Filtrovať informácie a rozlišovať fakty od poloprávd či zavádzania je kvôli internetu a sociálnym sieťam čoraz náročnejšie. Prednášajúci Vladimíra Čavojová a Jakub Šrol z Ústavu experimentálnej psychológie Centra spoločenských a psychologických vied SAV upozorňujú, že hoaxy a propaganda sa šíria najmä počas krízových situácií ako pandémia či vojna. Ako ich rozlišovať a ako predchádzať ich šíreniu sa dozviete počas najbližšej prednášky z cyklu SAVinci, ktorá sa uskutoční 30.3. na profile Westend Bratislava.
Ako vznikol termín hoax, a v čom je iný ako klamstvo či zavádzanie?
Ak ľudí zaujíma história hoaxov, môžeme odporučiť knihu od Alexa Boesa „Hroši žerou trpaslíky!“, ktorá pomerne zábavnou formou predstavuje rôzne hoaxy a ich pôvod. Vo všeobecnosti sa uznáva, že hoax je zámerne vytvorené klamstvo, ktoré sa tvári ako pravda. Môže vzniknúť aj s cieľom zábavy, ale v súčasnosti tento pojem používame skôr na označenie obsahu vytvoreného so zlým úmyslom. Od klamstva a zavádzania sa líši asi najmä tým, že na rozdiel od tvorcov hoaxu im mnohí ľudia, ktorí ich šíria, veria a robia to v dobrej viere, že zdieľajú skutočnú správu. V tom práve spočíva nebezpečenstvo hoaxov. Majú tendenciu sa ľahko a rýchlo šíriť, ale pritom nie sú pravdivé.
Kedy sa hoaxy stali bežnou súčasťou komunikácie, a kedy sme si začali uvedomovať, že môže ísť o problém?
Podvody a zavádzanie s cieľom získať nejaké výhody tu boli s ľuďmi vždy a hromadnejšie sa začali šíriť už s vynájdením kníhtlače. Niekedy sa hoaxy využívajú na reklamné a marketingové účely. Problém to začal byť, keď sme si uvedomili, ako sociálne siete umožňujú nekontrolovateľné šírenie hoaxov a že to začali zneužívať aj rôzne skupiny s cieľom nielen obohatenia sa, ale aj šírenia propagandy a destabilizácie spoločnosti – čo sa ukázalo najvypuklejšie práve počas pandémie, hoci na tento problém upozorňovali odborníci už dávno predtým.
Akej oblasti spojenej s hoaxami sa venujete vo vašom výskume?
V posledných rokoch sme mali plné ruky práce s výskumami rozšírenia rôznych nepodložených informácií týkajúcich sa pandémie koronavírusu. V súčasnosti sa, samozrejme, snažíme našu pozornosť uprieť na hoaxy týkajúce sa vojny na Ukrajine. Popri týchto momentálne dôležitých spoločenských témach sa tiež venujeme presvedčeniam, ktoré odporujú ustáleným vedeckých poznatkom – napríklad tým o očkovaní vo všeobecnosti či klimatickej zmene.
Je pravda, že sa vyskytujú najmä v online prostredí? Ak áno, tak prečo?
Rôzne typy nepodložených informácií – konšpiračné teórie, pseudovedecké tvrdenia či propaganda – sa v spoločnosti šírili dávno pred vznikom internetu. Na druhej strane je pravda, že online prostredie a najmä sociálne siete, dali ľuďom do rúk ideálny nástroj na šírenie hoaxov. Vytvorenie falošnej správy je v súčasnosti mimoriadne lacné a rýchle. Sociálne siete alebo internet zároveň poskytujú potrebný dosah. Obsah zdieľaný jedným profilom sa môže dostať k tisíckam či v zahraničnom kontexte aj k miliónom ľudí. Koniec koncov, dokumentujú to napríklad informácie o tzv. „Dezinformačnej dvanástke“ (z angl. „Disinformation dozen“) – dvanástich profiloch na sociálnych sieťach, ktoré mohli byť zodpovedné až za takmer dve tretiny všetkých nepodložených informácií a správ zameraných proti očkovaniu proti COVID-19 na populárnych sociálnych sieťach.
V ktorých tematických oblastiach sa najčastejšie stretávame s hoaxmi? Je to zdravotníctvo, vedecké bádanie, klimatické zmeny či v súčasnosti správy z diania v Ukrajine?
