„Šťastne sa cítime v meste, ktoré nás ako ľudí s našimi potrebami plne akceptuje a napĺňa. A to platí o celej škále obyvateľov,“ hovorí psychologička Barbora Kuchárová. Okrem spokojnosti v meste sme sa s ňou rozprávali aj o tom, prečo ľudia tak veľmi po šťastí túžia a nevedia ho dosiahnuť.
Čo podľa vás považujú ľudia za šťastný život?
V dnešnej dobe si ľudia spájajú šťastie najmä s troma vecami. Bezpečie, blízkosť a zážitky. To znamená, že potrebujú mať sociálne istoty, ako napríklad dostatok peňazí, vzťahy a rodinu a potrebujú zažívať niečo výnimočné. Zväčša je to reprezentované cestovaním, adrenalínovými športmi alebo napríklad aj tým, že ľudia milujú filmy a dokážu sa na ne upnúť.
Mnohí stále merajú šťastie materiálnymi vecami a zážitkami. Keď ich aj získajú, stále to nie je dosť, lebo majú menej ako ostatní. Prečo je to tak?
Je to globálny problém, ktorý je spojený s tým, že žijeme v spoločnosti orientovanej na výkon a konzum. Z kulturologického hľadiska sme súčasťou americko-európskej, či presnejšie židovsko-kresťanskej paradigmy, čo znamená, že naša spoločnosť je zameraná na zjednodušenie.
Hľadáme skratky ku šťastiu a materiálno to napohľad ponúka. Lenže šťastie si treba odmakať. Preto aj keď si ľudia nakúpia veci v akejkoľvek hodnote, necítia sa automaticky šťastní. Napokon aj Rišo Müller spieva, že „štestí je krásná věc, no prachy si za nej nekoupíš“. To je nádherný oxymoron.
Je to teda aj o tom, že si nevieme vážiť to, čo máme? Chceme byť stále šťastnejší?
Áno a mne je to nesmierne ľúto. Je to veľmi silný fenomén, pre mnohých to je už doslova prevarená téma. Téma pokory – a to vám ako psychológ môžem povedať – je obrovským problémom vo všeobecnosti.
Väčšinu ľudí perfektne vystihuje príslovie: „keď je koze dobre, ide sa na ľad šmýkať“. V niektorých prípadoch je tá nenásytnosť doslova neuveriteľná. Myslím, že to je dané tým, že takýto človek nemá to svoje vlastné, vnútorné šťastie, takže len kopíruje vonkajší model. Môže mať peniaze, plastiky, bohatých partnerov a tráviť svoj čas vo fitku a nákupnom centre, no zabudne na seba.
Tu sa dostávame k otázke: „čo je moje šťastie“ a tú by si mal každý zodpovedať. Mnohí z nás sú tlačení rodinou, náboženskou skupinou alebo sociálnymi normami k tomu, aby sme plnili ich sny a vízie. A veľa ľudí to aj skutočne urobí. Či už zo strachu alebo z vďačnosti.
Ak to teda nie sú veci, čo má z pohľadu psychológa najväčší vplyv na šťastie človeka?
Osobné rozpoloženie. Šťastie nie je nič iné, ako vnútorné nastavenie. Vonkajšie vplyvy nie sú na škodu, no nie sú kauzálne.
Čo presne máte na mysli pod vnútorným nastavením?
Vychádzam z prístupu, že terapia má človeka priviesť k niečomu, čo sa označuje ako „plne funkčná ľudská bytosť“ (full function person). To znamená, že človek je vnútorne šťastný, pokiaľ sa má rád – s čím súvisí sebaprijatie. Má vybrúsené všetky plôšky traumy a nie je úzkostne viazaný na pozitívne hodnotenie okolia.
Z môjho pohľadu psychologičky sú dnes najšťastnejší introverti alebo flegmatici. Ľudia, čo majú vlastný vnútorný svet, kde sa deje presne to, čo oni chcú. Nás ostatných z nich ide trafiť šľak a oni sú pritom v úplnej psychickej pohode.
A s týmto nastavením sa človek rodí alebo je to vplyv spoločnosti? Prípadne vieme to ovplyvniť?
