William H. Whyte už v sedemdesiatych rokoch skúmal, prečo si ľudia niektoré verejné priestory obľúbia a vyvolávajú v nich pocit spokojnosti a niektoré naopak, nikoho nepriťahujú.
Bryant Park v New Yorku, Zdroj: Wikimedia
Americký urbanista William H. Whyte v roku 1980 zverejnil výsledky projektu Street Life Project, ktoré spôsobili v urbanizme menšiu revolúciu. Práca sa stala klasickým dielom a dostala sa do študijných osnov a učebníc po celom svete. Hoci od jeho práce ubehli takmer štyri desaťročia, závery štúdie nestratili nič zo svojej aktuálnosti.
V 60-tych rokoch minulého storočia chcelo mesto New York podporiť výstavbu voľných verejných plôch. Rozhodli sa, že developerov, ktorí do svojich projektov zapoja takéto priestory odmenia výhodami v podobe väčšieho komerčného priestoru. A tak, prirodzene, každá novopostavená kancelárska budova v New York City mala menšie či väčšie námestie.
Niektoré sa okamžite stali hitom. Ľudia si ich obľúbili, chodili si tam posedieť, opaľovať sa alebo zjesť na lavičke obed. No väčšina honosných námestí na najdrahších parcelách amerického veľkomesta zívala prázdnotou, aj keď sa nachádzali priamo v centre či v blízkosti sídel s mimoriadnou hustotou obyvateľstva.
William H. Whyte preto navrhol magistrátu mesta New York na tú dobu prelomový projekt. So svojim tímom sa vydal do ulíc, aby časozbernými kamerami dlhodobo natáčali a zaznamenávali spoločenský život ľudí na malých mestských plochách. Dovtedy nebolo obvyklé robiť výskum priamo v teréne.
Cieľom Whyteovho tímu bolo vysvetliť, prečo niektoré typy verejných priestorov ľudí priťahujú a iné akoby ich nechávali chladnými. Neboli však úplní nováčikovia, už predtým podobným spôsobom skúmali neformálnejšie priestory – ulice, parky, detské ihriská a vnútrobloky.
Jednou z takýchto ulíc z predchádzajúceho výskumu bola 101st Street vo východnom Harleme. Napriek svojim problémom ju deti vnímali ako jedno veľké ihrisko – miesto, kde sa cítia dobre. Táto ulica napokon ovplyvnila celý Whyteov výskum. Neskôr, po skúmaní námestí, poznamenal, že si jeho tím mohol ušetriť mnoho námahy, pretože všetky indície k tomu, ako má vyzerať dobrý verejný priestor, boli práve tu.
„Mali sme to celý čas pred očami, len sme si to ešte neboli schopní uvedomiť,“ poznamenal William W. Whyte o 101st Street v Harleme (© Leonard Freed)
Muži, ženy, deti, samotári a zamilované páry
Charakteristickou črtou kvalitných verejných priestorov je podľa výskumu vyšší pomer žien oproti priemeru. Ženy sú vyberavejšie ako muži, dlhšie uvažujú nad tým, kde sa posadia, sú citlivejšie na okolie a viac si všímajú prostredie.
Ženy si zároveň väčšinou vyberali miesto na sedenie čo najviac vzadu tak, aby im pohľad smeroval do vnútra priestoru, muži presne naopak. Ak námestie malo svoje pomyselné vstupné brány, muži v týchto uzloch postávali ako strážcovia.
Zamilované páry výskumníkov prekvapili. Napriek očakávaniam, že budú vyhľadávať ukryté miesta pre súkromie, opak bol pravdou. Najčastejšie sa zdržiavali na dobre viditeľných miestach a dav okolo seba ignorovali.
Záber z filmu Raňajky u Tiffanyho
Správanie párikov však nebolo jediným očakávaním, ktoré výskum vyvrátil. Predpoklad, že kvalitný verejný priestor priťahuje len milencov, kamarátov a väčšie skupiny ľudí bol rovnako mylný. Hoci tieto skupiny boli na dobre využitých mestských plochách v početnejšom zastúpení, najdôležitejším prvkom v hodnotení sa ukázali byť samotári. Ich prítomnosť značí, že verejné priestranstvo je väčšinu dňa plné. Ľudia sa cítia dobre v spoločnosti iných – aj tí, ktorí si to nechcú priznať.
Alfa a omega verejných priestorov
Čo ale bolo tým svätým grálom, ktorý určoval koľko ľudí si obľúbi verejný priestor? Bolo to množstvo slnečného svetla počas dňa? Alebo pôdorys, priestrannosť či celkový dizajn? Ani jedna z týchto vecí sa neukázala ako zásadná.
