Naše hlavné mesto je definované svojou históriou, polohou aj mnohými zmenami režimov. Je Bratislava architektonicky veľkomesto? Túto a ďalšie otázky zodpovie Ing. arch. Laura Krišteková, PhD., z Historického ústavu SAV, spolu s architekom Jurajom Benetinom z COMPASS architekti. Septembrovú prednášku zo série SAVinci s moderátorom Stanom Ščepánom si môžete prísť vypočuť v stredu 28. septembra o 18:00 vo veľkej kongresovej sále Westend Plazza na Patrónke.
Bratislava je v strednej Európe pre turistov najmenej atraktívnym hlavným mestom v tieni neďalekej Viedne, Budapešti či Prahy. Čo by ste z hľadiska jej architektúry vyzdvihli v porovnaní so spomínanými metropolami?
Nemyslím si, že je správne porovnávať Bratislavu s okolitými metropolami. Ak sa pozrieme do histórie, okrem obdobia Tureckej expanzie v rokoch 1536 až 1783, keď bola Bratislava centrom Uhorského kráľovstva, sa stala hlavným mestom až v roku 1939. Ambiciózne plány na jej prestavbu však zostali vzhľadom na vojnové udalosti a ekonomickú situáciu štátu len na papieri. Ďalšia príležitosť na zásadnejší rozvoj Bratislavy ako hlavného mesta nastala opäť až v roku 1968, po schválení zákona o federatívnom usporiadaní ČSSR. Naproti tomu Viedeň, Praha či Budapešť patrili už v stredoveku medzi najväčšie a najvýznamnejšie mestá strednej Európy. Tento rozdiel nemôžeme “dobehnúť” za pár rokov ani desaťročí. Bratislava je teda mesto, ktoré bolo zásadným spôsobom formované až v 20. storočí. A práve z tohoto obdobia pochádza množstvo výnimočných a mimoriadne kvalitných stavieb, ktoré sú oceňované aj v zahraničí. Či už ide o ikonickú budovu Slovenského rozhlasu, Krematórium od Ferdinanda Milučkého, Most SNP, nedávno zbúraný Istropolis a mnohé ďalšie. To sú stavby, o ktoré by sme sa mali starať a pomocou nich vytvárať vlastnú identitu mesta, ktorá sa nesnaží neustále niečo dobiehať. Obrovský potenciál mesta pre súčasnú dobu klimatickej krízy vidím tiež v množstve zelených plôch v centre mesta ako napríklad Lido či Horský park, ktoré by sme si mali uchovať v najväčšej možnej miere.
Vo svojich vedeckých prácach ste sa venovali aj urbánnemu plánovaniu, Bratislavu ste označili ako (ne)plánované mesto. Čo ste tým mysleli?
Názov Bratislava (ne)plánované mesto nazačuje jej dvojznačnosť a zložitý urbanistický vývoj. Pod súčasný stav mesta sa podpísal organický vývoj, ako aj viac či menej úspešné plánovanie. Ambiciózne plány na jeho rozvoj a prestavbu, ktoré vznikali už od počiatku moderného plánovania z konca 19. storočia až do roku 1989, väčšinou ostali vo forme nerealizovaných konceptov alebo fragmentárnych realizácií. Po roku 1989 došlo naopak k dramatickým zmenám, ktoré spôsobili aj zmenu paradigmy v oblasti plánovania a regulácie miest. V nasledujúcich rokoch zanikli niektoré územnoplánovacie inštitúcie, ako aj Útvar hlavného architekta. Intenzívna výstavba v kombinácii s abstraktným a nejednoznačným smerným plánom v prvých rokoch 21. storočia tak priniesol Bratislave prívlastok neplánovaného mesta. My sme sa snažili objasniť súvislosti, ktoré plánovanie hlavného mesta ovplyvnili, ako aj dôsledky tejto (ne)plánovitosti. Neplánované mesto teda neznamená mesto stavané spontánne bez plánu, ale mesto, kde sa realizujú navzájom si konkurujúce, protirečiace či podporujúce plány, ktoré sa súčasne uplatňujú čiastkovo alebo inak, ako boli pôvodne zamýšľané.
