V centre Bratislavy nájdete hneď niekoľko historických fontán s nádherne zdobenými sochami či podstavcami. Mnohé z nich zachytávajú povesti či významné udalosti z histórie mesta. Vydajte sa s nami na prechádzku po centre a zistite, aké príbehy skrývajú najkrajšie bratislavské fontány.
Foto: Jorge Láscar
Je ťažké predstaviť si mesto bez fontán. Fontána verejný priestor zosobňuje a robí ho atraktívnejším, často je jeho stredobodom a miestom, kde sa ľudia stretávajú. Okrem toho zvykne mať aj ekologickú funkciu – recykluje vodu, v čase horúčav zvlhčuje vzduch, pohlcuje prachové častice a utišuje okolitý hluk.
Okrem týchto hmatateľných pozitív slúžili fontány so svojimi zdobenými súsošiami v minulosti často aj ako symbol. Zachytávali mestské povesti, pripomínali významné udalosti a odzrkadľovali ducha mesta v čase. Niektoré z týchto príbehov prečkávali v mysliach ľudí aj niekoľko storočí, kým sa našiel šikovný kamenár, ktorý ich vytesal do kameňa.
Aby sme lepšie pochopili, ako fontány vplývajú na genius loci verejných priestorov, pozreli sme sa na dobové mýty, ktoré stáli za vznikom tých najkrajších bratislavských fontán.
Maximiliánova (Rolandova) fontána
Ôsmy september roku 1563 bol pre Bratislavu významným dátumom. Po prvýkrát sa v meste konala korunovácia uhorského kráľa, Maximiliána II. Na počesť tejto významnej udalosti boli usporiadané hry, ktoré vrcholili 12. septembra.
Kráľ Maximilián II. dal preto vybudovať viaceré nádrže, z ktorých jedna sa stala zároveň fontánou so zdobeným stĺpom zavŕšeným sochou samotného panovníka. V podstavci sú vytesané nápisy oslavujúce jeho majestát.
Podľa ľudovej povesti však na vrchu najstaršej fontány v meste nestojí Maximilián II., ale rytier Roland: veľký hrdina, ktorý ako svätec putoval po mnohých krajinách, vybavený ťažkým mečom durandalom a zázračným rohom – olifantom. Pod jeho mečom padali celé vojská, no ak zatrúbil na roh, nepriatelia končili o čosi mierumilovnejšie – upadali do spánku. Dobový Rohypnol si vraj obľúbili aj bratislavské mamičky. Ich deťom sa za zvukov, ktoré vyludzoval neobvyklý nástroj, príjemne zaspávalo.
Jedného dňa bájny rytier ukončil svoje turné po európskych krajinách a vrátil sa k nebeským archanjelom. Ustarostené mamičky preto požiadali kráľa, aby na jeho počesť nechal zhotoviť fontánu. Rolandove melódie tak deťom od tých čias pripomínala aspoň žblnkotajúca voda a opäť sladko zaspávali.
Odstránené torzo s cikajúcimi chlapcami nájdete na Uršulínskej ulici č.6. Foto: Lure
Rolandova či Maximiliánova fontána sa spája ešte s jednou zaujímavosťou. Brusel má svoju slávnu sochu cikajúceho chlapca, no Bratislava má cikajúcich chlapcov rovno štyroch. Akurát o nich príliš veľa ľudí nevie. Niekedy zdobili časť stĺpa fontány, no pohoršovali ľudí, a tak ich v 18. storočí nahradili cudnejšie vyzerajúcimi barokovými detičkami, tzv. puttami, nesúcimi ryby.
Stále si ich však môžete pozrieť. Odstránené torzo umeleckého diela sa stalo súčasťou inej fontány, ktorú nájdete v dvore domu na Uršulínskej ulici číslo 6.
Žena s krčahom
V roku 1590 postihol Bratislavu ďalší ničivý požiar, pri ktorom zhorel takmer celý stred mesta, dokopy asi 320 domov. Požiar sa stal impulzom na vybudovanie studne na Františkánskom námestí.
