Vedec SAV: Rodovú nerovnosť musia zmeniť ženy, muži sa ťažko vzdajú moci

Rodová nerovnosť v domácnosti, na pracovisku, ale aj vo vzťahoch je témou, pred ktorou mnohí zatvárajú oči. Je to práve kvôli stereotypom, na ktoré si spoločnosť zvykla a považuje ich za svoju nemennú súčasť. Podľa doc. PhDr. Gabriela Bianchiho, CSc., zástupcu riaditeľky Ústavu výskumu sociálnej komunikácie SAV je dôležité, aby školy na tieto stereotypy upozorňovali deti už od útleho veku. Len tak majú šancu si ich uvedomiť a spochybniť ich skôr, ako si ich privlastnia.

 

Bola téma vašej prednášky kontroverzná?

Téma rodovej rovnosti a rodových stereotypov je aj nie je kontroverzná. Hovoriť o naplnení rovnoprávnosti žien je úplne normálne a dôležité. Bohužiaľ, nie je dostatočne atraktívna, najmä v tomto prostredí, ktoré je poznačené kresťanstvom a katolicizmom. Chýba tu široká, všeobecná diskusia o témach ako rovnoprávnosť žien na pracovisku, búranie stereotypov a podobne.

Čomu môže takáto diskusia pomôcť?

Dnes žijeme v konzumnej dobe, keď sa aj tí, ktorých sa táto téma priamo dotýka, radšej venujú osobnému prospechu, kariére a majetku, a na vedenie diskusie nemajú čas. Ak sa dostanú do názorového konfliktu, je pre nich jednoduchšie prispôsobiť sa a ďalej sa tým nezaoberať. Pritom už žiaci základných škôl majú v osnovách schválené rodové scitlivovanie, čo je presne téma, ktorá ich má viesť k uvedomeniu si rodových stereotypov a vytvoreniu nejakého názoru na túto problematiku.

Čo je to rodové scitlivovanie?

Pri riešení rodovej nerovnosti a stereotypov je predovšetkým dôležité uvedomiť si svoju identitu ako identitu muža alebo ženy. V našej spoločnosti je muž vnímaný ako dominantný a racionálny, žena má byť  submisívna a emocionálna. Muž chodí do práce a zarába peniaze, žena je doma a venuje sa deťom a domácnosti. Žiaci by si mali uvedomiť, z čoho tieto stereotypy pramenia, kde ich okolo seba vidia, ale najmä by sa mali zamyslieť, prečo existujú, aké sú ich dôsledky a či na ich zachovávanie je nejaký dôvod.

Aké môže mať dôsledky fakt, že sa na tieto skutočnosti neupozorňuje, alebo že sú v domácnosti považované za normálne, dokonca vyzdvihované?

Chlapcom sa napríklad môže od malička vštepovať, že by nemali plakať, dievčatám, že by mali byť prispôsobivé a vždy každému vyhovieť. Môže to vyústiť do domáceho násilia, prehnanej asertivity, do pocitov, že manželovi treba vo všetkom vyhovieť napriek tomu, že sama nechcem.

 

Nevnímajú to konzervatívni rodičia negatívne?

Prístupový proces Slovenska do EÚ obsahoval aj potrebu vytvorenia štandardov, ktoré smerujú k rodovej rovnosti – vrátane školskej edukácie. Tento proces však nebol sprevádzaný dostatočnou spoločenskou diskusiou a preto sa netreba čudovať, že o tejto téme neexistuje rozvinutý spoločenský diskurz. Preto je také ľahké ovplyvňovať a polarizovať verejnú mienku v relevantných témach.

Ako presvedčiť rodičov, že rodové scitlivovanie je dôležitá téma, ku ktorej by mali svoje deti viesť a nechať ich, nech si v nej spravia vlastný názor?

Rodové scitlivovanie by malo deťom navodiť istú formu sebareflexie, mali by si uvedomiť svoju identitu, pozíciu v spoločnosti, ktorá je predurčená na základe rodových stereotypov. Až keď si žiaci uvedomia samých seba, môžu na tento fakt reflektovať a spochybňovať, čo sa im nepozdáva. Ľudské bytie bez reflexie je zvieracie bytie, schopnosť uvedomiť si samých seba nás odlišuje od zvierat, a preto je dôležité, aby sme k tomu ľudí viedli už od útleho veku.

Do akej miery ovplyvňujú rodové stereotypy rodinný alebo partnerský život?