Prejavujú sa dnes na Bratislave dopady jej (ne)plánovania? Aké nevýhody z tohto faktu plynú, a je vôbec možné prípadné riešenie?
Určite áno. Jednou z nich je absencia nášho vzťahu k vlastnému hlavnému mestu a potreba neustáleho premazávania jeho stavebnej štruktúry. Druhou nevýhodou je zase fakt, že mnohé smerné plány vznikali a dodnes vznikajú ako priama reakcia na bezprostrednú požiadavku investorov a nereflektujú skutočný verejný záujem obyvateľov. Riešenie je možné pravdepodobne len prostredníctvom väčšej angažovanosti širšej verejnosti a jasnej vízie predstaviteľov mesta o jeho dlhodobom rozvoji.
Aké sú podľa vás najväčšie výzvy, ktorým dnes naše hlavné mesto čelí z hľadiska architektúry a urbanizmu?
Medzi najväčšie výzvy súčasnosti jednoznačne patrí adaptácia mesta na klimatické zmeny. Ide o globálny problém, o ktorom hovorí Európska zelená dohoda, ako aj iniciatíva nový Európsky Bauhaus. Dúfajme, že v najbližšom období budeme schopní priniesť skutočne inovatívne riešenia a neostaneme len pri plošnom zatepľovaní stavieb.
Poznáte nejaký príklad zahraničného mesta, ktoré v minulosti čelilo podobným problémom a dokázalo sa s nimi efektívne vysporiadať?
Ako príklad si môžeme zobrať mnohé iné mestá východného bloku, teda také, ktoré mali po roku 1989 rovnakú východiskovú pozíciu ako my a napriek tomu sa s ňou dokázali vysporiadať lepšie. V prvom vydaní Ročenky slovenskej architektúry z roku 2016 porovnával poľský architekt Roman Rutkowski architektonickú scénu Slovenska a Poľska, ktoré sa z hľadiska architektúry a histórie veľmi podobajú. No po vstupe do Európskej únie dokázalo Poľsko na rozdiel od Slovenska postaviť niekoľko desiatok významných kultúrnych stavieb či verejných priestorov. Rozdiel bol v odlišnej politike štátu, ktorá finančné prostriedky z EÚ investovala najmä do výstavby, v ktorej nebola jediným určujúcim kritériom cena.
Ako by ste definovali identitu Bratislavy? V minulosti kráľovské mesto, dejisko významných udalostí, dnes nemáme ani adekvátny eventový priestor pre usporadúvanie medzinárodných kongresov či významných kultúrnych podujatí. Zaostávame za susedmi?
Pre mňa je identita Bratislavy formovaná najmä výstavbou 20. storočia. Iste, máme aj malé historické centrum pripomínajúce dobu korunovácií, no mesto ako celok je charakteristické skôr svojou vrstevnatosťou a rozpoltenosťou. Identitu mesta najlepšie charakterizovala profesorka a teoretička architektúry Henrieta Moravčíková, keď napísala, že “Identita Bratislavy je tekutá a premenlivá. Mesto akoby stále začínalo odznova. Ako jedno z mála európskych miest zmenilo pred sto rokmi svoje meno. Celé dvadsiate storočie bolo pre Bratislavu obdobím hrubých čiar, dodnes sa neustále hľadá.” (Plán Bratislava, 2018). Práve preto si myslím, že v súčasnej dobe je pre mesto najdôležitejšie konečne zachovať jeho kontinuitu a rozvíjať potenciál stavieb a priestorov, ktoré máme. Omnoho väčší problém ako vo výstavbe kongresového centra vidím v našej neschopnosti budovať a zveľadovať verejné priestory. To je oblasť, ktorá z hľadiska rozvoja turizmu a života v meste patrí medzi najdôležitejšie a v ktorej by sme sa mali najväčšmi inšpirovať našimi susedmi. Na druhú stranu musím povedať, že vďaka činnosti Metropolitného inštitútu Bratislavy pomaly nastávajú už aj v tomto smere pozitívne zmeny.
Na jednej strane tu máme kompaktné historické centrum s pamätihodnosťami, neďaleko neho rastie nový downtown Bratislavy s výškovými budovami a modernou architektúrou. Ako vnímate tento vzťah v rámci mesta?
