Od začiatku vojenskej invázie utiekli z Ukrajiny na Slovensko desaťtisíce ľudí, mnohí až do Bratislavy. Rodená Ukrajinka Kateryna síce v Bratislave žije už viac ako dvadsať rokov, väčšinu rodiny má však stále v rodnej krajine. Rodičov sa jej podarilo dostať až k sebe domov a dnes im, ale aj ďalším Ukrajincom pomáha začleniť sa do našej spoločnosti.
Odkedy žijete na Slovensku?
Na Slovensko som prišla už v roku 2000 v rámci programu výmeny študentov vysokých škôl ministerstva školstva.
Ktorú časť rodiny ste „nechali“ na Ukrajine, a v ktorých mestách?
Pochádzam z Kyjeva, kde bývajú aj moji rodičia. Veľkú časť rodiny mám tiež v meste Kropyvnyckyj, ktorý je v strednej časti Ukrajiny.
Aké ste mali pocity, keď ste videli prvé správy o vstupe ruských okupantov na územie vašej rodnej krajiny?
Úvahy o možnej invázii, silácke reči ruských politikov a poslancov tu boli už dlhšie a od roku 2014 bolo jasné, že vzťahy medzi Ukrajinou a Ruskom sú narušené. Nikto však neočakával reálnu vojnu. Vyrastala som v krajine, ktorá si veľmi dobre pamätala druhú svetovú vojnu a jej hrôzy. Predstava toho, že Rusko tvrdo zaútočí, bola o to viac neuveriteľná. Bola som – rovnako ako aj moji blízki – v šoku. Veľmi rýchlo som však situáciu pochopila, keď som počula ako Putin v prejave spochybnil už aj samotnú ukrajinskú štátnosť a históriu. Nedokáže akceptovať, že sa Ukrajina vydala vlastnou cestou a chce patriť do západného spoločenstva.
Boli ste s vašou rodinou v kontakte počas invázie? Aké ste podnikli prvé kroky pre to, aby ste im pomohli?
Od momentu, keď prišli prvé správy o invázii, som bola s rodinou v kontakte takmer neustále. Vyhľadala som kanály na sociálnej sieti Telegram a twitterové účty predstaviteľov ukrajinskej vlády a reportérov, ktorí nonstop prinášali aktuálne informácie. Online som sledovala výstražné sirény pred leteckými útokmi, aby som varovala rodičov a ubezpečila sa, že sa dostali do úkrytov. Prichádzali čoraz častejšie. Úlomky zo zostrelenej ruskej rakety zasiahli bytovku pár sto metrov od domu mojich rodičov, niekoľko obyvateľov bolo ťažko zranených. Rodičia tak strávili niekoľko nocí v úkrytoch a pochopila som, že ich musím dostať do bezpečia, pretože prvý týždeň vojny bol pre Kyjev naozaj ťažký.
Vašim rodičom sa podarilo dostať sa z Kyjeva až na Slovensko a dnes žijú s vami v Bratislave. Aká bola ich cesta a prechod cez hranice?
Takmer od začiatku vojny ľudia začali utekať na západ Ukrajiny. Kyjev je obrovské, 3,7-miliónové mesto a prvé dni sa tvorili celodenné dopravné zápchy, množstvo rodín sa snažilo dostať preč, nakoľko sa očakávali masívne letecké útoky. MHD takmer nefungovala a mosty spájajúce brehy rieky Dneper boli uzatvorené. Už samotná cesta na železničnú stanicu nebola jednoduchá, ale najťažšie bolo dostať sa do vlaku. Na stanici čakali tisícky ľudí a aj keď sa pracovníci železníc snažili urobiť maximum, nebolo reálne možné vypraviť toľko vlakov. V západnej časti Ukrajiny v tom čase ešte neprebiehali vojnové útoky a väčšina ľudí smerovala práve tam. Matky s deťmi a starší ľudia mohli opustiť krajinu, takže často cestovali až ku hraniciam.
Ako to vyzeralo na hraniciach?
Hraničné prechody s Poľskom v tom čase už boli preťažené a tie s Maďarskom a Slovenskom fungovali takmer bez prestávok. V meste Užhorod, kde je prechod Vyšné Nemecké, už na vlakovej stanici pracovalo množstvo dobrovoľníkov, ktorí pomáhali utečencom nájsť ubytovanie alebo prejsť hranice. Autá na prechode čakali aj niekoľko dní, preto mesto zabezpečilo autobusy, ktoré hranice dokázali prejsť rýchlejšie. Na slovenskej strane už boli pripravené stany, kde sa dalo zohriať a najesť. Vo všeobecnosti môžem povedať, že sa Ukrajinci zomkli takmer okamžite a pomáhali si navzájom aj v časoch prvých masívnych utečeneckých vĺn. Za hranicami bola pripravená pomoc a podpora slovenských dobrovoľníkov a organizácií.
Čo bolo potrebné vybaviť na to, aby u vás mohli aspoň prechodne bývať? Boli tieto procesy ľahko zvládnuteľné, alebo administratívne či inak náročné?