Áno, zdravotné témy sú veľmi vďačným kandidátom na šírenie hoaxov, dokumentuje to napríklad aj Vladimír Šnídl v knihe Pravda a lož na Facebooku. V posledných rokoch bola samozrejme primárnou témou hoaxov pandémia COVID-19, od pôvodu vírusu, cez údajnú škodlivosť rôznych opatrení ako nosenie rúška či testovanie až po očkovanie proti koronavírusu. Dnes sú to samozrejme hoaxy o vojne na Ukrajine. V spoločenských vedách je dobre známe, že niektoré typy hoaxov sa šíria najrýchlejšie práve v časoch spoločenských kríz, keď sa ľudia cítia neisto a bezmocne, a práve pandémia COVID-19 aj súčasná vojna na Ukrajine sú veľmi dobrými príkladmi takýchto situácií.
Aký je rozdiel medzi hoaxom a propagandou, a kde sa s propagandou stretávame najčastejšie?
Termín hoax sa dnes používa pomerne voľne a zahŕňa vymyslené, nepravdivé či nepodložené správy, pričom tieto správy môžu mať rôzny charakter, napríklad falošné správy alebo konšpiračné teórie. Často sa tiež hovorí o dezinformáciách, teda zámerne šírených nepravdivých informáciách, a misinformáciách – nepravdivých informáciách, ktoré však ľudia šíria bez úmyslu škodiť. Pri propagande ide o šírenie informácií s cieľom ovplyvniť názory a presvedčenia ľudí s nejakým konkrétnym, často práve politickým cieľom. Propaganda môže mať rôzne formy, od podávania veľmi jednostrannej verzie niektorých udalostí, až po odsúvanie pozornosti od niektorých tém. Napríklad niektoré vyjadrenia ruských predstaviteľov v kontexte vojny na Ukrajine majú jasné známky propagandy. Nemusí ísť nevyhnutne o úplne nepravdivé tvrdenia, no prinajmenšom ide o tvrdenia ktoré viditeľne zľahčujú, spochybňujú, alebo ospravedlňujú prítomnosť ruských vojsk na Ukrajine.
Ako sa voči týmto javom na internete brániť?
Vždy, keď si niečím nie sme istý, je dobré sa snažiť si informáciu overiť z rôznych zdrojov. Nedávno sa napríklad po internete šíril hoax, že na Slovensku začala vojenská mobilizácia a všetci muži medzi 18 a 60 rokov sa musia dostaviť do kasární, inak im hrozia sankcie. Takáto správa samozrejme vyvolá silné emócie, pocit, že ide o urgentnú správu, ktorú môžeme byť náchylní rýchlo šíriť ďalej. No ak sa takáto správa k nám dostane, vieme si ju rýchlo overiť, napríklad skontrolovať stránku Ministerstva obrany SR. Nie je predsa možné, aby na Slovensku prebiehala mobilizácia a táto správa by sa k nám dostala iba prostredníctvom sociálnych sietí, na takýto typ informácií existujú oficiálne kanály. Súvisí to teda s druhou radou: Nepodliehať panike a nešíriť správy skôr, ako sa nad nimi zamyslíme. Často to od nás vyžaduje schopnosť zachovať si chladnú hlavu, koniec koncov, medzi najúspešnejšie hoaxy patria správy, ktoré v nás vyvolávajú veľkú mieru strachu či hnevu. Pod váhou týchto emócií môžeme konať unáhlene. A nakoniec nepodliehajme ilúzii, že „pravda je niekde uprostred“. Práve vyvolanie tohto zdania je jedným z cieľov dezinformačných kampaní – nie rozšíriť konkrétnu dezinformáciu, ale rozšíriť také množstvo dezinformácií, až ľudia stratia prehľad v tom, čomu majú veriť a začnú spochybňovať všetky informácie.
Máte k dispozícii štatistické údaje o tom, koľko ľudí na Slovensku verí rôznym hoaxom?
V súvislosti s pandémiou COVID-19 sme opakovane mapovali dôveru rôznym nepodloženým presvedčeniam. Naprieč rôznymi nepodloženými presvedčeniami, o ktoré sme sa zaujímali, to v niekoľkých vlnách počas pandémie bolo priemerne 14 až 24 percent ľudí, teda približne jedna šestina až jedna štvrtina ľudí. Presné čísla však veľmi závisia od konkrétnych hoaxov, na ktoré sme sa pýtali – jednak rôzne nepodložené informácie boli v rôznych časoch viac či menej populárne a niektoré typy naratívov na Slovensku nie sú také populárne ako v zahraničí a naopak. Medzi najpopulárnejšie presvedčenia patrili tvrdenia, že pandémia bola zámerne umelo vytvorená na vyvolanie strachu a kontroly obyvateľstva, alebo že vlády hľadajú spôsob, ako očkovať ľudí proti COVID-19 aj proti ich vôli, aby ich mohli podľa potreby kontrolovať či znižovať ich plodnosť. V niektorých prípadoch s týmito nepodloženými informáciami súhlasila až tretina účastníkov v našich výskumoch. Avšak, je tiež známe, že niektoré typy hoaxov sa šíria špecificky rýchlo práve v obdobiach kríz, údaje z obdobia pandémie preto nemusia znamenať, že rovnaké čísla by sme zaznamenali aj za „pokojného“ stavu.