Nevidím probém v tom, že v blízkosti historického centra sa v súčasnosti buduje nová štvrť. Omnoho viac mi prekáža fakt, že kvôli novej výstavbe sme zlikvidovali pôvodnú vrstvu industriálnej architektúry. Tú dnes reprezentujú len osamotené stavby Jurkovičovej teplárne a Pradiarne z Uhorskej cvernovej továrne. Mohlo tu pritom vyrásť autentické kultúrno-umelecké centrum, aké vzniklo napríklad rekonštrukciou Kasární Kulturpark v Košiciach. V zahraničí nájdeme podobných príkladov mnoho, či už ide o areál Technopolis v Aténach alebo slávnu galériu Tate Modern v Londýne. Z hľadiska novej výstavby bratislavského downtownu je teraz kľúčové, či sa mestu podarí v tejto štvrti zvládnuť dopravné preťaženie a či v dlhodobom horizonte bude štvrť atraktívna a prístupná aj pre ľudí, ktorí v nej nebývajú.
Kde vidíte najväčší priestor pre rozvoj, aby sa Bratislava uberala dobrým smerom a stalo sa z nej lepšie miesto pre život?
Opäť, najväčší priestor pre rozvoj vidím v budovaní kvalitného verejného priestoru v pravom zmysle slova. Teda priestoru vo verejnom vlastníctve s verejnou funkciou, nie priestoru vymedzeného najmä nákupnými centrami či administratívnymi budovami. V najbližšom období bude taktiež nevyhnutné vypracovanie, resp. dôsledné uplatňovanie, novej environmentálnej politiky. Takej, aká v oblasti výstavby nebude založená iba na aplikácii zelených striech či vsakovacích nádrží. Uhlíková stopa novej výstavby by mala byť posudzovaná z dlhodobého horizontu, mala by taktiež zohľadňovať pôvodné prírodné či architektonické kvality daného prostredia a na základe toho rozhodnúť, ktoré projekty sa vôbec majú postaviť a ktoré naopak nie.
Ktoré sú vaše obľúbené mestá na svete, a prečo?
Z tých miest, ktoré som doteraz stihla navštíviť, patria medzi moje najobľúbenejšie Atény, Florencia, Barcelona, Eindhoven či Londýn. V prípade prvých dvoch menovaných pritom nejde len o ich historický význam a hodnotu, ale aj môj osobný vzťah. Obe som navštívila niekoľkokrát, v Aténach som mohla počas vysokej školy rok študovať obnovu pamiatok. Na meste mám najradšej jeho atmosféru a rôznorodosť, tak ako je to aj v prípade Bratislavy. Naopak, v holandskom Eindhovene, v ktorom bývajú naši dobrí priatelia, ma najviac očarila jeho vysoká kultúra výstavby a absencia vizuálneho smogu. Aj bežná mestská štvrť tu má stanovené jasné pravidlá výstavby, materiálové a farebné prevedenie domov, výškovú reguláciu, potrebnú plochu verejnej zelene. Je vidno, že miestni ľudia prikladajú kultivovaniu svojho prostredia a výstavbe kvalitnej architektúry omnoho väčší význam ako my na Slovensku. Z miest mimo Európy patrí medzi moje najsilnejšie zážitky návšteva Kapského Mesta v Južnej Afrike. V tomto prípade však nejde len o dobrú architektúru, ale aj jedinečné prírodné prostredie.
Ing. arch. Laura Krišteková, PhD. je vedecká pracovníčka Historického ústavu Slovenskej akadémie vied. Vysokoškolské a doktorandské štúdium absolvovala na Fakulte architektúry STU v Bratislave. Venuje sa histórii a teórii architektúry 20. a 21. storočia so zameraním na výskum urbanistickej štruktúry a histórie plánovania mesta, ako aj kritike súčasnej architektúry a ochrane moderného architektonického dedičstva. Je členkou slovenskej pracovnej skupiny medzinárodného združenia na ochranu moderných pamiatok DOCOMOMO. Je spoluautorkou viacerých publikácií, napríklad Bratislava (ne)plánované mesto, Vojnová Bratislava 1939-1945, Ročenska slovenskej architektúry alebo 20 rokov Ceny za architektúru CE ZA AR 20.
