Prešporok, Pressburg, Pozsony: Aká bola trojjazyčná Bratislava?

Trojjazyčné nápisy na obchodoch, trojjazyčné noviny a ľudia konverzujúci po maďarsky, nemecky aj po slovensky. Takto vyzerala prechádzka medzivojnovou Bratislavou pred rokom 1930, keď sa pri úradnom styku používali tri jazyky. Hlavné mesto Slovenska vďaka tomu získalo jedinečnú identitu, ktorá sa však postupne stráca s poslednou generáciou, ktorá si takúto Bratislavu pamätá. Život v trojjazyčnom Prešporku opisuje historik a germanista Jozef Tancer, prorektor Univerzity Komenského v Bratislave.

Jozef Tancer. Foto: Tibor Geci

Je pravda, že starého Prešporčana človek spozná podľa maďarského alebo nemeckého priezviska? 

Nemusí to nevyhnutne platiť, pretože nemecké a maďarské priezviská boli rozšírené po celom Slovensku, takže do Bratislavy sa ich nositelia mohli prisťahovať. Okrem toho počas prvej Československej republiky začali ľudia slovakizovať svoje priezviská a tento trend pokračoval aj po roku 1945, keď sa starí Prešporčania a židovské obyvateľstvo snažili zmenou mena splynúť s okolím a vyhnúť sa problémom. Samozrejme, platí, že typické prešporácke priezviská boli nemecké a maďarské, a niektoré z nich „prežili“ dodnes.

Kam siahajú korene nemeckých a maďarských obyvateľov na území Bratislavy? 

Prichádzali sem postupne. Bratislava bola až do druhej polovice 19. storočia výrazne nemeckým mestom, pretože Nemci sem prichádzali už od stredoveku. Maďarizovať sa začala až v procese nacionalizácie Uhorska, ale napriek tomu dominantným jazykom v každodennom živote zostala nemčina. Popri nemecky a maďarsky hovoriacom obyvateľstve tu boli ďalšie skupiny. Od 13. storočia sem prichádzali Chorváti, žili tu Taliani, ktorí pôsobili napríklad v kominárskom cechu, neskôr dorazila ďalšia významná skupina – Bulhari, ktorí v Bratislave pôsobili v 20. storočí najmä ako zeleninári. Bratislava mala aj slovenské vidiecke zázemie smerom na Záhorie, odkiaľ ľudia dochádzali do mesta na trhy a neskôr, v 19. storočí aj za pracovnými príležitosťami do novopostavených fabrík. Je dôležité spomenúť Židov, ktorí tvorili približne desať percent populácie Bratislavy, mali svoje školy aj synagógy. Neskôr v podhradí vzniklo samostatné židovské geto. Dá sa povedať, že v Bratislave žil pestrý mix národností. 

Akými jazykmi sa v Bratislave hovorilo? 

V každodennom živote sa jazyky používali podľa toho, s kým ľudia komunikovali. Ak ste išli na trh a boli tam predávajúci Slováci, vedeli sa s nimi základmi slovenčiny dohodnúť aj Nemci či Maďari. Ak sa stretla kaviarenská spoločnosť, viac sa rozprávalo po nemecky alebo po maďarsky. Typickú viacjazyčnú komunikáciu bolo možné zažiť najmä vo viechach na dnešnej Obchodnej ulici a na ďalších uliciach smerom do Rače, kde víno ľudí spájalo a spievali sa tam pesničky vo viacerých jazykoch.

Bolo možné počuť aj iné jazyky ako slovenčinu, nemčinu a maďarčinu?

Určite treba spomenúť latinčinu, ktorá bola úradným jazykom Uhorska do prvej polovice 19. storočia, takže aj Uhorský snem rokoval po latinsky. Tento jav bol naozaj výnimočný, cudzinci sa pri takýchto rokovaniach cítili ako v antickom Ríme. Latinčina bola v tomto období živým jazykom a v určitých kruhoch ju bolo počuť. Medzi šľachticmi bola v 18. a čiastočne ešte aj v 19. storočí rozšírená aj francúzština, ktorú prebralo aj meštiactvo kopírujúce životný štýl šľachty. Mešťania dokonca ešte aj v 20. storočí hľadali k deťom guvernantky zo Švajčiarska, ktoré hovorili po francúzsky alebo po nemecky. Jazykov v Bratislave bolo počuť naozaj neúrekom, svet bol pomerne otvorený a vznikali rôzne zmiešané manželstvá, vďaka ktorým sa do rodín dostávali ďalšie a ďalšie jazyky.

Kedy sa Bratislava stala skutočne trojjazyčnou, teda v nej dominovali slovenčina, nemčina a maďarčina? 

