Bratislava je mestom, ktorého jednu tretinu tvoria lesy. Zelene je dosť aj v meste, problémom je však úprava zelených plôch tak, aby ju obyvatelia mohli využívať.
Na snahe zrevitalizovať kus unikátnej prírody v Zuckermandli a pustiť k nemu ľudí sa spolupodieľala krajinná architektka Tamara Reháčková. Od roku 2013 pracovala na zachovaní vzácneho Skalného nosa uprostred novovybudovanej štvrte pod hradným kopcom. V rozhovore vysvetlila, aký svetový unikát pod hradom máme a aj to, prečo je zeleň v meste taká dôležitá.
Pod hradným kopcom sa nachádza útvar nazývaný Skalný nos. O čo vlastne ide?
Skalný nos je časťou geologického masívu, ktorý tvorí celé hradné bralo a celú túto časť Bratislavy. Jeho geologický vývoj súvisí s Malými Karpatami a je považovaný za ich najjužnejší výbežok na území Slovenska. Ide o skalný útvar, ktorý nadväzuje na hradné bralo. Jeho špecifikom je práve to, že predstavuje lokalitu, kde bol prvýkrát na svete popísaný druh skalničníka guľkovitého srstnatého. Pre botaniku má z tohto dôvodu veľký význam.
Skalný nos je najjužnejším výbežkom Malých Karpát na území Slovenska.
Na tomto mieste vyrástla rezidenčná štvrť Zuckermandel. Bolo pri plánovaní Zuckermandela podmienkou, že Skalný nos zostane zachovaný?
Určite bolo, a preto sa už v roku 2013 začalo s botanickým výskumom, ktorý mal stanoviť, akým spôsobom sa bude plocha udržiavať. Investor vedel o výskyte skalničníka a aj o význame Skalného nosa, takže v prvej fáze sa musel zistiť stav. Táto lokalita postupne zarastala inváznymi a ruderálnymi druhmi a skalničník je druh, ktorý je viazaný na slnečné polohy, teplo a nízke vrstvy substrátu. Ak by tieto podmienky nemal, zanikol by.
Aké druhy rastlín skalničník vytláčali?
Najväčším problémom bol masový výskyt inváznej dreviny pajaseňa žliazkatého, ktorý vytváral nepriechodné zárasty. Ide o veľmi agresívny druh, rýchlo sa rozpína a vytláča pôvodné spoločenstvá. Ďalšími druhmi boli agát biely a kustovnica cudzia, čiže prvou úlohou sa stala likvidácia inváznych rastlín. Priestor Skalného nosa sa prečistil a presvetlil.
Skalničník guľkovitý srstnatý bol prvýkrát na svete popísaný na Skalnom nose.
Akým spôsobom sa Skalný nos prečisťoval?
Skalný nos a jeho okolie sa prečisťovali mechanicky, no bolo potrebné použiť aj herbicídy. Keďže pajaseň žliazkatý je invázny druh uvedený v zozname inváznych druhov vo vyhláške, ktorou sa vykonáva Zákon o ochrane prírody a krajiny, Štátna ochrana prírody presne stanovila postupy na jeho likvidáciu. Pri pajaseni je to ale beh na dlhú trať, vyskytuje sa v okolí a produkuje obrovské množstvo semien. Manažment inváznych druhov by mal byť preto trvalý. Vlastník je dokonca povinný zo zákona ho likvidovať. Aj Skalný nos a priestor v jeho okolí boli skôr pajaseňovým lesíkom, preto sa jeho semená nachádzajú aj naďalej v pôde a starostlivosť o tento priestor je dlhodobou záležitosťou.
Populácia skalničníka, ktorá sa na Skalnom nose nachádza, je prirodzená alebo ste ju dosádzali?
Nie, nedosádzali. Počas výskumu sme zaznamenali päť skupiniek skalničníka na nose, ktoré sme aj zmerali. Bolo by zaujímavé zmerať ich teraz v spolupráci s JTRE, keď sme prirodzené prostredie skalničníka zbavili inváznych druhov a zistiť, ako sa mu darí a ako jeho populácia prosperuje.
Kto sa v súčasnosti stará o Skalný nos?
JTRE. Ide o udržanie takého stavu, aby priestory na nose boli prístupné slnku, aby sa tu neakumulovala biomasa.
Na vrchole Skalného nosa sa nachádza mahalebka – strom považovaný aj za jeho symbol.
Spadá Skalný nos pod niektorý stupeň ochrany?
Na Slovensku máme päť stupňov ochrany. Na celom území Slovenska platí prvý stupeň ochrany, ale špeciálne na Skalnom nose nie je vyhlásené žiadne chránené územie. Ide len o bežnú plochu. Jeho význam je ale neodškriepiteľný – aj pre botaniku ako vedu z hľadiska opisu druhu ako locus classicus. A potom samozrejme z hľadiska krajinnej architektúry ide o veľmi zaujímavý prvok, úžasnú prírodnú dominantu, a preto je dobré, že sa zachovala a začlenila do priestoru.
Je toto miesto prístupné verejnosti?
Áno, nielen rezidenti, ale ktokoľvek môže prísť k Skalnému nosu a prejsť náučným chodníkom.
Náučný chodník začína v tesnej blízkosti Skalného nosa.
Kontajnery mali byť pôvodne zasadené do svahu. Namiesto toho sa ale využili polopodzemné kontajnery, ktoré vizuálne nenarúšajú priestor náučného chodníka.
Vedia Bratislavčania o význame tohto objektu?
