Kým Slovensko má v rámci regiónu strednej Európy takmer najmenší podiel cudzincov na celkovom obyvateľstve – necelé 3 percentá, samotné mesto Bratislava má vyše dvojnásobok. Cudzinci pomáhajú doplniť pracovné pozície, na ktoré chýbajú kvalifikovaní pracovníci. Napriek potrebám trhu je proces zamestnania cudzinca z krajín mimo Európskej únie zdĺhavý a náročný. Vedúca úradu Medzinárodnej organizácie pre migráciu (IOM) na Slovensku Zuzana Vatráľová hovorí, že jednoduchšie zamestnávanie a menej byrokracie by mohlo pomôcť doplniť nedostatkové profesie napríklad aj v zdravotníctve.
Máte k dispozícii štatistiky o počte migrantov v Bratislave?
Vychádzame zo štatistík Úradu hraničnej a cudzineckej polície, z ich ročeniek. Za posledné roky sa počet migrantov žijúcich v Bratislave nemení, je to vyše 37-tisíc, ktorí pochádzajú z najrôznejších krajín sveta.
Aký je rozdiel medzi pojmom migrant a cudzinec?
V medzinárodnom ponímaní je migrant človek, ktorý sa dlhodobo zdržiava alebo žije na území inej krajiny, než v akej sa narodil. Kedysi to bol rok, no keďže sa situácia mení a zrýchľuje, hovoríme o niekom, kto v inej krajine zotrváva dlhodobo. Je to neutrálny pojem, ktorý zahŕňa aj tých, ktorí na území žijú legálne aj nelegálne. Tento pojem zahŕňa aj takzvaných nútených migrantov, ktorí sú buď utečencami v zmysle Ženevskej konvencie, alebo sú nútení odísť z krajín, kde je napríklad zlá hospodárska situácia alebo ich zasiahli klimatické zmeny. Slovenská legislatíva však pojem migrant nepozná, je v nej zadefinovaný pojem cudzinec.
Aké majú cudzinci dôvody prísť do Bratislavy a ostať tu?
Väčšinou sem prídu za účelom práce. Drvivá väčšina tu má prechodný, niektorí aj trvalý pobyt. Keď sú na prechodnom pobyte, ten má vždy presný účel. Väčšinou je to práca, štúdium alebo zlúčenie rodiny. Za cudzincov sú považovaní aj zahraniční študenti z krajín mimo EÚ.
Ako je na tom Slovensko v porovnaní so susedmi a migranti z ktorých krajín je v Bratislave najviac?
Pomerom cudzincov na celkovom obyvateľstve je Slovensko v rámci EÚ tretie od konca, migranti tvoria necelé tri percentá obyvateľstva. V Česku je to už okolo osem percent, v Rakúsku dokonca vyše šestnásť. V tomto regióne má menej už len Poľsko. Zhruba tretina cudzincov žije v Bratislave a v Bratislavskom kraji, pričom pochádzajú z rôznych krajín od Spojených štátov amerických až smerom na ďaleký východ. Štatisticky je v SR najviac Ukrajincov a Srbov.
Využívajú niektorí z nich Bratislavu iba ako prechodnú stanicu?
Určite áno, no tieto počty nemáme. Čísla, ktoré som spomínala, sa týkajú ľudí, ktorí tu majú nejaký typ pobytu. Na pobyt musia spĺňať isté podmienky, takže je veľmi pravdepodobné, že po vybavení sa nechystajú o mesiac odísť niekam inam. Zároveň platí, že ľudia z krajín mimo EÚ nezískavajú s pobytom na Slovensku automaticky aj pobyt inde. Ak sem napríklad príde Srb za účelom práce, môže pracovať iba na Slovensku a iba u toho zamestnávateľa, u ktorého je evidovaný. Ak mení zamestnávateľa, musí si zmeniť aj účel pobytu.
Je náročný proces zamestnať sa na Slovensku a vybaviť si tu pobyt?