Azda najťažšou úlohou pre vás, ale aj pre bežných ľudí, je presvedčiť ľudí veriacich hoaxom a propagande o tom, že ide o nepravdivé a zavádzajúce informácie. Aké postupy či argumenty z vašej skúsenosti fungujú?
Aj výskumy ukazujú, že snažiť sa presvedčiť človeka so silným názorom na nejakú tému o opaku prostredníctvom argumentov je zvyčajne nie len neefektívne, ale niekedy dokonca kontraproduktívne. Takýto človek sa v reakcii na naliehavé presviedčanie môže skôr uzavrieť a ešte viac sa utvrdiť vo svojom názore. Ľudia si svoje presvedčenia a postoje budujú postupne a začleňujú nové informácie do toho, čo už vedia, do svojich presvedčení, do svojho videnia sveta. Takýchto ľudí je ťažké presvedčiť o opaku, pretože protiargumenty môžu zasahovať do ich svetonázoru či do postojov, ktoré zdieľajú so svojimi blízkymi.
Na druhej strane, protiargumenty môžu fungovať, no najmä vtedy, ak sú im ľudia vystavení ešte predtým, ako si na nejakú tému utvoria pevný názor. Napríklad takto pred dvoma rokmi sme hovorili, že bude oveľa ľahšie ľudí začať presviedčať o pozitívach očkovania proti COVID-19 ešte pred tým, ako prvé vakcíny na Slovensko vôbec dorazili, ako počkať, kým sa rozšíria o vakcínach hoaxy a potom sa snažiť proti týmto hoaxom bojovať protiargumentami. Závisí to však od témy. Môžeme sa pokúsiť o pochopenie druhej strany, apelu na spoločné hodnoty. Tiež musíme akceptovať, že rovnaký argument nebude fungovať na ľudí s odlišnými názormi – teda v prvom rade treba náš prístup prispôsobiť tomu, s kým hovoríme.
Ako vôbec dosiahnuť to, že si ľudia začnú uvedomovať rozdiely medzi overenými informáciami a hoaxami, medzi vierohodným spravodajstvom a propagandou, naučia sa ich rozlišovať a v konečnom dôsledku si utvoria názor na základe faktov?
Toto si vyžaduje dlhodobú prácu, nepríde to naraz a dokonca ani o rok. Potrebujeme budovať silné inštitúcie a v kritických časoch potrebujeme zo strany vlády strategickú komunikáciu, aby ľudia mali jasný zdroj informácií, o ktorý sa môžu oprieť a ktorý je hlavne veľmi ľahko dostupný (prostredníctvom rádia, televízie, novín, internetu). Taktiež potrebujeme kontinuálne vzdelávanie ľudí v oblasti informačnej gramotnosti a kritického myslenia. Hoci dnes sa už týmto témam na školách venuje pozornosť, ľudia v strednom či vyššom veku takéto vzdelanie pochopiteľne nedostali. Zároveň, nechceme zachádzať do príliš filozofických úvah, no snaha o to, aby si všetci ľudia tvorili názory na základe faktov, je odsúdená na neúspech. Aj výskumy nám ukazujú, že ľudia s odlišnými názormi si objektívne rovnaké informácie interpretujú odlišným spôsobom (často práve tak, aby si potvrdili svoje predchádzajúce presvedčenia). Informácie nie sú čiernobiele, neexistujú iba fakty a nepodložené správy. Je dôležité, aby ľudia pochopili, že dôveryhodnosť informácií existuje na určitom kontinuu. Samozrejme, nemôžeme vždy absolútne dôverovať ani tomu, čo počujeme v médiách či od vládnych predstaviteľov, no už vôbec by sme nemali svoju dôveru slepo vkladať do rúk anonymných profilov na sociálnych sieťach, či „alternatívnym médiám“, pri ktorých nie je možné určiť, kto skutočne správy píše, alebo či vôbec prechádzajú nejakým editorským procesom.
