„Všetci nás vnímajú ako festival svetla, ale Biela Noc je v skutočnosti multižáner. Svetlo je často len prostriedok ako niečo vyzdvihnúť, zmeniť alebo objaviť. Vďaka tomu sa aj domáci stávajú turistami, ktorí chodia vo svojom meste s mapou,“ hovorí riaditeľka festivalu Zuzana Pacáková.
Zuzana Pacáková na Slovensko priniesla medzinárodný festival, ktorý prezentuje súčasné umenie priamo v uliciach nočného mesta. Aj tento rok Biela noc predstaví množstvo svetelných inštalácií slovenských aj zahraničných umelcov v Bratislave a Košiciach. Zuzana nám porozprávala viac o tom, ako formát Bielej noci na Slovensku začínal, čo má na ňom najradšej, aké novinky môžeme čakať a ako festivalu pomáha podpora JTRE.
Čím ťa zaujal formát Bielej noci, keď si sa s ním prvýkrát stretla?
Študovala som v Paríži, žila som tam 7 rokov a Biela noc bola jedným z prvých podujatí, ktoré som navštívila. Všade sa o tom rozprávalo a ja som vôbec netušila, čo to je. Bolo to také, ako niektoré hudobné festivaly u nás, že tam všetci musia byť, lebo sa potom nemajú ďalší mesiac o čom rozprávať (smiech). Dovtedy som nikdy nezažila také spojenie masy ľudí, súčasného umenia a mesta. V tej dobe som sa na Slovensku alebo v Košiciach, kde som žila do 18-tich rokov, s umením vo verejnom priestore nestretávala. Bolo to pre mňa niečo úplne nové a očarilo ma to rovnako ako ďalšie 3 milióny ľudí, ktorí tam so mnou boli. Bola to láska na prvý zážitok.
Bolo pre teba dôležité priniesť na Slovensko práve svetelný dizajn?
Všetci nás vnímajú ako festival svetla, ale je to naozaj multižáner a svetlo je často len prostriedok ako niečo vyzdvihnúť, zmeniť alebo objaviť. Čo ma na tom očarilo najviac, bola práca s architektúrou a site-specific inštalácie, ktoré boli vytvorené pre dané miesta, parky, budovy, mosty, a celá atmosféra nočnej prechádzky mestom. Zrazu sú aj domáci vo svojom meste turisti, ktorí chodia s mapou. To svetlo je pre mňa samozrejme dôležité, lebo patrí k súčasnému dizajnu, technológiám a interaktivite, ale nie je to nikdy cieľ, len prostriedok k vyjadreniu sa.
Bolo teda jedným z tvojich cieľov poukázať aj na bratislavskú a košickú architektúru?
Určite. Každý rok sa snažíme vyzdvihnúť nejaké stavby, či už historické alebo z obdobia komunizmu, ktoré sú podľa mňa obzvlášť vzácne. Katedrály majú aj iní, ale rozhlas je len jeden. Čiže chcela som pracovať so špecifikami mesta a celkovo urbanizmom. Napríklad tu v Bratislave je dôležitý Dunaj a voda a snažíme sa festival ťahať aj týmto smerom, alebo pracovať s ikonickou architektúrou ako je Ufo, rozhlas alebo hrad, ktoré sa snažíme na ten jeden večer radikálne zmeniť.
Festival funguje na základe licencie. Bolo náročné ju získať?
V tom čase to bolo ešte pomerne prísne, dnes mám pocit, že sa to rozšírilo oveľa viac. V stredoeurópskom priestore nerobí Bielu noc veľa miest, takže sme boli vzhľadom na lokalitu veľmi atraktívni. Tvorcov zaujalo prepojenie medzi západoeurópskymi umelcami a východnou časťou Európy. Museli sme splniť veľa rôznych požiadaviek o odbornosti, veľkosti, návštevnosti. Existuje spísaná charta White Night Europe a tam sú všetky ciele, ku ktorým sme sa zaviazali.
Čo bolo najťažšie na prenose tohto formátu do prostredia, kde dovtedy nič také nefungovalo?
