Cieľom národného cyklokoordinátora Petra Klučku je zvýšiť do roku 2020 objem cyklistickej dopravy z 2 na 10 %. Je to smelá vízia, ale nevyslovuje ju nadarmo. O tom, čo vlastne robí, ale aj o stave cyklistiky nielen v hlavnom meste sme sa s ním porozprávali počas spoločnej jazdy Bratislavou na bicykloch.
Keď sme sa mali stretnúť, povedali ste, že čas a miesto máme určiť my, pribicyklujete tam. Bolo tomu vždy tak? Ako ste sa k cyklistike dostali?
Veľmi prirodzene. Od mladosti športujem. Kedysi som sa aktívne venoval modernému päťboju (beh, plávanie, jazda na koni, šerm a streľba), a potom som po skončení VŠ pracoval takmer celý svoj profesijný život v oblasti verejnej osobnej dopravy, na železniciach, na ministerstve dopravy aj v Dopravnom podniku Bratislava.
Automaticky ma to viedlo aj k alternatívnemu spôsobu dopravy. Keď boli moje deti malé, čo bolo asi pred 30 rokmi, bol som pravdepodobne jeden z mála rodičov, ktorý vozil syna na bicykli do škôlky.
Cyklistika je dnes však aj súčasťou vášho povolania: pracujete ako národný cyklokoordinátor. Čo je vašou pracovnou náplňou?
Úlohou národného cyklokoordinátora je predovšetkým vytvárať legislatívne podmienky pre to, aby sa Slovensko „rozbicyklovalo“. Jednoducho povedané, aby sa predovšetkým stavali bezpečné cyklocesty. Nie som na to sám, v každom kraji je vytvorená pozícia regionálneho cyklokoordinátora. Koordinujem činnosť rozvoja cyklodopravy a cykloturistiky a to si vyžaduje komunikovať so všetkými, ktorí majú k danej veci čo povedať a čím prispieť.
S policajtmi, s mestskými a regionálnymi autoritami, s projektantmi, s mládežou, so školami, so všetkými zodpovednými. Nevymyslel som si to ja sám, v každej okolitej krajine cyklokoordinátor existuje a toto robí.
Aby ste svoju funkciu dokázali vykonávať dobre, určite potrebujete inšpirácie. Chodíte sa “pozrieť” aj za hranice, ako to inde vo svete chodí?
Som cestovateľ. S mojou Evičkou chodíme po svete, s bicyklami na streche auta, ktoré potom využívame na bližšie spoznávanie krajiny a ľudí. To ma doviedlo k tomu, že o veciach netreba len rozprávať, ale ich aj spraviť.
Odkedy som odišiel do penzie, mám viac času a snažím sa spoznať nielen domáce cyklistické komunikácie, ale aj tie medzinárodné, ktorých je v Európe vyznačených 15, v celkovej dĺžke 70,000 km. Je to pre mňa, okrem iného, zdroj poznania ako rozvíjať cyklistickú dopravu a cykloturistiku aj u nás na Slovensku.
V septembri 2016 som sadol na bicykel, vlakom som sa odviezol do Saint Nazaire na pobreží Atlantického oceánu pri ústí rieky Loire a odtiaľ som šliapal 2 500 km do BA. Bol som sám, ale iba zdanlivo, pretože som stretával ľudí, spoznával kultúru, krajinu, zámky, ochutnával výborné vínko a jedlo.
Tento rok som sa vydal na druhý diel cyklotrasy, z Bratislavy k Čiernemu moru. Jednu z tých 15 európskych cykloturistických ciest mám prejdenú a môžem zodpovedne povedať, že podporou úsekov medzinárodných cyklociest, ktoré prechádzajú našim územím by sa mala uberať podpora cestovného ruchu aj na Slovensku.
Dať ľuďom, ktorí pri rieke a ňou žijú možnosť si zarobiť ubytovacími, stravovacími a inými službami. Aby ten región aj vďaka rieke žil. Aby sa v meste jazdilo bezpečne, aby sa zároveň zdieľali cesty chodcami, cyklistami, vodičmi.
Vráťme sa ešte raz k začiatkom, keď ste svoje deti vodili do školy na bicykli a boli ste raritou. Čo sa odvtedy zmenilo?
Čo sa odvtedy zmenilo, je vnímanie vodičov a ich správanie voči cyklistom. Aspoň už vnímajú, že na tej ceste sme, že niekde sú v súlade so zákonom namaľované cyklotrasy. A preto je potrebné cyklistickú dopravu ďalej rozvíjať spôsobom, ktorý umožňuje legislatíva – projekčné a územné možnosti.
Roky som napríklad jazdil po Štúrovej ulici, kde cyklochodník nebol, ale zrekonštruovaním Starého mosta aj Štúrovej sa veľmi zjemnila a znížila intenzita dopravy na tejto ulici a vytvorili sa jednotné podmienky pre električky, ale aj cyklistov na obidvoch stranách a individuálnu automobilovú dopravu. To vnímam ako pozitívum, začína sa to meniť k lepšiemu.