Rodové stereotypy nemajú všade rovnaké dôsledky. V rámci celej Európy prebehol veľký kvantitatívny výskum, v rámci ktorého sme sa ľudí pýtali, či už zažili nechcené sexuálne aktivity voči svojej osobe. V priemere asi 30 percent opýtaných uviedlo, že už niečo také zažili, pričom prekvapivé boli výsledky z južných krajín ako Grécko alebo Španielsko. Podľa výsledkov v týchto krajinách bolo viac mužov ako žien, ktorí deklarovali nežiaduce aktivity voči sebe.

 

Takže v Grécku sú ženy tie odvážnejšie, ochotnejšie experimentovať?

Nie. V južných kultúrach je stereotyp mužskej roly výraznejší ako v severnej Európe. Prejavilo sa to tak, že ak prvý kontakt v erotickom zbližovaní urobí žena a nie muž, „zraňuje“ muža v jeho rodovej identite, keďže mu nepriamo dáva najavo, že „zlyhal“ vo svojej mužskej role, z ktorej mu vyplýva, že mal byť proaktívny on. Na Slovensku to začína byť bežnou vecou, ktorá muža poteší a polichotí mu, no v týchto krajinách je to stále vnímané ako nepatričné.

Ako sa na to pozerajú ženy?

V mojom vlastnom kvalitatívnom prieskume, v ktorom som sa touto problematikou zaoberal hlbšie, vyšli zaujímavé výsledky v oblasti toho, čo žena v sexuálnej interakcii chce a čo je príliš, čo už je za hranicou „chceného“. Ženy typicky už pred začiatkom nejakého vzťahu alebo pohlavného styku majú predstavu, kam až chcú zájsť, majú dopredu stanovené hranice. Muži sú iní. Tí do toho idú bezhlavo s presvedčením, že chcú všetko, a až keď nastane situácia, ktorá im nie je príjemná, až vtedy si uvedomia, že toto je hranica, za ktorú nechcú pokračovať.

Je podľa vás dôsledkom chýbajúcej diskusie aj zneužívanie témy rodovej rovnosti rôznymi politikmi alebo médiami?

Pomenovávanie rodovej emancipácie a scitilivovanie „rodovou ideológiou“ je nástrojom šírenia strachu tými, ktorí si zakladajú na patriarchálnej spoločnosti, v ktorej dominujú. Muži, ktorí stavajú na svojej autorite, prameniacej z rodových stereotypov, útočia na spochybňovanie tejto autority  údajne práve rodovou ideológiou. Strašia liberálnym vnímaním sveta, ktoré ich spochybňuje, a preto cítia ohrozenie svojej automatickej nadradenosti.

 

Ale strašenie rodovou ideológiou nie je len doménou mužov, často sa k tomuto postoju hlásia aj ženy. Znamená to, že tým automaticky akceptujú svoju submisívnejšiu rolu v spoločnosti?

Opäť použijem ako príklad výskum, ktorý sme realizovali medzi študentmi vysokých škôl. Zadaním bolo, že mali vytvoriť scenáre zblíženia medzi rôznymi typmi mužov a žien, ktoré dostali v zadaní. Títo študenti nemali problém s vytvorením scenára medzi dominantným a racionálnym mužom a submisívnou a emocionálnou ženou. Akonáhle sa však roly vymenili a mali skúsiť napísať, ako by vyzeralo zblíženie dominantnej, racionálnej ženy so submisívnym, emocionálnym mužom, mnohí to nedokázali. Ani chlapci, ani dievčatá si nevedeli predstaviť, ako by mohol takýto vzťah fungovať. V tom sa ukrýva odpoveď na túto otázku: Stereotypy sú tak hlboko zakorenené, že ani mnohé ženy sa z nich nedokážu vymaniť a radšej akceptujú svoju submisívnu rolu.

Takže niektoré ženy sa samé stavajú do pozície, ku ktorej ich predurčujú rodové stereotypy?

Nie úplne a nie jednoznačne. Z výskumu vysvitlo, že ženy od mužov vo všeobecnosti očakávajú dominantnosť, silu a rozhodnosť. Zároveň však majú nulovú toleranciu voči akémukoľvek násiliu. Emancipovaný model mladej generácie je síce stále v duchu tradičných stereotypov, ale je flexibilnejší – ak muž vidí, že žena je v niečom lepšia, alebo má v niektorej oblasti viac autority, mal by ustúpiť a nechať dominovať ženu. Ženy dnes očakávajú od mužov flexibilitu v partnerských rolách.