Do veľkej miery sa s tým rodíme. Už Sigmund Freud tvrdil, že človek je budovaný na pocite slasti. Lenže ďalším prvkom, na ktorom stojí ľudská psychika je úzkosť. Práve úzkosť vytvorila civilizáciu. Ľudstvo ako druh sa stále niečoho bojí. Najskôr sme sa báli mamutov a iných šeliem. Potom sme objavili oheň, presunuli sme sa do jaskýň a začali sme vytvárať spoločenstvá.
Dnes máme iPhony a bojíme sa naďalej lebo to, čo priniesli nechápeme a nevieme s tým žiť. Obrazne povedané sme tam, kde na začiatku. Lenže ten pocit úzkosti, ktorý je v každom z nás už od narodenia dokážeme zvládať. Následne nás však pohltí „systém“, ktorý začne už v škôlke. Inštitucionalizácia nám „vyhádže“ z hlavy všetko, čo sme vedeli od narodenia. To znamená byť pokojní, zamerať sa na primárne potreby, kašľať na pozitívne hodnotenie a vedieť samého seba oceniť.
Keď si zoberiete 5-ročné dievčatko v krásnej sukničke a so zapletanými vrkočmi, ktoré bude všade hovoriť, že je najkrajšie na svete, tak jej to každý uverí a ešte sa pousmeje. Ak by to urobila 30-ročná žena, ľudia sa odvrátia alebo zavolajú sanitku.
Dnes je pozitívne sebahodnotenie odsudzované. Človek, čo sám seba hodnotí kladne, je okamžite považovaný za narcisa. Spoločnosť to z jednotlivca „vymláti“. Pretože šťastný človek je menej kooperatívny. So šťastným človekom je ťažké manipulovať, ťažšie spolupracuje, je menej závislý a ťažko sa korumpuje. Takých ľudí spoločnosť veľmi nepotrebuje. Potrebujeme ľudí do závodov. Ak by boli všetci šťastní, kto by šiel montovať autá do pásovej výroby?
Čo vieme okrem práce na sebaprijatí spraviť? Je niečo, čo vyslovene zanedbávame a podceňujeme, pritom by to mohlo pridať na našej spokojnosti?
Samozrejme. To je presne témou psychohygieny alebo predchádzania syndrómu vyhorenia. Najviac zanedbávame samých seba. A zároveň sa popritom klameme. Máme pocit, že oddychujeme, relaxujeme a „revitalizujeme“. Potom skúšame presvedčiť samých seba, že keď stojíme v rade na pošte, tak je to super, lebo to je mimo pracovného času. Lenže to so šťastím nemá nič spoločné.
O vlastné auto sa mnohí starajú viac ako o seba a popri tom sa dokážu perfektne oklamať. Málo sa staráme o svoju dušu, o svoje telo a o svoju psychiku. Potom sa divíme, že tie pocity šťastia prestanú prichádzať a my si ich následne už nedokážeme ani privolávať. Za určitou hranicou už človek aj chce byť šťastný, no nedokáže to.
Keď sa to stane, nazýva sa to v psychológii nejak? Keď človek už nedokáže viac byť šťastný?
Áno. Často sa to volá depresia. Ľudia v depresii chcú byť šťastní aj vedia, aké to je ten pocit „cítiť“, ale vôbec si ho nevedia nastoliť. Je to začarovaný kruh. Ak je človek nešťastný, okamžite sa to prejaví na jeho zdraví. Výborným príkladom sú neurózy. Vtedy vieme, že niečo nie je v poriadku.
Každý človek nasycuje svoje potreby primárne preto, aby sa mu vyplavil dopamín. Paradoxne, je to najstarší hormón v tele – hormón šťastia. Medzi tým, ako sa človek cíti a ako funguje po fyzickej stránke je v absolútnej miere priamy súvis.
Hovoríte, že je obrovský súvis medzi vnútrom a vonkajškom. Platí to rovnako pre vnútro v zmysle domov a vonkajšom v zmysle prostredie? Do akej miery človeka ovplyvňuje priestor, v ktorom žije?