Čiže Štúrovu ulicu udávate ako príklad toho, ako by to malo vyzerať – rovnocenný spôsob dopravy pre peších, cyklistov aj verejnú dopravu?
Všetci ten priestor vzájomne zdieľame. Štúrova bývala pred rekonštrukciou len akousi prejazdnou ulicou, ale práve rekonštrukciou a usporiadaním dopravy, zrušením zastávky autobusov na Šafku sa doprava odľahčila a prejazd automobilistov už nie je taký intenzívny.
Toto by mala byť cesta, ktorou by sme sa mali uberať, odľahčiť centrum a skúsiť automobilovú dopravu nastaviť tak, aby bola pre tých, ktorí to najviac potrebujú, teda sanitky, hasičské vozy, záchrannú služba, taxíky, či pre ľudí s telesným hendikepom.
Práve na Štúrovej sa cyklistom často stáva, že v ich pruhu stojí taxík. Máme ako cyklisti v takom prípade právo zosadnúť z bicykla a upozorniť vodiča, že stojí na zlom mieste?
Máme. Ja to tak v nevyhnutnom prípade aj robím a slušne sa pokúsim to obrátiť na dobré, pretože pevne verím, že tu skutočne auto stojí na nevyhnutnú dobu a čaká na zákazníka alebo vykladá tovar. V súlade so zákonom tu totiž vytvára prekážku v plynulosti dopravy.
Ak by bol ten človek nepríjemný, stačí zavolať 158. Je to priestupok, sprísnili sa podmienky. Napríklad pred sídlom SNS tiež stával jeden nezdvorilý šofér, až kým som ho upozornil a odfotil. Už tam nestáva.
Hoci na presuny mestom mnoho ľudí využíva bicykel, často sa na ceste cítia ohrození. V úsekoch, kde potrebujú prejsť cez chodník, sa tiež mnohokrát nevyhnú kolíziám. Čo by ste tomto prípade poradili cyklistom vy?
Na chodník jednoznačne nepatríme a ja sa to snažím dodržiavať. Ale nebudem tajiť, že keď to je nevyhnutné, tak po tom chodníku prejdem krátku vzdialenosť aj ja, pokiaľ tým samozrejme neohrozím chodcov. Ako príklad uvediem Petržalku, kde je prejazd na Starý most na Farského.
Je tam hustá premávka, ľudia prestupujú z autobusu na električku z dvoch alebo troch liniek. Napriek tomu, že tam je zdieľaný chodník pre chodcov aj cyklistov, tak v rannej špičke radšej zosadnem. Je to o vzájomnom pochopení.
Vráťme sa k vzdelávaniu a poukážme na najčastejšie chyby, ktoré robia cyklisti v Bratislave. Môžu cyklisti napríklad v centre mesta jazdiť na bicykli alebo z neho majú zísť a tlačiť ho?
Nikde v centre nemáte zakázaný prejazd bicyklom, ale už upozorňujeme cyklistov, napríklad tabuľami, aby prispôsobili svoju rýchlosť a jazdu tomu, že prechádzajú cez centrum mesta a že môže prísť ku kolízii s chodcami. Upozornenie však platí rovnako aj pre chodcov, aby nevchádzali bezdôvodne do jazdnej dráhy cyklistom.
Každý rozumný človek tu zastane, bicykel potlačí a ide s ním ďalej. Prvé lastovičky sa objavili pred River Parkom. Sú tam upozornenia o tom, o akú zónu ide. Bolo by dobré túto zónu rozšíriť až k mostu Lafranconi a tabule s upozornením, že ide o spoločný priestor pre chodcov aj cyklistov umiestňovať aj v centrálnej mestskej zóne. Ľudí treba postupne vychovávať k vzájomnej ohľaduplnosti.
Chyby, ktoré vnímam ja – napríklad na Štúrovej máme cyklosemafory, ktoré málokto rešpektuje. Tiež nedodržiavame elementárne dopravné návyky či pravidlá cestnej premávky ako ukázanie zmeny smeru jazdy, prechádzanie z pruhu do pruhu, neohrozovanie chodcov. Na prechode predsa nemôžem vliezť matke s kočíkom do cesty.
Aká je najdlhšia a súvislá cyklotrasa bez obmedzení v Bratislave?
Keby sme išli od Čunova k Starému mostu, to je 13 km a od Starého mostu k Bergu je to ďalších 5 – 6 km, čiže cez 20 km nemusíte zosadnúť z bicykla. Iný smer si bez zosadnutia neviem predstaviť, možno by som ešte uvažoval ísť z Bergu smerom na Vrakuňu a Dolné Hony, popri Dunaji, to je tak okolo 20 km.
Petržalka je tiež miestom, kde sa nezabudlo na cyklistov a aj teraz, keď sa ide robiť predĺženie električkovej trasy, tak až k Janíkovmu dvoru po obidvoch stranách budú aj cyklistické chodníky. Napriek tomu, že cyklistická cesta popri Chorvátskom ramene tam už je.