Stále však nevyžadujú rovnosť postavenia, rovnaké rozdelenie práv či povinností?

Z toho výskumu vyplýva jedna dôležitá skutočnosť: Ženy vedia, čo chcú. Znamená to, že šanca, že raz budú „moderovať“ mužov, je veľká. Myslím si, že ak má niekto zmeniť tento svet plný stereotypov a dogiem, budú to ženy. Majú väčšiu motiváciu a nie sú posadnuté mocou. Moci sa ťažko vzdáva.

 

Ako vnímajú ženy nerovnosť príležitostí na pracovnom trhu?

V tejto oblasti sú dva uhly pohľadov, ktoré skrývajú jeden a ten istý problém. Zlaďovanie rodiny a kariéry bola vždy problematika, ktorá mala jasne stanovené pravidlá. Muž chodí do práce, zarába peniaze, živí rodinu, a žena ostane doma s dieťaťom. Ovplyvňuje to kariérny postup aj výšku príjmu. Na Slovensku je stále vnímané negatívne, ak žena neostane s dieťaťom doma tri roky. Pritom ani sama nemusí chcieť, ale spoločnosť by ju považovala za zlú matku, a preto radšej na úkor kariéry a zamestnania ostane doma. Pritom vo Francúzsku sú na každom rohu jasle, pretože opatrovníctvo tu má korene už v stredoveku a je úplne bežné, že žena ide tri mesiace po pôrode naspäť do práce.

Ovplyvňuje dominantné postavenie mužov na pracovnom trhu aj ich pozíciu v domácnosti? Platí fakt, že živiteľ nemusí robiť domáce práce, pretože prináša domov peniaze?

Muži by nemali argumentovať tým, že za hodinu vedia zarobiť dvakrát toľko, koľko ich žena, a preto by sa oni mali venovať práci a ženy domácnosti. Mali by sa zamyslieť, prečo zarábajú viac ako ona, a prípadne jej pomôcť k tomu, aby začala zarábať rovnako. Lenže to je opäť to, čo som spomínal v úvode, že každý preferuje nasledovanie osobných cieľov a na vyvolanie diskusie, alebo na zapojenie sa do nej, nemá nikto čas.

Rodová nerovnosť sa netýka len platov, ale aj pozícií vo vrcholovom manažmente. Stále je na špičkových pozíciách oveľa viac mužov ako žien. Prečo sa to deje?

Opäť si pomôžem výskumom: Skúmali sme rodové stereotypy v pracovných vzťahoch na gynekologicko-pôrodníckych klinikách. Muži aj ženy tu boli so svojimi pozíciami spokojní. Pritom medicínske prostredie je veľmi konzervatívne – už len názov ošetrovateľskej profesie je zdravotná sestra, a nie brat. Tieto zdravotné sestry nám povedali, že sú spokojné v práci, kde na svoju adresu počúvajú sexuálne narážky, prípadne sa ich lekári nepatrične dotýkajú. Podľa nich to vyvoláva dobrú atmosféru na pracovisku. Ony sú tie dobré milé, starostlivé, a lekári sú múdri a rozhodní. Keď sa chce žena stať lekárkou, musí mať za sebou atestácie, čo znamená byť prítomná na operáciách. Lekári si však oveľa radšej na tieto operácie berú mužov, pretože pri nich nehrozí, že im ráno zavolajú, že sa nemôžu dostaviť do práce, pretože im ochorelo dieťa. To je ďalší stereotyp – ak sa niečo stane, s dieťaťom ostáva doma žena.

 

Z toho, čo hovoríte, sa môže zdať, že rodová rovnosť je na Slovensku iba vytúžený pojem a že cesta k nej je postavená na malých, zdanlivo bezvýznamných krokoch.

Určite to záleží od konkrétnych prípadov. Cesta k rodovej rovnosti je plná najrôznejších odporcov. Je však mnoho žien – a aj mužov, ktorí sa s touto situáciou snažia niečo urobiť. Na Slovensku je slovo feministka však stále skoro ako urážka. Keď o niekom poviete, že je feministka, je to väčšinou vnímané v negatívnom zmysle. Pritom ide o dôležitú formu aktivizmu.

Sledujte náš blog, sociálne siete a newsletter pre viac noviniek.

Oh no...This form doesn't exist. Head back to the manage forms page and select a different form.