Trojjazyčnosti prialo najmä medzivojnové obdobie, pretože zákony Československej republiky garantovali etnickým skupinám pri dosiahnutí 20-percentného kvóra právo používať menšinové jazyky pri úradnej komunikácii, pri vzdelávaní aj pri kultúrnej činnosti. Tým pádom bolo bežné, že ľudia mohli pri dominantnom štátnom jazyku – ktorým bola slovenčina – používať takmer všade aj nemčinu alebo maďarčinu.  

Jeden z mála zachovaných trojjazyčných nápisov v Bratislave sa nachádza na bývalej Lekárni u Salvatora.

Takže v Československu bol na území Slovenska dominantný štátny jazyk slovenčina? 

Na území Slovenska bola oficiálnym jazykom slovenčina. V prvých rokoch, keď prichádzali úradníci alebo učitelia z Čiech, sa v Bratislave bežne rozprávalo aj po česky, deti navštevovali slovenské školy s českými učiteľmi a podobne. Čeština a slovenčina koexistovali, podobne ako to bolo počas celého Československa. 

V akom jazyku boli v tomto období nápisy na budovách, plagáty, úradné oznámenia? 

Závisí to od obdobia. Ako som spomínal, ak nejaká menšina pri sčítaní obyvateľstva dosiahla hranicu 20 percent celkového podielu obyvateľstva, získala právo používať svoj jazyk pri úradnej komunikácii, v školách, na kultúrnych podujatiach. Nápisy na obchodoch, inzeráty v novinách, pohľadnice, úradné dokumenty, vysvedčenia, osvedčenia, diplomy či účtovné knihy, všetko bolo trojjazyčné. Určite to bola výzva pre marketing, grafikov a tlačiarov. Toto platilo do roku 1930, keď prebehlo sčítanie obyvateľstva a maďarská menšina stratila dvadsaťpercentný podiel.

Aj obyvatelia Bratislavy komunikovali trojjazyčne?

Nie všetci Prešporáci vedeli všetky tri jazyky. Bolo pomerne časté, že ovládali dva a mali pasívnu znalosť tretieho. Keď z troch používaných jazykov ovládate dva, vždy je dobrá šanca, že sa dokážete dorozumieť. Znalosť jazyka sa odvíjala najmä od veku. U detí bol dominantný vyučovací jazyk v škole, úradník v banke počas práce rozvíjal všetky jazyky a dôchodca, ktorý mal v roku 1918 napríklad 70 rokov, sa už iný jazyk učiť nezačal, takže poznal iba jeden a s tým si aj vystačil.

Čo sa zmenilo po sčítaní obyvateľstva v roku 1930? 

Maďari stratili dvadsaťpercentné zastúpenie a stratili nárok používať maďarčinu ako úradný jazyk. Samozrejme, že mohli jazyk používať pri komunikácii, ani maďarské školy sa hneď nezavreli, ale z verejných tabúľ tento jazyk zmizol, rovnako aj z letákov či obchodov. Podľa toho sa dá pomerne jednoducho na historických fotografiách identifikovať obdobie, kedy boli odfotené. Ak je nápis trojjazyčný, tak s veľkou pravdepodobnosťou fotka pochádza z obdobia 1919 až 1930.

Čo spôsobilo, že maďarské obyvateľstvo Bratislavy kleslo pod dvadsať percent? 

Môže za to viacero faktorov a nedá sa určiť jediný dôvod, prečo stratili zastúpenie. Bratislava sa v roku 1919 začala masívne slovakizovať prílevom slovenského obyvateľstva z iných častí krajiny, ktorí sem prišli za prácou. Časť obyvateľstva, napríklad inteligencia, ktorá sa neidentifikovala s novým štátom, odišla do Maďarska. Ďalším z dôvodov je aj to, že časť maďarského obyvateľstva akceptovala stav, že žijú v Československu. Zákony tu boli demokratické a chceli tu ostať žiť, tak sa začali učiť nový štátny jazyk a doma síce rozprávali po maďarsky, ale deti poslali do slovenských škôl, aby zapadli. Mohli zmeniť štátnu príslušnosť aj pre obavy, prípadne mali negatívnu skúsenosť so štátnou mocou.

Ako sa zmenilo postavenie Maďarov a ich jazyka po roku 1930? 

Školy, obchody, kaviarne – tu sa mohlo aj naďalej komunikovať po maďarsky, maďarčina sa nemohla používať iba pri úradnom styku. Koniec koncov aj za slovenčinou či nemčinou, ktoré úradnými jazykmi ostali, sa skrývajú ďalšie jazyky a dialekty. Napríklad na nemeckom gymnáziu v Bratislave veľa učiteľov pochádzalo zo Sudet alebo zo Spiša a priniesli so sebou inú nemčinu. Samozrejme, stále bola v rámci normy a spisovná, ale v súkromnej komunikácii sa používali rozličné nemecké dialekty. Pestrosť nemčiny bola väčšia, ako si môžeme predstaviť.

Foto: Tibor Geci

Dá sa teda hovoriť aj o prešporskej nemčine? 