Celé to tu urobiť (smiech). Zohnať na to peniaze je jedna vec, ťažké je hlavne nájsť spôsob ako to celé sprocesovať, aby sa to udialo. Sami sme nevedeli, čo všetko na to treba, kde zohnať prípojky, že musíme riešiť nočný kľud, zaberanie verejného priestoru a podobne. A potom bolo treba presvedčiť úradníkov, ktorí boli na začiatku vydesení, že treba liezť na nejaké budovy. Bolo to jednoducho niečo nové, dnes je to omnoho jednoduchšie, už vedia, čo to je a už sa toho neboja. A tretia veľká výzva bolo urobiť tomu dobrý marketing, aby ľudia prišli.
Aké argumenty si používala pri úradníkoch alebo aj umelcoch, ktorí možno neboli zvyknutí prezentovať takto svoju tvorbu?
Nočný formát oživenia mesta prostredníctvom umenia sa všetkým páčil. Prvý rok do toho umelci išli s veľkým entuziazmom, chceli si to vyslovene vyskúšať. Bolo to také čaro nového, boli sme jednoducho jeden tím. Čo sa týka úradníkov, tam vždy najviac zabrali fotky, aby si to vedeli predstaviť.
Po 10 rokoch je toho vysvetľovania menej, ale stále veľa ľudí nerozumie nielen tomu umeniu, ale celému procesu: že festival sa chystá rok, že naň treba peniaze, že na takom festivale pracuje množstvo ľudí od horolezcov a potápačov až po stavbárov a statikov. Všetci si myslia, že sa to len tak objaví a potom zmizne. Čo je prirodzené, lebo sa s tým nestretávajú tak ako my, ale to vysvetľovanie je nekonečné aj dnes.
Skús aj nám vysvetliť a priblížiť ako vyzerá proces príprav.
Biela noc vlastne nikdy nekončí a nikdy nezačína. Je to neustále prebiehajúci proces výberu diel, kedy na to stále myslím, stretávam sa s umelcami, networkujem. Niečo skvelé vidím a potom to vezmem na festival možno aj o pár rokov neskôr, lebo vtedy na to neboli prostriedky alebo možnosť. Jedine produkcia je taká, že má svoj timing, ale čo sa týka lokalít, diel a partnerov, tak na tom pracujeme stále a stále aj vymýšľame nové veci.
Ako vlastne vyzerá tím, ktorý na tom všetkom pracuje?
Záleží od ročného obdobia. Hlavný tím tvorí možno päť ľudí, v lete ich je už desať a potom počas festivalu, keď spočítame všetkých – od brigádnikov, dobrovoľníkov, sbskárov, produkčných a transportérov – tak to môže byť cez 500 ľudí. Festival samozrejme nekončí v deň festivalu, my ešte minimálne dva-tri mesiace potom riešime postprodukčnú fázu.
Ktorú fázu práce na festivale máš najradšej?
Keď sa diela zhmotňujú. Veľa vecí vidím len na fotkách alebo vizualizáciách a potom som zrazu pri tom, ako sa realizujú a chodím po meste, tam sa niečo nafukuje, tam sa stavia, inde ťahá elektrina, je to také najväčšie „vzrúšo“, či to nespadne a ako to vo finále vyzerá (smiech). Festival si neužijem vôbec, ten ani nevidím, ale ten týždeň predtým, ako diela rastú, vozia sa a my otvárame škatule, to je ako na Vianoce. Minulý rok nám prileteli Humanoidi z Austrálie, tak sme otvárali škatule a bola tam hlava, ruka…to mám najradšej.
S festivalom ste začali v Košiciach a po niekoľkých rokoch ste prešli aj do Bratislavy. Ako vás prijalo hlavné mesto a vôbec, aký bol prechod do mesta, ktoré si až tak dobre nepoznala?
Mali sme obavy, ako vždy, keď človek ide do nového. To bolo aj v Košiciach, sú to nové situácie, lebo ani len vo svojom meste poriadne nevieš, ako to chodí. Ale Bratislava nás prijala veľmi dobre. Bála som sa, ale stretli sme na začiatku veľa lokálnych ľudí, ktorí nám pomohli, poradili a otvorili nám dvere k rôznym spoluprácam.
Ako vnímaš spoluprácu s mestom dnes? Parížsky festival je organizovaný priamo mestom a tu si musela úradníkom vysvetľovať o čo ide a prečo je to dobré. Spomínala si, že sa to za tie roky zlepšilo, stretávate sa s prekážkami?
