Zóna Pribinova sa v najbližších rokoch rozrastie nielen o druhú etapu Eurovey. Návrhom kompletného manuálu verejných priestorov v projekte a v celej zóne bola poverená krajinná architektka, urbanistka a dizajnérka Beth Galí.
Beth Galí, známa predovšetkým svojou prácou s verejnými priestormi Barcelony, bude pracovať aj na stvárnení verejných priestorov zóny Pribinova, pod ktorú spadá aj druhá etapa Eurovey a predĺženie promenády až po most Apollo. Počas jej návštevy Bratislavy na tlačovej besede JTRE sme mali príležitosť porozprávať sa s ňou nielen o jej ikonických prácach z minulosti, ale aj o funkcii verejného priestoru a o tom, čo si myslí o Bratislave.
Preslávili ste sa ešte v 80-tych rokoch dizajnom verejných priestranstiev v Barcelone – niečo, čo sa neskôr exportovalo do sveta ako barcelonský model. Čo je jeho podstatou?
V Barcelone pred 80-tymi rokmi prakticky neexistoval verejný priestor. Boli tam maximálne chodníky, aby vás nezrazilo auto, a to bolo všetko. Všade parkovali autá a pešie zóny takmer neexistovali. Mestá akoby zabúdali na to, že verejný priestor má byť aj reprezentatívny, že v ňom majú obyvatelia nájsť svoj druhý domov a že má ponúknuť priestor pre rozvoj mesta.
V 80-tych rokoch došlo v intervencii a rozhodli sme sa verejný priestor vnímať nielen ako funkčný s chodníkmi a cestami pre autá, ale aj ako architektonický, ktorý bude mať svoju vlastnú osobnosť, a ktorý budú môcť chodci využívať podľa vlastných predstáv. Ak teda existuje niečo ako „barcelonský model“, je to práve myšlienka, že verejný priestor má byť viac ako len funkčný. Má byť reprezentatívny.
Zároveň ide o to, aby sa mesto nevytváralo len cez jeden veľký urbanizmus, ale aby na jeho území prebiehalo čo najviac rôznych menších projektov – námestia, ulice, parky. Všetky spolu vytvárajú jeden verejný priestor, kde ľudia budú chcieť žiť a pôsobiť.
Aké funkcie musí spĺňať mestský priestor?
Najdôležitejšie je to, aby tam ľudia chodili, aby priestor využívali, a aby ho svojím vlastným pôsobením aj menili.
Existuje nejaký konflikt medzi tým, ako by mal mestský priestor vyzerať podľa inštitúcií a tým, čo od neho očakávajú a chcú obyvatelia?
Pre nás je vždy veľmi dôležité hovoriť aj s obyvateľmi. Vždy, keď sme mali nejaký projekt v európskom meste, zaangažovali sme doňho aj občanov. Sú to oni, ktorí budú v priestore reálne bývať, a preto je spolupráca s nimi veľmi dôležitá. Pri každom projekte sa teda snažíme, aby k žiadnemu konfliktu záujmov nedochádzalo, a aby sme podnety od obyvateľov do finálneho projektu zapracovali.
Eurovea samotná patrí k najprestížnejším nákupným centrám a miestam na bývanie v Bratislave. Jej nábrežie je dodnes prakticky jediným miestom v meste, ktoré využíva rekreačný potenciál veľkej rieky. Aký je váš názor na jej súčasnú podobu?
Časť pri rieke je z môjho pohľadu dobrým riešením. Naplnila priestor reálnymi aktivitami ľudí. Sú tu terasy a reštaurácie, kam ľudia radi chodia. Eurovea zároveň dobre rieši vzťah medzi riekou a mestom. Prepája ich. Má v sebe tri dobré veci: jednak sú tu dynamické aktivity na prízemí, kde to žije; druhou vecou je dobré urbanistické riešenie prepojenia na rieku; a nakoniec sú tu dobre nastavené aktivity z krajinného hľadiska. Ľudia sem chcú chodiť, chcú využívať prístup k rieke a radi tu trávia čas.