Ak sa chce niekto zamestnať na Slovensku a všetko ide hladko, trvá to viac ako päť mesiacov. Celý tento čas musí byť uchádzač stále vo svojej krajine a budúci zamestnávateľ zatiaľ vybavuje potrebné povolenia. Musí napríklad dokázať, že na obsadzované miesto nemôže zamestnať Slováka, musí mať potvrdenie od Úradu práce, že miesto inzeroval a ani medzi registrovanými nezamestnanými sa nenašiel Slovák, ktorý by sa tejto pozície mohol ujať. Keď sme pripravovali schému pracovnej mobility pre Slovensko a mapovali sme situáciu v iných krajinách, ukázalo sa, že Slovensko má jeden z najkomplikovanejších systémov zamestnávania cudzincov, pričom zahraničná pracovná sila je jedno z najrýchlejších riešení nedostatku pracovníkov na trhu práce.
Nie je päť mesiacov dlhý čas na to, aby bolo možné zamestnať cudzinca – najmä pri súčasnom trhu práce, ktorý je v istých častiach Slovenska výrazne nedostatočný?
V roku 2018 sa tieto pravidlá trochu uvoľnili v oblastiach, kde je nezamestnanosť nižšia ako päť percent, pre zamestnávateľov, ktorí zamestnávajú menej ako tridsať percent cudzincov. Tam je to menej striktné a čas vybavovania sa skracuje na približne tri mesiace. Stále je to ale veľmi komplikované. Už si to uvedomujú relevantné úrady a pracujú na zjednodušení legislatívy. Toto urýchlenie sa však týka iba pracovných pozícií, ktoré sú na zozname nedostatkových profesií. Metodika vytvárania tohto zoznamu by sa tiež mala meniť. Na Slovensku napríklad chýba zdravotnícky personál, no na zozname nie je. Nachádzajú sa tu rôzne profesie z oblasti IT či špecifické profesie potrebné do výroby, ako napríklad sústružníci.
Ako je na tom Bratislava?
V Bratislave je veľa zamestnávateľov, ktorí potrebujú pracovnú silu. Keďže je tu najnižšia nezamestnanosť, Bratislava je na vrchných priečkach okresov, ktoré súrne potrebujú pracovníkov zo zahraničia. Na slovenskom trhu práce chýbajú desiatky tisíc ľudí, a to aj napriek nezamestnanosti, ktorá trochu vzrástla pre pandémiu. Tieto pozície nie je možné automaticky zaplniť nezamestnanými, lebo často nemajú potrebnú kvalifikáciu a zručnosti. Tým, že je výroba do veľkej miery modernizovaná a robotizovaná, je aj v tejto oblasti veľmi málo miest, kam by mohol ísť vyslovene človek z ulice, ktorému by stačil dvojtýždňový zácvik.
Keď sa cudzincovi konečne podarí zamestnať sa v Bratislave, kam sa môže obrátiť s prosbou o pomoc?
Bratislava ponúka výhodu v tom, že cudzinci sa môžu na nás obrátiť, v prípade potreby aj osobne prísť a my im poskytneme právne, pracovné alebo sociálne poradenstvo. Vo všeobecnosti stále platí, že ak si potrebujú vybaviť bežné veci na úradoch, nemajú žiadne úľavy. Cudzinci potrebujú nahlasovať adresu bydliska, podpisovať rôzne zmluvy a podobne. Pri bežnom živote cudzinci stále narážajú na jazykovú bariéru na úradoch. Na Slovensku sú úrady stále nastavené na zákon o štátnom jazyku a takmer všade hovoria len po slovensky. Napríklad v bankách je situácia lepšia, lebo to je komerčný sektor a cudzinci sa tu väčšinou dohovoria po anglicky.
Vnímate v tomto smere za uplynulé roky zlepšenie?
Jazyková situácia sa už zlepšuje, aj keď veľmi pomalým tempom. Na úradoch stále nemajú jazykovo vybavených ľudí, trpí tým aj samotná cudzinecká polícia, aj keď na tom intenzívne pracujú už celé roky. Aj kvôli tomu sa menia pravidlá, aby sa menej vecí muselo vybavovať na úradoch a aby sa viac z toho procesu presunulo do online priestoru.
Kde okrem jazyku vidíte priestor na zlepšenie?
V Bratislave je to v porovnaní s inými okresmi najlepšie v zmysle, že sú tu ľudia najviac zvyknutí na inakosť a na cudzincov. Nestretávame sa vo veľkej miere s tým, že by spoločnosť odmietala cudzincov. Stane sa však, že ak sú naši klienti inej farby pleti, tak im aj v Bratislave odmietajú prenajať byt. Máme aj klientov moslimov, ktorí svoju vieru prejavujú aj vizuálne, a tí sa tiež stretávajú s takýmito odmietnutiami.
