Alžír, Bratislava, Košice či Brusel. Architekt Peter Beňuška sa počas svojej kariéry podieľal na mnohých architektonických a urbanistických projektoch vo svete. Začiatkom 90. rokov pôsobil ako hlavný architekt Bratislavy, v rokoch 2016 až 2020 bol hlavným architektom Európskej komisie. V rozhovore hodnotí rozvoj Bratislavy za uplynulých 30 rokov, vyzdvihuje nové centrum a vymenúva urbanistické zásahy z celej Európy, ktorými by sa mohlo naše mesto inšpirovať.
Pred tridsiatimi rokmi ste ukončili svoje päťročné pôsobenie na pozícii viceprimátora a hlavného architekta Bratislavy. Ako sa spätne pozeráte na svoje pôsobenie a vtedajší rozvoj hlavného mesta?
Mesto má veľký potenciál, ktorý je nutné vnímať v kontexte času. Rok 1990 bol rozhodujúcim momentom, keď bolo možné naštartovať kľúčové projekty, ako napríklad výstavbu bratislavského metra. Vyhlásili sme medzinárodný tender – zrejme vôbec prvý takto významný v bývalom Česko-Slovensku – vybrali sme víťaza a zabezpečili aj financovanie. Napriek tomu sa kvôli zmene politickej situácie projekt nepodarilo zrealizovať, a Bratislava o túto jedinečnú príležitosť prišla. Takisto sme pripravili územný plán, ktorý sa z legislatívneho hľadiska sa nemohol oficiálne nazývať nový, ale iba ako aktualizácia predchádzajúceho plánu. V skutočnosti však išlo o takmer revolučný dokument.
Mala by podľa vás Bratislava v budúcnosti ešte počítať s metrom?
Mesto určite potrebuje metro, ale keď sa na to pozrieme realisticky, v politickom aj ekonomickom kontexte, Bratislava už zrejme musí na túto myšlienku zabudnúť.
V rámci svojej kariéry ste zastávali aj funkciu hlavného architekta Európskej Komisie. Ako sa na naše mesto pozeráte z hľadiska architektúry v celoeurópskom kontexte, po nadobudnutí skúseností z celej Európskej únie?
Metro som spomenul práve preto, že išlo o strategický infraštruktúrny projekt, ktorý mohol rozvoj mesta nasmerovať úplne iným smerom, než aký sme videli počas uplynulých tridsiatich rokov. Z môjho pohľadu ako urbanistu, ktorý sa na rozvoj mesta pozerá v dlhodobom horizonte, musím povedať, že niektoré princípy, ktoré sme presadzovali už začiatkom deväťdesiatych rokov, sa zachovali. Jedným z nich bola predstava o polycentrickom meste s viacerými menšími či väčšími námestiami a verejnými priestormi, ktoré by ľudí priťahovali a kde by sa odohrával aktívny mestský život.
Sú tieto princípy, ktoré ste presadzovali už začiatkom 90. rokov, postupne zavádzané do praxe?
Pozitívne vnímam, že súčasné vedenie mesta sa snaží spomínané priestory rozvíjať, vkladať do nich nové aktivity a vytvárať podmienky, aby boli pre obyvateľov atraktívne a prívetivé. To je presne princíp, ktorý sme uplatňovali už pri tvorbe územného plánu v 90. rokoch. Medzi to, čo sa podarilo, patrí napríklad vytvorenie nového centra mesta. Naším zámerom bolo, aby sa výškové budovy sústreďovali do vybranej oblasti, kde dnes postupne vyrastá nový downtown Bratislavy. Považujem za veľmi rozumné, že vzniká moderné mestské centrum v primeranej blízkosti historického jadra, no bez narušenia jeho panorámy.
Kde má podľa Vás Bratislava najväčšie rezervy v porovnaní s inými európskymi metropolami, a v čom naopak ide príkladom?
Bratislava je moje rodné mesto a mám k nej hlboký osobný vzťah. Mám ju úprimne rád a vždy budem. Asi sa na ňu nikdy nebudem vedieť pozerať úplne objektívne. Je to pre mňa malá, príjemná metropola, kde mám rodinu, priateľov a množstvo blízkych ľudí. Nie je veľkomestom v zmysle svetových parametrov, ale má svoje špecifiká a charakter, ktoré ju robia jedinečnou. Práve tú „malosť“ vnímam ako výhodu. Ľudia sa tu môžu navzájom poznať, vzniká pocit blízkosti a prepojenosti. Z architektonického hľadiska oceňujem, že sa tu realizovalo viacero projektov od renomovaných architektov zo zahraničia. Je dôležité, aby sa v tomto trende pokračovalo a aby nové stavby vznikali prostredníctvom otvorených architektonických súťaží, do ktorých budú mať možnosť zapojiť sa nielen slovenskí, ale aj zahraniční autori.
Úroveň architektúry v rozvíjajúcich sa častiach Bratislavy teda vnímate pozitívne?
Spomínaný prístup so zahrnutím medzinárodných súťaží a zahraničných architektov zvyšuje kvalitu návrhov aj samotných realizácií, a zároveň pomáha Bratislave zviditeľniť sa v medzinárodnom architektonickom kontexte. Na druhej strane musím povedať, že v niektorých oblastiach zaostávame. Chýba dôraz na súčasné trendy v architektúre, ktoré sa dnes už nezaoberajú len estetickosťou či funkcionalitou, ale predovšetkým trvalou udržateľnosťou. Vo svete sa čoraz viac hovorí o uhlíkovej neutralite, o výstavbe uhlíkovo neutrálnych štvrtí. Len pár kilometrov od nás, vo Viedni, už takéto štvrte existujú, a podobné príklady nájdeme aj v ďalších mestách. Bratislava v tomto smere zatiaľ neurobila zásadný krok dopredu, čo považujem za výrazné zaostávanie. Zmeniť to môže plánovaná štvrť Nové Lido, ktorá má vyrásť na pravom brehu Dunaja a ktorej projektanti majú ambíciu, aby bola prvou uhlíkovo neutrálnou štvrťou na Slovensku.