Dnes na mieste starej studne nájdete fontánu so sochou ženy v antickom odeve s helmou na hlave. V rukách drží krčiažtek, akoby stále chcela zahasiť okolité požiare. Niekedy táto mladá dáma býva označovaná aj ako nymfa Františka. Podľa gréckej a rímskej mytológie boli nymfy krásne, ale smrteľné bohyne, ktoré sídlili na rôznych prírodných miestach, napríklad v lesoch, horách či pri prameňoch a žriedlach.
Socha Františky pochádza ale až z roku 1804. Dovtedy Františkánsku studňu zdobila plastika leva držiaceho erb mesta. Neskôr zas už zrejme nikto nepotreboval jej hasičské služby a tak bola presťahovaná na nádvorie Starej radnice. Františka si však našla cestu späť a v roku 1998 ju opäť premiestnili na jej domovskú adresu.
Ganymedova fontána
Námestie pred starou budovou Slovenského národného divadla skrášľuje snáď tá najkrajšia bratislavská fontána. Vznikla s výstavbou divadla v roku 1888 na náklady Prvej bratislavskej sporiteľne.
Úplný vrchol fontány zdobí orol s veľkými rozprestrenými krídlami, na ktorom sedí usmievavý chlapček. Sochárovi Viktorovi Tilgnerovi, ktorý motív vytvoril, sa pozoruhodným spôsobom podarilo prepojiť grécku mytológiu so starými bratislavskými povesťami.
Podľa mestskej legendy bol za dávnych dôb na mieste dnešného Hviezdoslavovho námestia ostrov obklopený dunajským ramenom a na mieste fontány vraj stála veľká skala. Sem sa prišli ukryť pred tatárskymi vojskami rybári, z ktorých najodvážnejší bol muž menom Lukáč. Bol to práve Lukáč, kto prišiel s odvážnym plánom loviť v noci potajomky ryby pre vyhladovaných obyvateľov okupovaného mesta.
Jedného dňa však Tatári rybárov objavili a začali ich prenasledovať až na spomínaný ostrov. Už už to vyzeralo, že brániacich sa nešťastníkov nepriateľ premôže, keď sa im zrazu nad hlavou zjavil veľký čierny orol. Odvážnym Bratislavčanom prisľúbil pomoc, ak si jeho službu budú vážiť a navždy pripomínať. Tí neotáľali a so štedrou ponukou razom súhlasili.
Orol teda prikázal rybárom, aby sa chytili skaly a držali sa jej tak silno, ako len vedia. Čím viac sa kráľ dravcov blížil k hladine, tým bol väčší. Mávaním mocných krídel rozvíril hladinu Dunaja natoľko, že vlny úplne zatopili nepriateľské vojská. Ostrov a skala sa stratili pod nánosmi času, ale povesť o odvážnom rybárovi Lukáčovi a dobrodinnom orlovi sa zachovala dodnes.
Tilgner sa však celkom určite inšpiroval aj antickým mýtom, podľa ktorého sedí na orlovi chlapec menom Ganymédes, syn kráľa Tróa, po ktorom bola pomenovaná Trója. Jedného dňa toto dieťa páslo ovce, keď sa nad ním zniesol Zeus – samotný vládca bohov, premenený na dravého vtáka. Ten ho uniesol na Olymp, kde chlapec slúžil olympským bohom ako čašník a do čiaš im nalieval nektár nesmrteľnosti a večnej mladosti.
Okrem chlapčeka a orla fontánu dekorujú aj deti. Držia štyri druhy najtypickejších dunajských rýb – kapra, šťuku, zubáča a sumca, ktorým z úst vyteká voda.
Fontána svätého Juraja
Nádvorie Primaciálneho paláca skrášľuje súsošie svätého Juraja zápasiaceho s drakom. Udatný rytier sedí na koni a kopijou prebodáva jednu z troch hláv príšery, z ktorých vyteká voda. Legenda hovorí, že vždy 24. apríla, na Jurajov sviatok, sa jazdec raz otočí okolo svojej osi, zosadne zo svojho tátoša a kopijou zamáva na všetky svetové strany.
Precízne vypracované umelecké dielo daroval mestu v roku 1929 obchodník Rudolf Wahl. Bolo značne poničené, drak už mal svoje hlavy nadobro odseknuté. Za vydarenú rekonštrukciu do dnešnej podoby vďačíme sochárovi Alojzovi Rigelemu. Fontána pravdepodobne pochádza zo 17. storočia a autorom návrhu je synovec ostrihomského arcibiskupa Juraj Lippay mladší.