Vy ako organizácia pomáhate ľuďom v takýchto situáciách?
Už vyše 15 rokov prevádzkujeme Migračné informačné centrum IOM, kde ponúkame právnu pomoc, pracovné poradenstvo aj pomoc v núdzi, keď kontaktujeme organizácie a otvoríme prvé dvere k niekomu, kto vie po anglicky. Poradenstvo poskytujeme osobne, alebo online či cez telefón. Taktiež sa snažíme mať na našej webovej stránke čo najviac všeobecných informácií, aby sme mohli tým, ktorí za nami prídu osobne, zatelefonujú alebo napíšu e-mail, poskytnúť poradenstvo a iné služby šité na ich individuálne potreby a osobnú situáciu. Ročne využije naše služby takmer 10 000 ľudí.
Ktoré z vašich služieb využívajú cudzinci najviac?
Najviac využívajú naše právne a pracovné poradenstvo, podporujeme aj komunity cudzincov. Naša činnosť je zameraná na integráciu, pri ktorej komunity zohrávajú dôležitú úlohu. Okrem toho poskytujeme rekvalifikačné kurzy. Ak sem niekto príde s kvalifikáciou, ktorú nevie uplatniť, alebo by si vedel nájsť lepšie zamestnanie, ale nevie dokázať kvalifikáciu a potrebuje získať novú, využijú niektorý z týchto kurzov. Niekoľkokrát do týždňa organizujeme nízkoprahové kurzy slovenčiny a sociálno- kultúrnej orientácie. MIC sa nachádza v Bratislave aj v Košiciach.
Spomenuli ste integráciu do komunity. Ako fungujú komunity cudzincov v Bratislave? Sú uzavreté?
Je to rôzne. Sú komunity ľudí alebo skupiny rodín, ktoré sa vzájomne stretávajú, často spolupracujú aj obchodne, žijú neďaleko seba, komunikujú vo svojom rodnom jazyku a môžu pôsobiť uzavreto. Keď sa však potrebujú dohovoriť po slovensky, vždy vítajú, že sa nájde niekto, kto im v tejto situácii pomôže, a aj oni neskôr posúvajú túto pomoc ďalej. A sú aj komunity, ktoré si tiež vzájomne pomáhajú, ale sú zároveň veľmi otvorené a prepojené s väčšinovou populáciou.
Snažíte sa nejako riešiť problematiku negatívneho vystupovania a nenávistných prejavov voči migrantom, najmä v online priestore?
Negatívne postoje voči migrantom majú veľmi zlý vplyv na ich život. Preto v tejto oblasti robíme, čo môžeme v rámci všetkých našich aktivít. Zúčastňujeme sa na mnohých podujatiach a aj my mnohé organizujeme – či už na školách, pre učiteľov alebo pre odborníkov a verejnosť. Považujeme za dôležité neutralizovať tému migrácie. To, že človek je migrant, je pobytový status a nie charakterová črta. Migrácia je príležitosť a závisí od prijímajúcej krajiny, či ju využije alebo nevyužije.
Ako v týchto prípadoch argumentujete?
Na Slovensku je naozaj veľmi nízky podiel cudzincov na celkovej populácii. Podľa prieskumov sa v priemere raz do týždňa stretne s cudzincom len 11 percent opýtaných. Väčšina obyvateľov Slovenska tak nemá vlastnú skúsenosť s cudzincami, a o to ľahšie uverí obrazu cudzincov, ktorý poskytujú rôzne médiá a najmä sociálne siete. Preto sa pri argumentácii sústreďujeme na fakty a vyvracanie mýtov. Napríklad, že cudzincov je na Slovensku priveľa, kradnú prácu, šíria choroby, alebo zvyšujú kriminalitu. Aktuálne a korektné dáta prezentujeme pri každej príležitosti a zároveň ich máme zverejnené na našej webovej stránke, aby boli ľahko dostupné všetkým, ktorí s touto témou pracujú alebo ich zaujíma. Organizujeme tiež diskusie s verejnosťou, na ktoré pozývame aj cudzincov ochotných zdieľať svoj životný príbeh. Účastníci tak majú možnosť osobne spoznať niekoho, kto si Slovensko vybral za svoj domov. Potvrdzuje sa nám, že takáto osobná skúsenosť je nenahraditeľná.
