Každý má nárok na spokojný život v meste. Nielen ľudia žijúci štandardným „usporiadaným“ životom, ale aj tí, ktorí sa pre zlú životnú situáciu ocitli na okraji spoločnosti. Za tento stav môžeme všetci, hovorí terénna sociálna pracovníčka Karina Andrášiková zo združenia Mládež ulice.
Karina Andrášiková. Foto: Matej Fabiánek
Prichádzajú Vianoce, pre väčšinu ľudí jedno z najkrajších období roku. Vy však pracujete s osobami, pre ktoré sú zimné mesiace najnáročnejšie. S akými prípadmi sa stretávate a aké problémy riešite na dennej báze?
Netvrdila by som, že Vianoce sú pre ľudí v kríze náročnejšie. Myslím si, že po celý rok riešia situácie, s ktorými si niekedy vedia poradiť lepšie, inokedy horšie. Na Vianoce je ich situácia pre verejnosť viditeľnejšia, pretože sa o tejto téme viac hovorí, a ľudia sú náchylnejší niekomu pomôcť. Veľa charít, projektov, zbierok a televíznych programov sa na Vianoce orientuje na týchto ľudí. Na druhej strane môžu aj oni vnímať Vianoce ako bilančné obdobie, čas pohody a rodiny, keď sme všetci spolu. Pre veľa našich klientov môžu byť Vianoce psychicky náročnejšie preto, lebo im chýba blízkosť rodiny, ktorú často nemajú.
Pracujete s ľuďmi, ktorí doslova bojujú o prežitie, alebo len žijú mimo spoločenských konvencií a nevedia – alebo nechcú – zapadnúť do „normálneho“ života ostatných obyvateľov?
V našich programoch pracujeme najmä s mladými ľuďmi a rodinami v rozličných, aj náročných situáciách. Od rodičov, ktorí nezvládajú komunikáciu a výchovu svojich detí, až po rodiny s existenčnými problémami, kde riešia, či skončia na ulici, či budú mať čo jesť, a podobne. Organizujeme voľnočasové aktivity pre mladých, doučovania, prevenčné aktivity, poskytujeme sociálne poradenstvo a zároveň sa im snažíme pomôcť v systéme, v ktorom fungujú – či už je to škola, rodina, partia.
Sú ľudia, s ktorými pracujete, odsunutí na okraj spoločnosti? Dokáže a snaží sa im vôbec pomôcť štát, kompetentné úrady alebo samosprávy?
Dá sa povedať, že práve my sme predĺženou rukou štátu alebo orgánov verejnej moci, ale naša kompetencia nie je bezhraničná. Samosprávy by mali identifikovať potreby, ktoré vychádzajú z komunity. Napríklad momentálne riešime prípad v Karlovej Vsi, kde kompetentní identifikovali problém s mladými ľuďmi v tínedžerskom veku, ktorí voľný čas trávia na ulici a dostávajú sa do stretov s ostatnými členmi komunity, experimentujú s drogami, alkoholom, rušia nočný pokoj a ničia verejný priestor. Je dobré, že si mestská časť zavolala na pomoc odborníkov, ktorí dokážu prepojiť všetky zainteresované strany a neriešia všetko len represívne. My predstavujeme akýsi most medzi komunitou, mestskou časťou a mladými ľuďmi. Máme osvedčené pracovné postupy a skúsenosti, vieme, ako komunikovať a budovať vzťahy s mladými ľuďmi. Neznamená to, že hneď prestanú tráviť čas na ulici, ale hľadáme spôsoby, aby to bolo bezpečné pre nich, ako aj pre ostatných ľudí v tejto časti. Snažíme sa vytvoriť most tak, aby mladí ľudia vedeli s komunitou komunikovať aj bez našej pomoci, lebo našou úlohou nie je ostať tu navždy.
Foto: Shutterstock
Venujete sa najmä mladým ľuďom a rodinám zo znevýhodneného prostredia. Majú problémy typicky deti z chudobnejších rodín, alebo sú medzi nimi aj deti a mládež, ktorá netrpí materiálnou núdzou?
