Hoci tradičnú tlač v súčasnosti postupne nahrádzajú internetové médiá, v histórii má významné miesto. Viažu sa k nej aj tzv. kolportéri či kameloti, ich predajcovia, ktorí noviny a časopisy núkali okoloidúcim priamo na ulici. Jedným z posledných je Boris Tavaly, ktorý zanechal prácu v Slovenskej akadémii vied a začal predávať časopisy na bratislavských uliciach a námestiach. So svojím typickým hlasom roky oslovuje ľudí hláškami ako: „Denná tlač!“ či „Kúpte si noviny!“ V rozhovore prezrádza, ako sa dostal ku svojmu povolaniu a ako vidí jeho budúcnosť.
Kedy ste začali pracovať ako kolportér, a ako ste sa k tejto práci dostali? Čo ste robili predtým?
Vyštudoval som aprobáciu slovenčina – občianska náuka v Banskej Bystrici na Pedagogickej fakulte. V rokoch 1992 až 1996 som pracoval v Slovenskej akadémii vied, kde som pôsobil v Ústave slovenského jazyka. Počas tohto pôsobenia som ašpiroval na titul kandidáta vied. Dostal som sa však do konfliktu so školiteľom, ktorý mi odmietol vydať posudok k mojej práci o korešpondencii P. O. Hviezdoslava a J. Slávika-Neresinského. Ponížilo ma to, dlho som sa z toho spamätával. Z pracoviska Slovenskej akadémie vied som odišiel. V jeden večer som si kúpil kôpku novín a nevedel som, čo s nimi. V hlave mi vznikla myšlienka pokrikovania na okoloidúcich, tak som len hlasito vykrikoval slová: „Večerník, kúpte si Večerník!“
Pre mnohých ľudí môže byť toto povolanie neznámou. Čo všetko táto práca zahŕňa a dá sa ňou uživiť, alebo je to skôr vedľajší džob?
Toto povolanie beriem ako poslanie. Keď sa chcete stať kolportérom, musíte mať správnu rétoriku. Kedysi bolo tento džob možné nazvať aj ako príštipkárstvo. Samozrejme, ak človek chce, má trpezlivosť, tak uživiť sa dá každou prácou. Je to moje primárne zamestnanie a bez predaja novín a interakcie s ľuďmi si už neviem svoj deň ani predstaviť.
V 19. storočí bola práca kolportéra pomerne rozšírená, dá sa nazvať pre toto obdobie tradičnou. Snažíte sa na túto tradíciu nadviazať aj dnes?
Priznám sa, že do histórie mojej práce som sa nikdy nepozeral, už len tým, že mi toto povolanie napadlo len tak v jeden večer. Už dvadsať rokov vykrikujem na ľudí, nech si kúpia noviny. V prvom rade sa snažím byť sám sebou, evidujem však, že kolportérov je v dnešnej dobe veľmi máličko. Naučil som sa na svoju každodennú rutinu, začínam vždy o pol jedenástej a domov sa vraciam o pol siedmej. Niekedy je to skôr, keďže sa občas nájdu dni, keď vypredám všetko.
Aká je podľa Vás výhoda kolportéra oproti tradičným trafikám a novinovým stánkom?
Odpoveď je pomerne jednoduchá: Kolportér má nohy a trafika nie. Na miestach, kde ich predávam – dnes je to konkrétne oblasť Hviezdoslavovho námestia – veľa trafík nie je. Tie sa začali sťahovať do nákupných centier. Takisto oproti stánkom predávame rôzne osobitosti a kolportér má iný, osobnejší kontakt s ľuďmi.
Vnímate, že sa mení sortiment, o ktorý majú ľudia záujem?
Určite áno, mení sa to iba k horšiemu. Budúcnosť kolportérov je ohrozená, pretože sa dnes všetko digitalizuje a už aj staršia generácia začína tradičné tlačené médiá odsúvať na vedľajšiu koľaj. Finančná situácia nie je najlepšia, internetové články sú mnohé zdarma, takže v súčasnosti je kúpna sila veľmi slabá.
Koľko rokov už pôsobíte v Bratislave?
V Bratislave som už od roku 2005 a je to dosť dlhý čas, odkedy som opustil svoje rodisko v Modre. Rok 2006 bol pre mňa zlomový, pretože sa skončila jedna etapa môjho života. Skončil som na ulici, zomrel mi otec a ešte aj časopis Večerník, ktorý som rozdával, zanikol.
Na ktorých miestach najčastejšie pôsobíte? Kde Vás môžu Bratislavčania stretnúť?
Bez pomoci cudzích ľudí by ste ma už dnes v Bratislave nenašli. Som skôr samotár, no to je minulosť a chvalabohu dnes som tu. Od roku 2011 ma nájdete každý deň iba na Hviezdoslavovom námestí, som tu ako doma. Aj pre klesajúci záujem ľudí o tradičné noviny mám v ponuke najmä časopis Nota Bene, kúpiť si však odo mňa môžete aj kalendár, magazíny či dennú tlač.
Máte stálych zákazníkov, alebo skôr náhodných okoloidúcich?
V prvom rade sú to stáli zákazníci, s ktorými sa poznáme síce len z ulice, ale je pekné si s nimi prehodiť zopár slov. Samozrejme, každý deň sa nájdu noví ľudia, ktorí podporia moju prácu. Problémom je však, že námestie v Bratislave je plné cudzincov, najmä v lete, a tí si naše časopisy nekúpia.
Vidieť kolportéra je v súčasnosti pomerne rarita, vnímajú Vás tak aj ľudia, ktorí nie sú Vašimi zákazníkmi? S akými reakciami sa stretávate?
Reakcie sú väčšinou kladné, sem tam ma okomentujú aj turisti. Stalo sa mi aj to, že si ma niekoľkokrát odfotili, možno som pre nich dobrá atrakcia. Ľudia si vždy povedia svoju mienku, pre mňa je základom, aby bola pozitívna.
Myslíte si, že toto povolanie má budúcnosť aj v súčasnej dobe moderných technológií a smartfónov, keď má väčšina ľudí aktuálne informácie na dosah prakticky neustále?
Ako som už spomínal, internet bude pre tlač zrejme nezdolateľný súper. Ľudia majú finančné problémy, potrebujú platiť základné potreby života a nie vždy zostanú peniažky na tlačené noviny. Povolanie kolportéra skôr budúcnosť nemá, budem však rád, ak tu ešte chvíľku pobudnem a budem robiť okoloidúcim radosť.