V čase, keď moji rodičia prišli na Slovensko, sa administratívne procesy len tvorili a úrady zároveň zažívali návaly migrantov. V prvom rade je potrebné požiadať o dočasné útočisko na cudzineckej polícii, ktorá je až vo Vajnoroch. Ide o pomerne jednoduchú záležitosť, avšak je potrebný súhlas majiteľa nehnuteľnosti, kde bude migrant ubytovaný, alebo jeho osobná prítomnosť. Ďalším krokom je návšteva príslušného Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny za účelom získania príspevku v hmotnej núdzi. Tu treba vedieť, že nie každý odídenec z Ukrajiny spĺňa podmienku na poskytnutie pomoci v hmotnej núdzi. Ak má príjem alebo vyšší dôchodok, ktorý chodí na účet a má k nemu prístup na Slovensku, nárok na dávku zaniká. Skvelou správou je, že sa koncom marca na Bottovej ulici otvorilo veľkokapacitné Asistenčné centrum pomoci, kde je možné požiadať o dočasné útočisko, vybaviť si dávku v hmotnej núdzi alebo nájsť ubytovanie. Všetky tlačivá sú dvojjazyčné, čiže Ukrajinci ich môžu vyplniť bez problémov s prekladom.
Ako sa vašim rodičom momentálne žije v Bratislave? Je naše mesto pripravené na príchod utečencov z Ukrajiny?
Bratislava, rovnako ako celé Slovensko, nebolo pripravené na masívnu vlnu utečencov. Vojna v susednej krajine nás všetkých prekvapila. Na začiatku sa úrady, ako aj neziskové organizácie, potýkali s nedostatkom pracovníkov a dobrovoľníkov, neboli pripravené potrebné tlačivá a procesy. Ochota a odhodlanosť dobrovoľníkov, ktorí pomáhali na hraniciach a v Bratislave na hlavnej stanici alebo v centrách pomoci, však bola najlepším signálom toho, že sa do pár dní vieme zmobilizovať a podať pomocnú ruku tým, ktorí ju potrebujú. Na hlavnej železničnej stanici takmer od začiatku funguje Bod prvého kontaktu a sieť informátorov i tlmočníkov. Ubytovanie si odídenci z Ukrajiny môžu nájsť cez online platformu Kto pomôže Ukrajine alebo v rámci kapacít Okresného úradu. Vďaka Asistenčnému centru pomoci už nie je potrebné precestovať celú Bratislavu pre potrebné povolenia a žiadosti. Sú tam rovnako k dispozícii právne služby, psycho-sociálna a zdravotná pomoc. O niečo horšia je situácia s kurzmi slovenského jazyka. Niektoré mestské časti aj Univerzita Komenského otvorili bezplatné kurzy, avšak kapacita je nedostatočná a viem, že zápasia hlavne s nedostatkom vyučujúcich.
Prišli ste aj do kontaktu s dobrovoľníkmi či organizáciami, ktoré pomáhajú utečencom s integráciou? Ako sa vám s nimi spolupracovalo?
Rodičom a ďalším odídencom z Ukrajiny som pomáhala s vybavením celého procesu od príchodu, cez získanie statusu odídenca až po ubytovanie, kurzy slovenského jazyka a hľadanie práce. Dobrovoľníci sú zakaždým maximálne ústretoví a ochotní. Viem, že množstvo mojich známych popri svojej práci „dobrovoľníči“ na stanici alebo v centrách pomoci. O niečo horšie je to žiaľ na úradoch a na polícii. Je cítiť, že táto agenda je príťažou a viackrát som sa stretla aj s tým, že kladné vybavenie záležalo od osoby na úrade, a nie od správne vyplnenej žiadosti.
Sú podľa vás pre utečencov z Ukrajiny jasne zverejnené a vysvetlené pokyny, kam po prechode hranicami majú ísť, čo majú robiť a čo si potrebujú vybaviť?
Áno, hneď pri príchode na Slovensko odídenec dostane všeobecný informačný letáčik a po príchode na Hlavnú stanicu ho dobrovoľníci nasmerujú do Asistenčného centra, kde všetko vybavia na jednom mieste.
Ste v kontakte aj s inými Ukrajincami v Bratislave, ktorí tu nemajú zázemie, ako vaši rodičia, a musia si riešiť dočasné bývanie či prácu? Aké sú ich skúsenosti, ako sa im darí?
Všetci, koho tu osobne poznám, majú záujem sa začleniť do spoločnosti, naučiť sa hovoriť po slovensky a v prípade dlhšieho trvania vojnového konfliktu si tu nájsť prácu. Podarilo sa im prihlásiť sa na kurzy slovenčiny – či už prezenčné alebo online.
Čo môže podľa vás mesto a jeho obyvatelia urobiť pre to, aby uľahčilo utečencom integráciu a vstup do spoločnosti?
V prvom rade by sme mali odhodiť predsudky. Ľudia utekajú z Ukrajiny pred vojnou, nie pred chudobou. Je normálne, že niekto prišiel vlakom bez peňazí a potrebuje pomôcť s ubytovaním, oblečením či potravinami, a iný má drahé auto a prenajatý byt v novostavbe v centre Bratislavy. Každý jeden utečenec odišiel zo svojej krajiny, od svojich blízkych, nevie kedy a či sa bude môcť vrátiť a je tak pod obrovským tlakom. Viacerí sú dezorientovaní a vyčerpaní ako fyzicky, tak aj psychicky. Väčšina Ukrajincov sa chce integrovať do spoločnosti a každý z nás vie pomôcť tak, že bude ústretový a priateľský. Samotné mesto podľa mňa robí všetko, čo je momentálne v jeho silách. Od hotspotu na stanici a Asistenčného centra až po ubytovanie. Veľkou pomocou pre odídencov je bezplatná verejná doprava v rámci celého Bratislavského kraja.