V našich končinách občas zaznieva kritika Bruselu ako centra, odkiaľ prichádzajú byrokratické príkazy a povinnosti odtrhnuté od našej reality. Ako vnímate vzťah Slovenska a Európskej únie ako človek, ktorý dlhodobo žije v Bruseli a pracuje pre jej výkonný orgán?
Zásadne nesúhlasím s predstavou, že niečo prichádza z Bruselu. Slovensko je plnoprávnou súčasťou Európskej únie a podieľa sa na tvorbe politík a iniciatív, ktoré potom vnímame ako „bruselské“. Pokiaľ prídeme s rozumnými a odborne podloženými návrhmi, tieto majú šancu ovplyvniť legislatívu celej únie. Európska únia je organizmus, v ktorom má každý člen možnosť ovplyvniť celok. Otázkou je, nakoľko túto možnosť dokážeme aktívne využívať.
Podľa vás Slovensko nevyužíva naplno možnosti participácie pri tvorbe legislatívy a usmernení Európskej únie?
Dobrým príkladom je iniciatíva Nového Európskeho Bauhausu, ktorú v roku 2020 predstavila Európska komisia. Vtedy dostali ľudia priestor na pripomienkya zapojiť sa mohol každý občan únie vrátane Slovákov. Reakcií však prišlo málo, čo ukazuje, že často nevyužívame dostupné možnosti. Ak chceme, aby sa aj náš hlas odrážal v európskych politikách, musíme byť aktívni, ako odborníci, občania aj krajina.
Ste odborným poradcom pri príprave nového územného plánu v Košiciach. V čom by mohol byť inšpiratívny pre Bratislavu?
Tvorba nového územného plánu Košíc bol participatívny proces. Bol to skutočne vzorový príklad procesu, do ktorého sa zapojila odborná obec aj široká verejnosť. Iniciátori zorganizovali vyše sto stretnutí s odborníkmi aj občanmi, na ktorých zbierali podnety a ukazovali svoje návrhy nad rámec povinného legislatívneho procesu pripomienkovania územného plánu. Nielen že naplnili zákonom daný proces, ale participácia išla oveľa ďalej a bola koncipovaná oveľa širšie. To považujem za jeho hlavný prínos a zároveň za záruku, že plán bude dobre fungovať.
Ako vyzerala tvorba nového územného plánu druhého najväčšieho mesta na Slovensku, do ktorej bola do takej miery zapojená aj verejnosť?
V Košiciach, podobne ako v Bratislave, išlo takisto o vytvorenie vzťahu medzi mestom a riekou. Hornád preteká mestom, ale územím za železnicou, ktoré je zanedbané. Práve tam bola šanca vytvoriť nové moderné centrum, podobne ako v Bratislave vzniká Nové Lido. Súťaž priniesla veľa kvalitných návrhov a na základe tých víťazných bol dopracovaný konečný návrh územného plánu. Veľkým prínosom tak bola jednak participácia, ale aj otvorenosť k zásadnej zmene cez medzinárodnú urbanistickú súťaž.
Ako hlavný architekt Európskej komisie ste mali možnosť sa zoznámiť s procesmi a špecifikami tých najväčších a najprogresívnejších miest v únii. Ktoré mesto Vás zaujalo najviac z hľadiska prístupu k ekologickému rozvoju a kvalitnej architektúre pre ľudí?
Inšpirujú ma mestá, ktoré dokázali výrazne zlepšiť vzťah medzi obyvateľmi či návštevníkmi mesta a jeho verejnými priestormi. Paríž napríklad počas Olympijských hier ukázal, ako sa dá rieka Seina vyčistiť natoľko, že sa stala prirodzeným miestom pre šport aj oddych. Zároveň tam systematicky obmedzujú automobilovú dopravu v prospech ľudí – peších a cyklistov. Najsilnejšiu inšpiráciu však čerpám z Bruselu, kde žijem už sedemnásť rokov. Mesto za ten čas prešlo obrovskou premenou.
Ktoré zmeny v Bruseli by ste najviac vyzdvihli, ktorými by sa mohla inšpirovať aj Bratislava?
V celom meste zaviedli zónu s maximálnou povolenou rýchlosťou 30 kilometrov za hodinu, čo výrazne znížilo počet nehôd a zlepšilo kvalitu života. Vznikla súvislá sieť cyklotrás, vďaka ktorej sa dá bezpečne prejsť celé mesto. Silným gestom bola aj premena hlavnej ulice na pešiu zónu. Najskôr to vyvolalo odpor, no dnes tam pulzuje život, pribudla zeleň, obchody a celá oblasť sa stala prirodzenou súčasťou centra. Tieto kroky ma utvrdzujú v tom, že zmena je možná, ak sa robí premyslene a s víziou.
Peter Beňuška je uznávaný slovenský architekt, ktorý pôsobil ako hlavný architekt a viceprimátor Bratislavy (1990–1994) a neskôr ako hlavný architekt Európskej komisie v Bruseli (2016–2020). Je absolventom Fakulty architektúry SVŠT a postgraduálneho kurzu na univerzite v Harvarde. Navrhoval obytné zóny v Alžírsku, nesôr spoluzaložil ateliér Beňuška Topinka Architekti. Viedol významné investičné projekty pre EÚ. Jeho práca spája udržateľnosť, verejný záujem a nadčasový dizajn.