Prejavuje sa tento typ nenávisti a negativity najmä v online priestore?
Pre radikálnych odporcov je oveľa náročnejšie prísť osobne na diskusie, v oveľa väčšej miere zverejňujú komentáre na Facebooku. Najmä v rokoch 2015 a 2016 nám denne chodili nenávistné správy a vulgárne komentáre, podnietené vtedajšou predvolebnou kampaňou. Negativita voči cudzincom v online priestore, žiaľ, pretrváva, aj keď nenávistných a vulgárnych správ nám už chodí menej.
Medzi aktivity vašej organizácie patrí aj prevencia a boj proti obchodovaniu s ľuďmi. Ide v Bratislave o rozšírený problém?
Tento druh kriminality je skrytý, takže nemáme k dispozícii presné počty obetí v Bratislave, máme iba súhrnné počty slovenských obetí. Slovensko je v tejto problematike najmä zdrojovou krajinou s okolo 30 až 40 identifikovanými obeťami za rok. Podľa našich konzervatívnych odhadov sa niekoľko stoviek Slovákov a Sloveniek ročne stane obeťami obchodovania s ľuďmi. Najčastejšie bolo cieľovou krajinou Spojené kráľovstvo za účelom pracovného alebo sexuálneho vykorisťovania. Uvidíme, či sa tieto štatistiky zmenia v dôsledku odchodu Veľkej Británie z EÚ.
Obchodovanie s ľuďmi teda nie je predávanie či kupovanie obetí, ako tento termín naznačuje, ale v podstate ich manipulácia a vykorisťovanie?
Žiaľ, ide o obchod v pravom slova zmysle, pri ktorom je tovarom človek. Páchateľ obeť doslova predá do istej formy otroctva – vykorisťovania. Najčastejšie sa na Slovensku vyskytuje vo forme ponuky práce v zahraničí, ktorá veľmi často znie príliš dobre na to, aby bola pravdivá. Muži napríklad nadviažu kontakt so ženami, predstierajú vzťah a po pár mesiacoch ich zavolajú do zahraničia pracovať. Povedia im, že majú ísť napred za nejakými ich kamarátmi a ony až tam zistia, že boli obchodované a sú nútené pracovať v továrni, domácnosti, sex biznise a podobe. Veľa ponúk je od falošných modelingových agentúr, ktorých postupy sú veľmi sofistikované a prepracované. Obete sa do cieľovej krajiny prepravia takmer vždy dobrovoľne a až tam zisťujú, že sa stali obeťami. Nútia ich do rôznych činností, či už fyzickým násilím, psychickým týraním, prípadne z nich spravia osoby závislé na drogách.
Ako sa môžu tieto obete brániť?
Závisí to od situácie. Niektoré obete si pomáhajú navzájom, niektorým – napríklad ženám zneužívaným na sexuálne vykorisťovanie – pomôžu ich klienti, alebo ich nájdu mimovládne organizácie, ktoré sa tomuto venujú. My vždy radíme, že ak sa už niekto stane obeťou a má voľnosť pohybu, nemal by sa báť ísť na políciu. Pred odchodom je vhodné oznámiť rodine či kamarátom, kam presne človek ide, kde bude a ako často sa bude ozývať, pričom si môžu dohodnúť aj nejaký signál, ktorý na prvý pohľad pôsobí nevinne. Niektorí obchodníci dovolia obetiam telefonovať domov, aby predišli podozreniu, tieto hovory ale monitorujú. Obeť sa môže napríklad opýtať na domáce zvieratko, ktoré v skutočnosti nemá, a ak ide o vopred dohodnutý signál, rodina pochopí, že niečo nie je v poriadku bez toho, aby si obchodník niečo všimol.
Ktorým mestom by sa Bratislava mohla inšpirovať v problematike migrácie?
Veľmi to závisí od kontextu. Všetky príklady dobrej praxe, s ktorými som sa stretla, začínali tak, že na cudzincov reagovali, až keď ich mali na svojom území. Slovenským mestám radíme, že majú šancu sa na integráciu vopred pripraviť. Žiadny systém nie je dokonalý, ale príklad, ktorý sa dá do veľkej miery nasledovať, je mesto Viedeň. Má veľmi dobre prepracovanú integráciu a systém, ktorý je priam až vítací a účinný.