V neuveriteľnej miere, tak ako v celej histórii ľudstva. Hovorí sa, že vonkajšie prostredie formuje a štrukturuje človeka. My sme bio-psycho-sociálna bytosť. Prostredie nás ovplyvňuje natoľko, že o tom v priebehu storočí vznikli príslovia. V nich je schovanej veľa ľudskej múdrosti: napríklad „akých kamarátov máš, takým človekom si“.
Veľmi na nás vplýva rodina, ale aj médiá. V drvivej väčšine to, ako sa správame je ovplyvnené práve vonkajším prostredím, možno až z 80 percent. Prostredie formuje každého. Vás, mňa, ľudí na ulici. Každého.
Ako sa teda z pohľadu odborníka pozeráte na život v meste? Má v hľadaní šťastia výhody?
Určite áno. Aj keď to je v istom zmysle pasca. Lebo výhodu má vždy to sociálne prostredie, kde sa každý jednotlivec rozhodne, že je mu dobre. Sú ľudia, čo povedia, že by nedokázali žiť v meste, lebo šťastie je predsa v prírode. Ja som mestský typ. Mňa teší, že môžem ísť s kamarátmi na kávu, porozprávať sa o čomkoľvek, následne ísť do kina alebo divadla, ísť si pozrieť umenie do galérie alebo koncert. Možností vyžitia je v meste viac. Ide však o vnútorné rozhodnutie, ako to kto vníma.
Môže samotné mesto toto vnímanie a nastavenie ovplyvniť a napomôcť svojim obyvateľom k spokojnému životu?
Šťastne sa cítime v meste, ktoré nás ako ľudí s našimi potrebami plne akceptuje a napĺňa. Toto platí o celej škále obyvateľov. Ja napríklad nie som hipster, takže nepotrebujem trebárs včelín v meste. Avšak pre nich je to podstatné.
Ja som človek, čo sa stará o iných. Od mesta teda čakám, že ma nebude limitovať v tom, keď si potrebujem kúpiť niečo na jedenie ešte o jedenástej večer. Alebo, že bude fungovať doprava a nezabijem sa cestou do práce, lebo nikto neriešil námrazu, ktorá spôsobí kolaps dopravy. Zároveň chcem mať veci blízko.
Dvadsať rokov som v tejto kancelárii a nikdy som tu nevarila kávu. Dole je totiž kaviareň. Odídem do iného priestoru, od ľudského nešťastia, dám si kávu a čašníčka, čo mi ju prinesie, je milá. Sedím aj nad kinom. Keď mám pocit, že potrebujem vidieť ako pravda a láska zvíťazí nad lžou a nenávisťou, mám to na skok. Toto všetko mi mesto umožňuje, a tým mi dopomáha ku šťastiu.
Lenže toto platí o rôznych potrebách rôznych ľudí. To sú cyklistické trasy, zeleň, „psíčkar“, ktorý má kde venčiť psa a má všade dostatok vreciek na psie výkaly, takže nevznikajú konflikty s „nepsíčkármi“. Sú to aj detské ihriská, ale aj miesta pre starších ľudí, kam sa vedia ľahko dostať a môžu tam stretávať rovesníkov a hrať kanastu. Takto sa nasýti ich potreba sociálneho kontaktu.
Ak starý človek iba sedí doma a potom sa s ním stretne niekto z rodiny a on mu dá svoj výlev celospoločenskej frustrácie, tak s ním nebude chcieť tráviť čas. Ak však príde babička z večera stráveného pri kartách, tak akurát všetkým v domácnosti povie, nech jej dajú pokoj, lebo ju ostatné „baby“ ohučali.
Ktoré priestory v meste vplývajú na šťastie človeka?
Toto je veľmi sociologicky jasné. Sú to verejné, spoločenské priestory. Priestory, ktoré spolu môžeme zdieľať. Pre šťastie je nesmierne dôležité, aby existovali miesta, kde sa ľudia môžu stretávať. Domy kultúry, kluby, kiná, divadlá, tanečné sály a samozrejme reštaurácie či kaviarne.
Je skvelé, že máme trebárs cyklistickú trasu, no na bicykli idete sám alebo vo veľmi malej skupine a zväčša sa veľmi nerozprávate.