Tým, že to nie je mestský produkt, tak sme vnímaní ako rádový externý festival, ktorý sa tu deje a nechcem, aby to nejako zle vyznelo, ale on nie je rádový. Je tak náročný, že potrebujeme veľmi veľa vecí, ktoré možno iný festival nepotrebuje. V tej našej mierke a komplexnosti to často nie je o tom, že by sme niečo robiť nechceli, ale nemôžeme. Riadiť dopravu nemôže sbskár, vyprázdňovať koše nemôže produkcia, my nemôžeme posilniť mestské spoje. Čiže potrebujeme veľmi veľa súčinnosti či už kraja, mesta, Starého mesta a mestských častí, mestskej zelene, ale aj rôznych súkromníkov…
Celkovo je to taký slovenský problém, že prevláda názor, že tá kultúra sa nejako spraví, niekto ju zaplatí, ako keby sa to nikoho netýkalo. Tí, čo to chcú robiť, nech si to nejako robia. Politici alebo samosprávy (česť výnimkám) si neprisvojujú takéto projekty a netýka sa to len nás, ale celkovo festivalov a kultúry. A hoci sa to zlepšuje, stále je veľa vecí, ktoré sú vo svete úplne normálne a prirodzené a u nás je to „ježišmária, že čo zas chcú“.
Festival podporuje aj developer JTRE. Ako táto podpora vyzerá?
JTRE je už druhý rok hlavným partnerom Bielej noci. Zo svojej pozície nám pomáhajú prefinancovať diela, ktoré by inak festival do Bratislavy nedokázal priniesť. Veľmi si vážim, že ako partner nezasahujú do výberu diel a dramaturgie festivalu, práve naopak, podporujú jeho hlavnú myšlienku a pomáhajú mu napredovať. Spoločne sa snažíme vyzdvihnúť dialóg medzi architektúrou, svetelným dizajnom a umením, čím napĺňame jeden z našich hlavných cieľov.
V spolupráci s partnerom JTRE pokračujete aj tento rok, na čo sa môžu návštevníci Bielej noci tešiť?
Jedno z festivalových centier bude práve v okolí Dunaja, vodná trasa od River Parku až po budúcu Euroveu II sa nám osvedčila. Pripravujeme viaceré zaujímavé inštalácie, ktoré sú prepojené s témou vody alebo vytvárajú dialóg medzi svetelným dizajnom a architektúrou. Bude to o hre medzi priestorom, svetlom, zvukom a architektúrou. Téma vody je veľmi dôležitá nielen v Bratislave, ale takmer všetkých mestách a veľkých metropolách. Rieka mestu dáva život, už v minulosti sa mestá stavali okolo riek a pre mňa to bolo veľké lákadlo. Nemôžem teraz ešte veľa prezrádzať, ale budeme mať napríklad netradične spracované interaktívne dielo z Francúzska, kde voda spúšťa svetlo.
Vnímaš, že developeri dnes viac pracujú aj s verejným priestorom a snažia sa byť prínosom do súčasného umenia?
Na Slovensku je to v podstate nový trend, že developeri riešia verejný priestor, je súčasťou ich projektov a v podstate často aj suplujú mesto. Vo svete je dnes už bežné, že developeri nielen vytvárajú verejný priestor, ale aj spolupracujú s odborníkmi, prestížnymi dizajnérmi a vizuálnymi umelcami, ktorí riešia napríklad mobiliár, netradičné detské ihriská, spôsob nasvietenia budov, sochy na námestiach a v parkoch. Aj na Slovensku bol kedysi zákon, že niekoľko percent z celkového rozpočtu stavby bolo alokovaných vždy na umenie v danej budove, či už to boli fresky, mozaiky, veľkoplošné maľby, sochy a podobne. Podľa mňa je to vec, ktorá by sa mala obnoviť, a ktorá je veľmi dôležitá. Samozrejme, za istých pravidiel a v spolupráci s odborníkmi. Súčasná architektúra by mala podnecovať kreativitu a umenie by malo byť jej súčasťou.
Zmenil sa za ten čas, čo robíš Bielu noc, tvoj vzťah u Košiciam či Bratislave?