Problémom Eurovey teda nie je prepojenie s riekou, ale so zvyškom mesta. Myslím si, že do veľkej miery je to dané tým, že štvrť ešte nie je hotová. Eurovea je v dnešnej podobe oddelenejšia, než by sa nám páčilo. Myslím, že keď sa celý projekt dokončí, bude to omnoho lepšie.
Aké sú najväčšie výzvy rozšírenia Eurovey a zóny Pribinova ako takej?
Rozšírením zóny a predĺžením promenády vzniknú v štvrti nové funkcie. Tie budú však vzdialenejšie od mesta, a zároveň bližšie k mostu Apollo. Bude tam treba oba tieto faktory zohľadniť. Ide najmä o to, aby sa sem ľudia z mesta vedeli pohodlne dostať, aby im tento priestor prišiel atraktívny, a aby ich vedel pritiahnuť.
Vo všeobecnosti platí, že takéto nové štvrte sa do mesta neintegrujú ľahko. Je tu veľmi veľa faktorov, ktoré na to majú dopad. Urbanizmus, aktivity v samotných budovách a využitie verejného priestoru. Ak má mať projekt úspech, všetky tri musia byť ideálne nastavené.
Niektoré časti mestského mobiliáru, ktorý ste navrhli, sú ikonické, ako napríklad unikátne pouličné lampy Latina a Lamparaalta. Plánujete niektoré z nich použiť aj v bratislavskom projekte?
Do veľkej miery to závisí od toho, akým smerom sa bude celý projekt uberať a či si priestor bude pýtať takéto ikonické prvky. Z historického hľadiska bolo osvetlenie vo veľkomestách spravidla skôr monumentálne, napríklad v Paríži v 19. storočí. Až neskôr ich nahradili funkčnejšie a neutrálnejšie kúsky, ktoré slúžili potrebám áut a podobne. Novým štvrtiam mimo priameho centra mesta však dokáže výrazný mestský mobiliár dať určitý charakter, a to platí predovšetkým o osvetlení.
Niekedy si však priestor naopak žiada osvetlenie, ktoré je začlenené nenápadnejšie, a ktoré napríklad pracuje s polotieňom. Všetko sa teda uvidí až v ďalších štádiách návrhov. Možnosťou je aj mix jedného aj druhého, kde si niektoré ulice budú vyžadovať o niečo monumentálnejšie riešenie, a niektoré priestory budú naopak homogénnejšie.
Do Bratislavy ste pricestovali už po tretíkrát. Upútal vás nejaký už existujúci priestor?
Krásny mestský priestor je historické centrum mesta. Je jednoduché, s peknými kameňmi a veľmi sa mi páči. Z nových sa mi páči napríklad malá záhrada vnútri River Parku.
Na ktorý svoj projekt ste doteraz najviac hrdá?
Uf, to je veľmi ťažká otázka. Najbližšie sú mi také projekty, ktoré sa spájajú s nejakou emóciou. Konkrétne v Barcelone sme robili pamätník obetiam občianskej vojny, teda tým, ktorí v nej prehrali. Tento projekt sme realizovali v priestore kameňolomu. To je moja srdcovka.
O Beth Galí
Beth Galí z barcelonského ateliéru BB+GG Architects sa preslávila najmä koncepciou verejných priestorov v Barcelone 80-tych rokov. Je autorkou ikonických námestí, ulíc, promenád a parkov v Španielsku (Barcelona, Zafra, Terrassa), Írsku (Cork, Dublin), Holandsku a Nemecku (Hafencity v Hamburgu). Mnohé z týchto projektov sú úzko späté s vodnými plochami a využívajú unikátne časti mestského mobiliáru. Jednu z nich, lampu Latina pripomínajúcu plachty lodí pred pár rokmi dokonca ilegálne okopírovali v katarskej Dohe. Od roku 1994 je Beth profesorkou na Vysokej technickej škole architektúry v Barcelone a zároveň hosťujúcou profesorkou na Harvardskej univerzite aj viacerých prestížnych univerzitách v Európe.