Jedným z našich cieľov je pomôcť rodinám v krízovej situácii. Záleží však aj od toho, ako krízovú situáciu definujeme. Väčšina ľudí si krízu predstaví tak, že rodina od zajtra nebude mať kde bývať, skončí na ulici a deti nebudú mať čo jesť. Áno, kríza môže vyzerať aj takto, ale môže nastať aj v situácii, kde navonok vyzerá všetko v poriadku, rodina má strechu nad hlavou, stabilnú prácu a príjem. Vo vnútri však môžu byť napäté vzťahy, hádky medzi rodičmi, dieťa utláčané do úzadia a stagnácia rodinných vzťahov. Toto má tiež obrovský vplyv na to, čo z dieťaťa vyrastie, a tiež hovoríme o kríze.
Ako sa im snažíte pomáhať?
Ako som spomínala, snažíme sa pre klientov vytvoriť akýsi most – platformu na komunikáciu, kde sa všetci stretnú, diskutujú, vyjadria svoj názor. Následne im pomáhame nájsť kompromis. V prípade rizikovej mládeže, ako napríklad v Karlovej Vsi, sa spočiatku veľa pýtame na ich potreby, nadväzujeme a budujeme vzťah. Po búraní ľadov sa dostávame k náročnejším témam, buď z toho, čo my vypozorujeme, alebo čo nám oni sami povedia. Následne môžeme spolu hľadať riešenia problémov v komunite, ako je napríklad znečisťovanie verejných priestorov či hlučné správanie. Výsledkom potom je, že tí ľudia sa sami začnú zamýšľať, ako pomôcť svojmu okoliu a komunite – napríklad ak radi hrávajú futbal, snažia sa pri ihrisku zaviesť zdroj pitnej vody. Komunikujú s kompetentnými orgánmi, získavajú organizačné zručnosti a produktívne sa zapájajú do diania v komunite. Sú to zručnosti, ktoré sa naučia a môžu využívať ďalej v živote.
Foto: Matej Fabiánek
Vznikajú v Bratislave getá? Na akých miestach a čo je typickým dôvodom vzniku nebezpečných lokalít?
Veľmi nekoncepčné a nevýhodné riešenie je, keď rodiny v kríze, ľudí so závislosťou, postihnutím či ľudí bez domova odsúvame na okraj a tvárime sa, že neexistujú. To isté sa deje aj s vylúčenými lokalitami ako Pentagon, Kopčany či niektoré časti Trnávky. Ako spoločnosť sa do takej miery obávame náročných životných situácií spojených s chudobou či násilím, že ich potláčame na okraj, lebo to nechceme vidieť. Lenže tie problémy nezmiznú. Riešením sú kvalitné sociálne a preventívne služby, spolupráca mesta a samospráv s neziskovými organizáciami. Keby sa zainteresovaní zamerali na predchádzanie a riešenie problémov a poskytli podporu tým, ktorí ju potrebujú, je väčší predpoklad, že ľudia na okraji spoločnosti by sa stali jej plnohodnotnou súčasťou.
Problémy vznikajú, keď sa deti a mládež nudia. Je to najmä úloha rodičov, prípadne školy, alebo môže dať deťom program aj mesto a to, ako je tvorené?
Určite. Ak mestské časti nevytvárajú podmienky a sociálne programy, mali by vyhľadávať partnera, ako sme napríklad my. Každá mestská časť má síce sociálne oddelenie, no problém je, že majú rozsiahlu agendu a sú kapacitne poddimenzované. Nie je tam veľký priestor pre realizáciu služieb podobných našim. My budeme v Rači poskytovať služby v našom mládežníckom nízkoprahovom klube. Bude určený pre deti, ktoré po škole trávia voľný čas rôznymi spôsobmi, a nie vždy majú k dispozícii dostatočný a bezpečný priestor, kde a ako ho tráviť. Proces dospievania je veľmi náročný, potrebujú v tom podporu. Často nepoznajú odpovede na otázky týkajúce sa dospievania či svetonázoru, nevedia, ako funguje spoločnosť, ako si poradiť so zmenami tela a vzťahmi. Tu platí, že ak sa v tomto období nenájde niekto, kto by ich podporil, znova skončia pri činnostiach, ktoré neradi ako spoločnosť vidíme.
Foto: Shutterstock
Obvykle sa hovorí o tom, ako vytvoriť prostredie bezpečné pre ľudí pred ohrozením kriminalitou, napríklad aj zo strany drogovo závislých. Pozeráte sa aj na to, ako vytvoriť prostredie chrániace závislých alebo ľudí bez domova? Vie to mesto zohľadniť pri mestskom plánovaní?