Dokonca o niekoľkých. V odbornej literatúre sa predpokladá, že niektoré časti Bratislavy mali vlastný nemecký dialekt, napríklad Zuckermandel pod hradom pri Dunaji, Blumental a dedina Prievoz, ktorá je dnes mestskou časťou. Všetky tieto štvrte hovorili vlastným nárečím, ktoré sa súhrnne označujú ako bavorsko-rakúske, mali však vlastné fonetické zvláštnosti a viacero slovanských a maďarských prvkov v slovnej zásobe.

Hovoríte, že Zuckermandel, Blumental a Prievoz boli najmä nemecké štvrte. Boli v Bratislave aj štvrte maďarské? 

Opäť, vtedy ešte samostatná obec, dnes mestská časť Podunajské Biskupice, bola prevažne maďarská. Devínska Nova Ves bola zas chorvátska. Potom sú dokonca obce, ktoré s Bratislavou komunikovali a fungovali na dennej báze, ale nepatrili do Československa. Reč je o trojici Rusovce, Jarovce a Čunovo, ktoré vtedy patrili do Maďarska. Tu sa napríklad hovorilo po maďarsky, po chorvátsky a kvôli blízkosti Rakúska aj po nemecky, takže boli trojjazyčné, ale bez slovenčiny.

Kedy tieto jazyky a dialekty začali postupne miznúť? 

Rôzne dialekty sa začali výrazne vytrácať po druhej svetovej vojne. Či už vyhnaním Nemcov, presídlením Maďarov a samozrejme aj pre holokaust, trojjazyčnosť začala postupne miznúť a tento proces pokračuje. V Bratislave už nájdeme len pár ľudí vo veku osemdesiat a viac, ktorí hovoria prešporskou nemčinou, s nimi a najneskôr s ich deťmi tento dialekt pravdepodobne úplne vymizne. Proces asimilácie prebieha aj v maďarských rodinách. Tých je síce viac, majú možnosť poslať deti aj do maďarskej školy či na kultúrne podujatia, no pravdepodobne nedôjde k tomu, že by sa v Bratislave obnovila stará tradícia, ktorá tu bola.

Foto: Tibor Geci

Stálo by podľa vás za to, aby boli tieto dialekty zachované a aby sa aspoň stopy trojjazyčnosti naďalej v Bratislave využívali?

Podľamňa by sa maďarčina mohla ponúkať na školách ako cudzí jazyk pre slovenské deti, rovnako ako na východnom Slovensku by sa mohla vyučovať ukrajinčina alebo rusínčina a na Orave poľština. Z dlhodobého hľadiska by to viedlo k tomu, že by sa symbolický status týchto jazykov zvýšil. Momentálne túto možnosť ako Slováci nevyužívame, ale v Bratislave pritom nemám problém nájsť si maďarského kamaráta, zájsť v sobotu na trh na Miletičovej a plnohodnotne konverzovať po maďarsky. Keď sa učím po francúzsky, tak to robiť nemôžem, pretože tu nemáme ľudí, ktorí francúzštinou hovoria každý deň. Potenciál svetových jazykov pre kariérny rozvoj je samozrejme väčší, ale pre každodenné spolužitie je potenciál „menších“ jazykov omnoho dôležitejší. 

A čo ďalšie cudzie jazyky? V 90. rokoch sme zaznamenali prílev ľudí z Balkánu, chodí sem za prácou veľa Ukrajincov, Rumunov a Poliakov. Vznikajú aj teraz miestne dialekty, alebo sa všetci dorozumievajú iba po anglicky?

K týmto skupinám treba doplniť komunitu Vietnamcov, ktorí sú tu už niekoľko desaťročí, a rovnako aj komunitu Číňanov. Ich cieľom je byť nenápadní, posielajú deti do slovenských škôl, deti sa naučia po slovensky a pomáhajú rodičom s komunikáciou. Nepoznám výskum, ktorí by sa zaoberal Ukrajincami v Bratislave, hoci je dnes už bežné, že deti, vrátane tých mojich, majú v škole ukrajinských spolužiakov. Sú tu aj rôzni jednotlivci, ktorí pracujú v nadnárodných korporáciách a na istých miestach v Bratislave vďaka tomu počujete mnohé ďalšie európske jazyky. Napríklad keď idete na detské ihrisko v Sade Janka Kráľa, počujete španielčinu, francúzštinu či taliančinu rodičov detí, ktorí tu pracujú. Bratislava sa po roku 1990 stala opäť viacjazyčným mestom, ktorým je aj dnes, ale rozdiel je v tom, že to už nie je tá tradičná viacjazyčnosť, ktorá vyplývala z etnického zloženia vtedajšieho obyvateľstva, ale moderná viacjazyčnosť vyplývajúca z migračných procesov. 

Sledujte náš blog, sociálne siete a newsletter pre viac noviniek.

Oh no...This form doesn't exist. Head back to the manage forms page and select a different form.