysokú vlhkosť vzduchu.
Aké opatrenia boli zavedené? Boli podobné súčasným, teda čiastočný zákaz vychádzania, zvýšené hygienické nároky a podobne?
Londýnski radní páni v prvom rade pre každú farnosť určili personál z dôveryhodných ľudí, ktorí mali sledovať výskyt choroby a postarať sa o zapečatenie nakazených domov. Iní mali dohliadať na dodržiavanie predpisov pri odstraňovaní mŕtvol, na ich pochovávanie, na čistotu ulíc a ich udržiavanie vo „vonnom stave“. Znamenalo to dôkladné zametanie ulíc, zákaz vysýpania odpadkov, hnoja, vylievania nočníkov, skazených a plesnivých potravín na ulice, zákaz chovania poštových holubov, králikov, psov, mačiek a prasiat v meste. Žobráci a iní bezdomovci boli vyhostení, zakázali sa divadlá, hostiny, po deviatej hodine sa nik nesmel zdržiavať ani v pohostinstvách. Pre ľudí, ktorí boli úradne poverení ošetrovaním nakazených, alebo odpratávaním mŕtvych, platili ďalšie prísne predpisy, ktoré im zakazovali vykonávať inú verejnú prácu či zamestnanie. Obmedzovali sa aj ich styky s rodinou a susedmi, aby bola možnosť zanesenia nákazy čo najmenšia. D. Defoe sa s veľkým uznaním vyjadril o starostovi a radných Londýna, ktorí dokázali mesto napriek morovej pohrome udržať v poriadku a zabrániť chaosu.
V tomto období fungovali aj moroví doktori v známych maskách so „zobákom“, dnes obľúbený halloweensky kostým. Aká bola ich úloha, a načo im boli tieto zobáky?
Po prvých správach o more obvykle ovládol všetkých strach a ulice sa vyľudnili. Mnohí považovali za najmúdrejšie urobiť si zásoby na dlhý čas, zabarikádovali sa vo svojich domoch a nevyšli, kým sa epidémia nevyzúrila. Mnohí, ktorí mali majetky mimo miest, utiekli na vidiek, neraz tam však sami zavliekli nákazu. V uliciach miest zasiahnutých morom sa stali jedinými smutnými postavami práve muži s kárami plnými mŕtvol. Mali na sebe hrubé dlhé kutne, na hlavách čiapky spojené s nosatou maskou. Táto maska, ktorá mnohým pripomínala havrana, slúžila ako ochrana pred nákazou. Do predĺženej nosovej časti sa dávali voňavé byliny, ktoré mali pôsobiť dezinfekčne. „Havrani“ boli vyzbrojení dlhými hákmi, ktorými vyťahovali mŕtvoly z domov alebo z okien, nahadzovali na káry a čo najrýchlejšie sa ich snažili dopraviť na cintoríny.
Pre osoby, ktoré mali za úlohu obmedziť šírenie nákazy, boli charakteristické masky s dlhými zobákmi. Zdroj: Wellcome Library London
Má aj územie Slovenska za sebou podobné skúsenosti s nákazlivými chorobami a epidémiami?
Na úvod si treba uvedomiť, že zdravotná starostlivosť je samozrejmosťou len niekoľko desiatok rokov. Na našom území sa štát začal zaujímať o všeobecné zdravie ľudí práve na základe morových epidémií až v 18. storočí. V prípade prepuknutia epidémie (najmä v dôsledku vojen a pohybu rôznych vojsk) boli uzatvárané postihnuté regióny (obvykle dve – tri susedné stolice), nakazené osoby sa izolovali, ako dezinfekcia sa používal ocot a sírny kameň. Nariadilo sa dodržiavanie bezpečnostnej vzdialenosti, zatvorili sa kostoly, školy, krčmy, hostince, zrušili trhy, budovali sa dočasné nemocnice (drevené baraky s veľmi jednoduchým vybavením). Vzhľadom na akútny nedostatok zdravotného personálu i materiálu nebolo možné liečenie, ale skôr len aké-také zaopatrenie chorých. Ich vyliečenie bolo v rukách prírody, alebo Boha.
Ako v minulosti pristupovali lekári a zdravotníci k ľuďom postihnutým extra nákazlivým, potenciálne smrteľným ochorením?
V 18. storočí sa už čoraz väčšmi začali v medicíne využívať vedecké poznatky. V prípade infekčných chorôb sa začali pokusy s očkovaním, úspechy sa zaznamenali v boji proti kiahňam. Za otca vakcinácie sa síce pokladá anglický lekár Edward Jenner (1749 – 1823), ale už aj pred ním sa vykonali podobné pokusy. Medzi prvými, ktorí experimentovali s očkovaním, bol prešovský rodák, mestský a župný lekár Ján Adam Rayman (1692 – 1770), ktorý roku 1721 zaočkoval svoju dvojročnú dcérku proti pravým kiahňam. Lekári a zdravotnícky personál však ešte dlho dokázali pri epidémiách pomôcť len organizáciou preventívnych alebo zavádzaním protiepidemiologických opatrení – najmä izoláciou nakazených a ich ošetrovaním, obmedzením pohybu a podobne.