Mesto okolo nás sa rýchlo mení, pribúda výstavba, menia sa niektoré verejné priestory. Tieto zmeny ľudia zväčša vnímajú negatívne. Prečo?
Ľudstvo ako druh nemá rado zmeny, čo súvisí so spomínanou úzkosťou. Za každým hnevom je strach. Ľudia sa obávajú, že zmeny prinesú obmedzenie ich potrieb, záujmov, práv a slobôd.
Tu veľmi platí, že sme hákliví na tú „svoju“ bublinu, ktorú máme okolo seba. Neriešime do takej miery zástavbu v inej mestskej časti, zaujíma nás to, čo sa deje v našom blízkom okolí. Ľudia sa boja negatívnych dopadov. Pozitívnych vôbec. Ak napríklad niekde idú postaviť vysokú budovu, ktorá ovplyvní svetelnosť v bytoch naokolo, je logické, že to tým obyvateľom prekáža a boja sa, lebo horšie svetelné podmienky vytvárajú úzkosť a depresívnejšie prostredie.
Potom je tu estetický pohľad. Mrakodrapy sú často považované za opachy, ktoré sa do ostatnej zástavby nehodia. Ide teda skutočne len to, že sa podvedome bojíme, že nás zmeny negatívne ovplyvnia. Popritom sú ľudia vo všeobecnosti leniví. Každá zmena je okamžite spájaná aj so strachom, že sa budeme musieť niečo nové učiť.
Čo by teda podľa vás mali robiť developeri, keď chcú komunikovať verejnosti nový projekt? Každý developer je u nás vnímaný dosť negatívne, mnohé projekty pritom nesú aj pridanú hodnotu.
Toto je veľmi dobrá otázka. Platí tu rovnaký princíp ako pri psychológii práce s ľuďmi. Nedá sa poukazovať len na pozitíva, ale aj tíšiť a upokojovať úzkosti. Keď za mnou príde nejaký klient, nepotrebuje odo mňa ako psychológa počuť to povestné: „bude to dobré“.
Investor nekomunikuje dobre, keď hovorí len o tom, aké to bude krásne, koľko bude v novej budove bytov a ako blízko je to do nákupného centra. Mal by občanov – obrazne povedané – vziať za ruku a riešiť s nimi ich strachy. Napríklad im vysvetliť, že daný projekt nespôsobí viac dopravných zápch a nemusia sa báť vyššieho hluku, lebo to má ako investor vyriešené. Teda reagovať na potenciálne obavy ľudí, ktorí v danej oblasti žijú.
Metaforicky, ak sa niekto bojí medveďa a vy mu poviete, že naokolo žijú krásne líšky, tak ho neupokojíte. Na líšky sa vám vykašle. On myslí len na to, odkiaľ na neho vyskočí ten medveď. Treba teda hovoriť aj o líškach, aj o medveďoch. Tí ľudia skutočne potrebujú ubezpečenie, že developer chápe ich strachy, vie na nich reagovať a negatívne dôsledky nenastanú. A ak nastanú dokáže ich adekvátne riešiť.
Ukazovať ľuďom len pozitíva nepomáha. Vnímajú ich totiž ako pozitíva pre „tých druhých“, povedzme ľudí, čo tam budú mať nové byty alebo kancelárie. Lenže pôvodní obyvatelia sa nechystajú kúpiť byt. Chcú len vedieť, že či pozitíva, ktoré získajú noví obyvatelia, neohrozia ich životný komfort. Tomuto sa odborne hovorí reagovanie na potenciálne ohrozenie.
PhDr. Barbora Kuchárová
Je klinická psychologička pracujúca v oblasti redukcie požiadavky po droge, v oblasti primárnej prevencie je aktívna už od roku 1993. V roku 2001 ukončila vzdelávanie v oblasti psychoterapie v prístupe centrovanom na klienta. Je výkonná riaditeľka OZ Prima.
Tento článok je súčasťou série rozhovorov s ľuďmi, ktorí z pohľadu svojej profesie hovoria o spokojnosti v súvislosti so životom v meste. Prostredníctvom ich odpovedí sa dozvedáme viac o tom, ako funguje urbánna spoločnosť a ako sa môže stať spokojnejšou.