Myslím si, že nie. Možno to vedia skalolezci, išlo o ich obľúbenú plochu, no ak by sa masovo využíval na skalolezectvo, bol by problém. Ľudia si prítomnosť skalničníka neuvedomujú, nevedia o ňom a ak by ho neopatrnosťou postúpali, mohlo by mu to uškodiť.
Ako je objekt zabezpečený pred zničením aktivitou človeka?
Je verejne prístupný, ale treba vynaložiť určité úsilie, aby sa človek na Skalný nos dostal.
Neobávate sa toho, že Skalnému nosu predsa len prítomnosť človeka ublíži?
Bol obľúbeným miestom pre určité skupiny ľudí. Pri výskume sme nachádzali prázdne fľaše, plechovky a iný odpad. Je odtiaľ pekný výhľad a zároveň ide o zastrčené miesto. Ale myslím si, že sa trochu zmení aj typ ľudí, ktorí sa okolo neho budú pohybovať. Keď bude priestor Zuckermandela obývaný, bude tu ruch a zo zastrčeného miesta sa zrazu stane stredobod, takže tí, čo sem zvykli chodiť popíjať, si odvyknú. Bežný človek nebude liezť na skalu, preliezať zábradlie, takže si je Skalný nos aj sám sebe ochranou.
Kvitnúci skalničník guľkovitý srstnatý
Rastie skalničník guľkovitý srstnatý prirodzene aj inde v Bratislave alebo na Slovensku?
Rastie. Je to druh, ktorý je viazaný na takéto typy substrátov, obnažené skaly, opustené kameňolomy. Toto je ale prvé miesto, kde bol popísaný, preto je Skalný nos zaujímavý.
Má Zuckermandel ešte iné prírodné špecifiká? Iné rastliny, dreviny a stromy, ktoré sú pre toto prostredie prirodzené?
Okrem skalničníka je to napríklad cesnak žltý, dekoratívny druh, ktorý sa dosadí aj do okolia Skalného nosa, ale až na jeseň spoločne s modricami, ktoré sú na tomto mieste tiež prirodzené. Potom sú tu metlice trstnaté, čo je ozdobná tráva, ľudia si ju suchú zvyknú viazať do kytíc, no a určite treba spomenúť menší strom – mahalebku nachádzajúcu sa na vrchole Skalného nosa. Tá je považovaná aj za jeho symbol. Mahalebka rastie aj všade na kamenných svahoch v celej Bratislave aj Devínskej kobyly.
Strieborná tráva sa v prírode bežne v tomto farebnom odtieni nevyskytuje. Škôlky ju však ponúkajú v tejto šľachtenej verzii.
Invazívny druh pajaseň žliazkatý bol zo Skalného nosu aj z jeho blízkeho okolia odstránený, aby nedošlo k vytlačeniu skalničníka z miesta jeho výskytu.
Prečo je zeleň v meste taká dôležitá?
Ide o veľkú výzvu pre krajinných architektov, pretože čelíme zmene klímy a zeleň je jednou z tých položiek na zozname, ktorá vie aktívne ovplyvňovať klímu pozitívnym spôsobom – ochladzuje a zvyšuje vlhkosť vzduchu. Každá plocha zelene má veľký význam, hlavne plocha zelene so stromami.
Máme v Bratislave dostatočné množstvo zelených plôch?
To viem celkom presne, keďže som robila na výskume o plochách zelene. Bratislava má jednu tretinu výmery lesy, takže keď si vezmete celé územie Bratislavy, čo je 20 katastrálnych území a 17 mestských častí, tak má veľmi veľa lesov, čo je skvelé. Problém je ale s vnútromestskou zeleňou v zastavanom území a ešte väčší problém je s dostupnosťou zelene. Veľké plochy zelene, ako je Sad Janka Kráľa, Horský park sú v desaťminútovom intervale dostupné len pre relatívne malé množstvo ľudí. Máme veľa plôch zelene, ktorých potenciál je nevyužitý. Ide o zatrávnené plochy aj so stromami, kde nemáme žiadnu vybavenosť. Ľudia teda nemajú zeleň ako aktívne využívať, nemajú si kde napríklad sadnúť na lavičku.
Náučný chodník spoločne so Skalným nosom je prístupný verejnosti. Jeho dokončenie sa plánuje tento rok.
Vieme sa správať k zeleni, ktorú tu máme?
Profesionálne sa starať vieme, ale na starostlivosť máme málo peňazí, čo vnímam ako najväčší problém. Bratislava má obrovské plochy zelene, ale mnohé sú nevyužiteľné pre ľudí, nemajú základnú vybavenosť. Treba tiež upozorniť, že Bratislava ako ostatné európske mestá čelí zmene klímy a bude musieť s touto otázkou niečo robiť.
Je úlohou krajinných architektov dávať podnety samosprávam a upozornovať na problémy?
Mala by byť. Oslovila ma pani hlavná architektka Ing. arch. Ingrid Konrad a rok som pracovala na projekte Bratislava sa pripravuje na zmenu klímy ako súčasť tímu, ktorý pripravil aj Akčný plán navrhujúci opatrenia, akým spôsobom v rôznych sektoroch môžeme reagovať ako mesto. Bola to pre mňa veľmi zaujímavá skúsenosť. Krajinní architekti by mali teda aktívnejšie vstupovať do týchto procesov.
Krajinná architektka Tamara Reháčková na projekte Skalného nosa a náučného chodníka pracovala už od roku 2013.
Ktoré európske mestá sú pozitívnym príkladom, čo sa týka množstva a využitia zelene?
Asi väčšina nemeckých miest, napríklad Berlín je úplne úžasný. Nemecko je veľmi dobrým príkladom, ako sa starať a budovať zeleň. Pre krajinného architekta je práve Nemecko takou učebnicou, kde sa vždy niečím inšpiruje.