O rytierovi Jurajovi sa v starej Bratislave tradovala povesť, podľa ktorej sa mal v osade blízko mesta usadiť trojhlavý drak, ktorý ohrozoval miestnych obyvateľov. Aby bol pokoj, každý rok na jar spomedzi obyvateľov vylosovali jednu mladú dievčinu, ktorú príšere obetovali. Meno obete sa zakaždým vytesalo do skaly.
Mien v skale rokmi pribúdalo a zoznam by narastal možno podnes, keby sa jedného dňa neprechádzal krajom rytier Juraj. Načasovanie mal viac ako výborné, práve totiž v tejto nešťastnej lotérii padol žreb na dcéru samotného panovníka. Ako to chodí v každom dobrom príbehu, Juraj nakoniec draka porazil a za odmenu dostal dcéru vládcu za manželku. Na jeho pamiatku nazvali oslobodenú osadu Svätým Jurom.
Svätý Juraj sa stal patrónom Svätého Jura, ale významný bol aj pre Bratislavu a jeho sviatok bol pre obyvateľov mesta dôležitým dátumom. V tento deň sa volil richtár a 12 členov mestskej rady. Okrem toho bolo možné počas dňa v Dóme svätého Martina získať úplné odpustky.
Kačacia fontána
Hospodárske zvieratá boli kedysi bežnou súčasťou prešporských dvorov a cez deň sa o ne starali často aj deti, ktoré na to mali čas. Kozy sa vyháňali na pašu na svahy Malých Karpát cez Koziu bránu, kravy sa pásli na Kuchajde a hydinu stačilo popreháňať kúsok od domu.
Dnes sa dá len ťažko predstaviť, že kedysi na Šafárikovom námestí boli močariny a mláky, rástli tam vŕby a rákosie a nezbední bosí chlapci bezstarostne pásli kačice na brehu Dunaja. Aspoň tak sa o tom rozpráva v bratislavskej povesti, ktorá údajne bola inšpiráciou aj pre sochára Roberta Kühmayera pri vytváraní nádhernej Kačacej fontány v parčíku v strede námestia.
Autor: Lure
Kačacia fontána z roku 1914 znázorňuje troch malých chlapcov a štyri kačice. Čo presne sa chlapcom prihodilo opisuje povesť: Na brehu Dunaja žil v dávnych časoch vodník, ktorý bol mierumilovnej povahy a namiesto zatvárania ľudských dušičiek do hrnčekov sa radšej hrával s deťmi.
Nevedno prečo, azda z dlhej chvíle, si jedného dňa chlapci začali z vodného kráľa robiť posmech. Hanlivo ho nazývali “vodným Ferom” a namiesto upečenej ryby mu ponúkli na obed žabu. Pohár trpezlivosti pretiekol vo chvíli, keď vodníka začali šľahať bičom, ktorý mali na zaháňanie kačíc a spolu s hydinou ho naháňali po lúke.
V jednej chvíli sa karta obrátila, vodník prút chlapcom vytrhol a sám ich začal naháňať a šibať. Koho zasiahol, ten razom skamenel. Jeden vo chvíli, keď dvíhal kačicu zo zeme, druhý, ako sa mu snažil pomôcť a posledný v momente, ako sa potkol a rozpleštil o zem.
V návštevách pozoruhodných historických fontán v bratislavskom Starom Meste by sme mohli pokračovať ešte veľmi dlho. Z tých fontán, na ktoré nám už neostal priestor, určite stoja za zmienku Tritón a nymfa na nádvorí Mirbachovho paláca alebo Dievča so srnkou na Hviezdoslavovom námestí. Keď budete na prechádzke mestom, dobre sa porozhliadnite okolo, určite objavíte aj mnohé ďalšie.
Zdroje:
PLICKA, Vladimír. Hlas bratislavských studní a fontán. Bratislava: Pokrok, 1946.
ĎURÍČKOVÁ, Mária. Bratislavské povesti. Bratislava: Mladé letá, 1990. ISBN 80-06-00193-6