Ako ľudia riešili napríklad starostlivosť o starších či základné potreby socializácie?
Nijako. V rámci rodiny sa starostlivosť poskytovala v maximálne možnej miere každému, deťom i starým, v rámci nepísaných zvykov a noriem. Neexistovalo niečo ako dôchodok, takže starý človek pracoval dovtedy, kým vládal. Keď už nevládal, bez liekov, na ktorých sme dnes závislí a ktoré nám predlžujú život, zomrel prirodzeným spôsobom. V čase ohrozenia nákazlivou chorobou sa obmedzil pohyb ľudí a zakázali sa spoločné aktivity. Vyvolávalo to nepokoje a rozhorčenie, najviac však zazlievali zákaz bohoslužieb či procesií, ktorými si ľud chcel vymodliť koniec epidémie. Problémom boli aj pohreby – nielen masové hroby, ale aj pochovávanie bez náležitej rozlúčky so zosnulými, na čom nič nezmenilo ani to, že umierali duchovní, ktorí sa nakazili pri výkone svojich povinností. Všetky zákazy a nariadenia sa porušovali, odmietali, úradné osoby boli často inzultované alebo priamo zabité.
V čom je pandémia nového koronavírusu iná v porovnaní s inými, obdobnými udalosťami v histórii?
V zásade samotná pandémia nie je iná, iné sú podmienky, v ktorých sa šíri. Dnes trvá cesta napríklad z Bratislavy do Trnavy necelú hodinu, pred dvesto rokmi to bol celý deň a pešo dokonca aj dva dni. Pred 400 rokmi ľudia nevedeli, čo je za najbližším kopcom, a preto im ani nenapadlo, že by sa dalo odcestovať niekde na druhú polovicu zemegule. Je preto pochopiteľné, že šírenie vírusov či baktérií nebolo také rýchle. Nevedelo sa však proti nim tak účinne a rýchlo zasiahnuť, preto epidémie trvali obvykle dlhšie, boli intenzívnejšie a mali aj dlhodobejšie negatívne ekonomické dôsledky. Nebolo možné rýchlo presúvať napr. potraviny či akýkoľvek materiál na postihnuté územia z tých ochránených, v dôsledku čoho najprv neúmerne rástli ceny, následne došlo ku krachu ekonomiky a totálnemu nedostatku, k hladomorom. Tomu sa dnes viac-menej vieme vyhnúť.
Prednášku SAVinci s názvom Ľudstvo a pandémie – Čo nás učí história, bude možné sledovať online na Facebookovom profile Westend Bratislava.
Poučili sme sa v niečom z epidémií v minulosti, dokážeme sa vyvarovať chýb našich predkov?
Dnes máme informácie v priebehu sekúnd. Kým nebol Facebook, Instagram, žiadne sociálne siete a médiá, aj hoaxy sa šírili pomalšie. Je však zaujímavé, že nevzdelaní a negramotní ľudia verili podobným nezmyslom, ako veria dnešní vzdelaní absolventi vysokej školy života. Takže v niečom sme pokročili, v mnohom však zostávame akoby prilepení na úrovni stredoveku.
Ak by ste si mohli vybrať jednu vec, ktorú by si malo ľudstvo zobrať ako ponaučenie z histórie a podobných udalostí, čo by to bolo?
Dnes sme na takej vysokej úrovni, čo sa týka vedeckých poznatkov, že je hazardom vracať sa do obdobia, keď všetky opatrenia boli na úrovni pokus – omyl. Mali by sme sa v plnej miere spoľahnúť na vedcov, na odborníkov, ktorí vedia, čo robia a nevšímať si rôznych šarlatánov a prorokov. Hovorí sa, že „historia – magistra vitae est“ (história – matka múdrosti), ale pravdivosť tohto výroku ľudstvo pravidelne spochybňuje, čoho dôkazom je aj ten náš koronový rok.
PhDr. Tünde Lengyelová, CSc., je vedecká pracovníčka a členka vedeckej rady Historického ústavu Slovenskej akadémie vied. Špecializuje sa na raný novovek, sociálne dejiny, gender históriu a dejiny každodennosti.
Westend a Slovenská akadémia vied sa spolu každý mesiac vydávajú do boja so záplavou nových vedeckých objavov. Laickej verejnosti prinášajú cyklus interaktívnych prednášok SAVinci. Najnovšie a často ešte nepublikované informácie z rôznych oblastí prezentujú vedecké kapacity naprieč všetkými vednými odbormi. Westend je totiž domovom mnohých celosvetových spoločností, susedí tiež s najväčšou slovenskou vedeckou inštitúciou, preto je prirodzene predurčený na takúto spoluprácu.