Mesto, resp. mestská časť by mala urobiť prieskum, aké problémy sa v nej vyskytujú, a na základe výsledkov vytvárať bezpečné priestory pre všetkých. Predstavitelia mestských časti by mali byť nositeľmi zmeny. Stávame sa však svedkami toho, že niektorí politici nabádajú k odsúvaniu ľudí v krízových situáciách na okraj spoločnosti. Pritom práve oni by mali mať rovnaký meter pre všetkých, aj pre tých, ktorí sú na tom horšie. Presadzujú napríklad kovové zábrany na lavičkách, aby si na ne nemohli ľahnúť ľudia bez domova. Tým im hovoria, že v ich mestskej časti nie sú vítaní. Mali by pritom jasne vyhlásiť, že sú pripravení spoločne hľadať riešenie krízovej situácie.
Ako sa dá brániť vandalizmu vo verejnom priestore?
Ja si myslím, že sa to nebude diať, ak sa komunita aktívne zapojí do diania, plánovania a rozvoja komunity. Ak mestská časť komunikuje, že všetci sú vítaní, naši klienti sa zapoja do rôznych aktivít v spoločných priestoroch, a nebudú mať sklony k ich ničeniu. My vždy dávame komunite vedieť, aby nám prišli pomôcť upratať alebo vymaľovať, a vždy sa niekto nájde.
Je pre bezdomovcov lepšie, keď mesto na nich myslí pri tvorbe verejného priestoru, alebo keď im vytvorí ubytovne, kde sa môžu utiahnuť? Chcú byť v kontakte s ľuďmi, alebo sa radšej utiahnu do bezpečia?
Každý človek je rád, keď na neho niekto myslí. Toto je však otázka, ktorú je potrebné položiť priamo im. Pri plánovaní verejných aktivít by sa nikdy nemalo zabúdať nielen na ľudí bez domova, ale všeobecne na všetkých členov komunity. Ak komunita vníma ľudí bez domova ako problémových, treba zmapovať ich potreby, osloviť organizácie, ktoré s nimi pracujú, a zapojiť do tohto procesu čo najviac ľudí z celej komunity. Nesmierne dôležitá je komunikácia a neustále rozprávanie sa o tom, aké benefity prinesú spoločnosti preventívne a sociálne opatrenia. Často sa nám zdá, že problém netreba riešiť, a posunieme ho na okraj, no keby sme ho začali riešiť v zárodku, tak z ekonomického aj sociálneho aspektu je to jednoduchšie a efektívnejšie. A tak sa dá predchádzať tlakom a problémom v komunite. Toto je kľúčové pri všetkých problémoch mestských častí.
Foto: Matej Fabiánek
Ako by malo vyzerať mestské prostredie, ktoré by vytváralo férové podmienky a bezpečné fungovanie pre všetkých obyvateľov?
Tak, ako som spomínala, malo by to byť prostredie, na ktorého tvorbe sa podieľajú všetci členovia komunity, aj tí, ktorí sú na jej okraji. Práve vďaka tomu sa môžu začleniť a byť jej plnohodnotnou súčasťou.
Boli ste sa pozrieť v zahraničí do miest, ktoré dobre zvládajú prácu s ľuďmi odsunutými na okraj spoločnosti? Viete uviesť nejaké príklady?
Spomenula by som model z Nórska. Tam terénnych pracovníkov zamestnáva mestská časť. Aktívne vyhľadávajú ľudí bez domova, ľudí so závislosťou, mladých ľudí, či rodiny v náročných životných situáciách, ale nie preto, aby ich postihovali, ale aby im pomohli. Spoja ich s podpornými organizáciami, ako sme my. Netvrdím, že je to zázračný recept, ktorý vyrieši všetky problémy, no ak sa nezačneme snažiť, bude to tu stále vyzerať rovnako.
Mgr. Karina Andrášiková
Je terénna sociálna pracovníčka pracujúca pre občianske združenie Mládež ulice, ktoré sa venuje deťom, mládeži, rodinám a komunitám zo sídliskového ale aj sociálne vylúčeného prostredia. Spoločne s členmi komunity a ďalšími organizáciami v bratislavskej Rači budujú mládežnícko – komunitné centrum Stará jedáleň. Vyštudovala aplikovanú sociálnu prácu a psychológiu so zameraním na arteterapiu.
Tento článok je súčasťou série rozhovorov s ľuďmi, ktorí z pohľadu svojej profesie hovoria o spokojnosti v súvislosti so životom v meste. Prostredníctvom ich odpovedí sa dozvedáme viac o tom, ako funguje urbánna spoločnosť a ako sa môže stať spokojnejšou.