Veľakrát sa pri obhliadkach dostanem do rôznych zákutí, na úplne šialené miesta ako je parapet okolo Ufa, alebo strecha národného divadla, kam sa človek len tak nedostane, do opustených budov, do podzemných chodieb… Takže objavujem nové miesta a festival ma núti pozerať sa na ne inak. Aj keď som na prechádzke, obzerám sa po bielych stenách, svetlých fasádach, rovných alebo šikmých strechách, prázdnych výkladoch. Zrazu objavuješ veci, ktoré inak nevidíš, lebo len tak chodíš a nevšímaš si veľmi priestor okolo. Som nútená vnímať každú jednu zmenu, nové priestory, budovy, parky, to všetko ma núti rozmýšľať a vidieť veci trochu inak.
A máš z týchto prechádzok nejaké pozorovania o smerovaní oboch miest?
Mám pocit, že obidve mestá sa vyvíjajú dobrým smerom. Aj Eiffelovku najprv všetci ofrflali a teraz sa tam fotia. Ten proces modernizácie je ťažký, ale prirodzený, a nedá sa zastaviť, to je potom mŕtve mesto. A len čas ukáže, ktoré stavby či priestranstvá si ľudia osvoja, obľúbia. Treba mať však nastavenú urbanistickú koncepciu, víziu a pravidlá a následne to ustriehnuť tak, aby to malo pozitívny dopad na mesto aj jeho obyvateľov. Napríklad nábrežie Dunaja ožilo práve vďaka developerským projektom a ľudia si ho obľúbili, radi tam trávia svoj voľný čas. Je skvelé, že sa oživujú miesta, ktoré boli dlhé roky mŕtve.
V Košiciach nastal veľký posun v období Európskeho hlavného mesta kultúry. Spravila sa Kunsthalle, Kasárne, Výmenníky, parky, Východoslovenská galéria a múzeum, neskôr Tabačka. To mesto sa behom pár rokov úplne zmenilo a je to pozitívna zmena. Som dodnes presvedčená, že Košice majú lepšie a zaujímavejšie galerijné priestory ako Bratislava, a aj keď tam vodím zahraničných umelcov alebo autorov z Bratislavy, tak z nich sú všetci hotoví. Samozrejme, treba ich aj duchaplne využiť, to je ale už iná téma. Čo sa však týka urbanizmu, tak sa to za posledných 10 rokov neskutočne posunulo, a je to práve vďaka prepojeniu kultúry a architektúry.
Môžeš nám ešte prezradiť nejaké novinky aktuálneho ročníka?
Každý rok hľadáme nové miesta a vymieňame ich za niektoré staršie. Hoci sú potom niektorí smutní, nedá sa každý rok robiť identická trasa. To isté je aj s dielami. Je to taká do seba zapadajúca mozaika.
Je pre mňa dôležité, aby sme sem dostali svetové hviezdy zo zahraničia, ale aj podporovali slovenských umelcov a tvorbu nových diel. Za tie roky už vzniklo pod hlavičkou festivalu veľa diel z domácej produkcie a rovnako to bude aj tento rok. Boris Vitázek so Zuzanou Sabovou, napríklad, vyvíjajú novú vec špeciálne pre Bielu Noc v Košiciach, ktorá bude mať trvalý charakter, čo je skvelé. Diela pripravujú aj Ilona Németh s Jarom Vargom, Andrej Kolenčík s Veronikou Kocourkovou či nano VJ’s – Jakub Pišek s Beatou Kobašovskou. Nechcem prezrádzať veľa mien, dajte nám ešte trošku času. Je to vždy výzva pracovať s mierkou mesta a tak veľkým publikom. Vždy sa veľmi teším, keď sa podaria nové domáce produkcie, ktoré oživia našu scénu, ale aj keď prídu zahraniční umelci, ktorí k nám prinesú kúsok sveta.
Novinkou je, že okrem festivalu začíname robiť sprievodné aktivity počas roka, z čoho sa veľmi teším. Každý mesiac budeme robiť edukačno-popularizačné akcie, ako napríklad stretnutia alebo prechádzky mestom s našimi umelcami, workshopy a prednášky, návštevy ateliérov. Ľudia sa s nami budú môcť stretnúť a nahliadnuť do zákulisia, ako sa robí festival, ale aj ako fungujú samotní umelci. Takže nás treba sledovať na sociálnych sieťach (smiech).