Najdôležitejším a nevyhnutným predpokladom toho, že ľudia využívajú verejné priestranstvo, je dostatok miesta na sedenie. Ľudia si sadnú tam, kde sa sedieť dá. Je to tak banálny poznatok, že samotný Whyte sa čudoval, že toto zistenie im neprišlo na um oveľa skôr. Ani tie najúžasnejšie fontány, najkrajšie umelecké diela či najhonosnejšie materiály nemôžu ľudí prinútiť niekde sa zdržiavať, pokiaľ si nemajú kde sadnúť.
A nie je až tak podstatné, či si návštevník sadne na pohodlnú lavičku s operadlom alebo len obyčajný múrik v správnej výške, sympatické schodíky či trávnatú plochu. Z pozorovaní vyplynulo, že pre ľudí je oveľa dôležitejšia možnosť výberu ako samotný fyzický komfort. Majú možnosť sadnúť si viac vpredu, vzadu, naboku, na slnko či do tieňa, prípadne v skupine či osamote? To zohráva veľkú rolu.
Vytvoriť miesto na sedenie často nestojí námahu navyše. Niekedy stačí odstrániť zábradlia a iné zábrany. Zdroj: Urban Residue
Ľudia oceňujú, ak lavičky či stoličky nemajú na verejných priestranstvách fixnú pozíciu. V divadlách či v kine pevné sedenie dáva zmysel, no na otvorenom námestí pôsobí príliš direktívne. Z kamerových záznamov vyšlo najavo, že si návštevníci pozíciu stoličky takmer vždy upravili podľa svojich predstáv, aj keď len o pár centimetrov. Aj v prípade, že zmenou polohy nič nezískali, uspokojujúcim bol samotný pocit voľby.
V spolupráci s prírodou
O tom, ako sa človek na nejakom mieste cíti, rozhoduje aj počasie. Vo všeobecnosti máme radi slnko a teplo, aj Whyteov výskum ukázal, že ľudia svoje sedenie prispôsobovali slnečným lúčom. Ale len do júna, vtedy sa táto korelácia vytratila. V letných mesiacoch si ľudia sedeli kdekoľvek. Výskum však zistil aj to, že slnko samotné nie je najdôležitejším faktorom, tým je svetlo. A to sa dá občas aj požičať.
Napríklad na obľúbenú newyorskú Grace Plaza nedopadá žiadne priame slnečné žiarenie, ale z okolitých výškových budov sa do priestoru odráža jemné a veľmi príjemné svetlo.
Rovnako dobre fungovali aj bezveterné priestory, uzavreté z troch strán.
Stromy hrajú tiež dôležitú rolu. Vytvárajú príjemnú kombináciu tieňov a slnka a zároveň psychologický pocit bezpečia. Ľudia majú radi, keď sú zhora a zozadu chránení stromom a zo svojho stanoviska môžu sledovať okolie. Preto je vhodné umiestňovať stromy blízko sedení a zároveň ich vysádzať blízko seba, aby tvorili menšie zhluky.
Návštevníkov verejných priestorov priťahuje aj element vody. Vodopády, kaskády, fontány, umelé korytá, jazierka, potôčiky však majú podľa Whytea jeden podstatný nedostatok. Sú neprístupné. Prečo nenechať ľudí dotknúť sa vody? Najmä deti si chcú vyskúšať rozčeriť hladinu a trochu okolo seba pošpliechať. Vhodným, hoci negatívnym príkladom je Grant Park v Chicagu, kde je okolo fontány postavený dokonca plot.
Spoločné témy na rozhovor
Pozreli sme sa na základné princípy otvorených verejných priestorov a čo na nich funguje a Whyte v závere svojej práce dodáva ešte posledný bod. Nazýva ho pojmom Triangulation, čo definuje ako existenciu nejakého sociálneho objektu, ktorá vyvolá u ľudí impulz pustiť sa do mini-rozhovoru a vymeniť si na daný objekt svoj názor.
Takýmto objektom záujmu môže byť napríklad scénický výhľad, umelecké dielo či pouličný umelec, ktorý nemusí byť ani zvlášť dobrý. Nudný a predvídateľný pouličný kúzelník priam núti ľudí debatovať s ostatnými naokolo.
Silným magnetom je aj gastronómia. Kaviareň, fast food alebo bar rozprúdi v lokálnom obehovom systéme životnú silu. Jedlom, pitím a rozhovormi sú ľudia živí.
A živý a príjemný verejný priestor je pre mesto neoceniteľný – presne taký by mestá mali pre svojich obyvateľov a návštevníkov vytvárať. Dobre fungujúce námestia, ulice, nábrežia a parky totiž vytvárajú základňu pre ľudí, ktorí prídu za kultúrou, službami, prácou oddychom či zábavou.