Myslíte si, že Slovensko je cyklokrajina alebo má ambíciu ňou byť?
Má ambíciu, pretože na to má všetky predpoklady. Keď vezmeme do úvahy, že je tu takmer 15 000 km cykloturistických trás, ktoré sú reálne funkčné a vyznačené a ktoré vedú cez také skvosty ako Vysoké Tatry, Dunaj, Váh, tak určite ten potenciál rozvíjania cykloturizmu a s tým spojenej podpory rozvíjania malého podnikania, malých prevádzok, pekární a podobne máme. To sú dôvody, ktoré spätne nútia ľudí, aby ako cyklisti, ktorí prídu na kraj mesta a chcú bezpečne prejsť na jeho druhý koniec, tlačili na kompetentných, aby vrámci cyklodopravy mohli cez mesto bezpečne a plynulo prejsť.
Viete mi povedať príklad mesta, ktoré má túto štruktúru vybudovanú ukážkovo?
Nemôžem nespomenúť Viedeň, Mníchov a Berlín. Tieto mestá som si prešliapal a môžem ich dávať za príklad. O Amsterdame ani nehovorím, to je pomaly Ferrari medzi mestami. Ale aj mestá popri rieke Dunaj, ktoré som si prešiel niekoľkokrát, veľmi rýchlo pochopili, že sa musia predať.
Nikto nezosadá, všetci sa vzájomne rešpektujú nielen na samostatných cyklotrasách, ale aj na ostatných mestských komunikáciách. U nás sa k tomu snažia priblížiť Piešťany, Trnava, Banská Bystrica a Martin. Toto sú štyri mestá, ktoré idú vzorom. Bratislava sa tiež snaží a je to aj vidieť.
Nemyslíte si, že keď tu bude cyklistov veľa, stane sa to, čo v Amsterdame? Niektorí ľudia sa toho vysokého počtu bicyklov boja, dokonca sú tam cyklisti akoby uprednostňovaní pred autami aj chodcami.
Postupnou a vyváženou podporou rôznych druhov dopravy by sme mali dosiahnuť to, aby podobné problémy nevznikali. U nás je to stále naopak, stále je viac áut ako bicyklov. Pred pár rokmi napríklad každý kandidujúci politik sľuboval lepšiu dopravu v podobe budovania obchvatov a parkovísk.
Dnes sa už hovorí viac o podpore verejnej osobnej dopravy, o integrovanej doprave, o podpore cyklistickej a pešej dopravy. Tam vidím svetielko na konci tunela. Ale musí to byť rovnomerné, aby jedno neprerástlo cez druhé.
Pôsobíte aj na sociálnych sieťach. Aké iné spôsoby vzdelania cyklistov by ste radi vytvorili?
Je chyba, že už od útleho veku sa nekladie väčší dôraz na dopravnú výchovu. Na to, aby aj doprava na dvoch kolesách bola bezpečná a aby sa rodičia nebáli poslať deti na bicykli alebo kolobežke.
K tomu slúžia kampane „Do školy na bicykli“ a „Do práce na bicykli“, ktorými sledujeme nielen upriamenie pozornosti zodpovedných na to, že nás tu je čoraz viac, ale aj na to, že týmto ľuďom musíme vytvárať podmienky pre bezpečnú a plynulú jazdu. Treba rozvíjať osvetu a vzdelávanie na všetkých úrovniach. Napríklad aj o tom ako udržiavať bicykel, že treba mať pumpu, osvetlenie, reflexné prvky, ale predovšetkým o elementárnom dodržiavaní pravidiel cestnej premávky. Cyklisti majú totiž nielen práva, ale aj povinnosti.
Okrem toho aj pri výstavbe nových investičných celkov a bytoviek netreba zabudnúť na to, že ľudia nepotrebujú už len parkoviská, ale aj úložisko na bicykle. Cyklistika už nie je len alternatívny spôsob dopravy, ale začína byť štandardný, ako každý iný druh dopravy. Predovšetkým mladí ľudia už dnes rozmýšľajú inak.
Čo sa týka osvety, ako komunikujete s ľuďmi, so širšou verejnosťou, keď sa vám niečo nezdá?
Základným aspektom mojej práce je komunikácia. Na všetkých úrovniach. Moja pozícia je dôležitá aj v oblasti spájania štátnej úrovne, toho nevyhnutného „úradníckeho šimla“ s tretím občianskym sektorom, vďaka ktorému sa dopyt po cyklotrasách výrazne zvýšil. Jedine vzájomným rešpektovaním sa a permanentným dialógom sa môžeme dostať na úroveň okolitých vyspelých cyklistických krajín.
Robím vlastne akéhosi mediátora medzi hlasom ľudu a politickými možnosťami. Spájam iniciatívu verejnosti s možno zo začiatku odmietavým a nie celkom chápaným, ale postupne sa prebúdzajúcim pohľadom štátnej správy. Keď ste pred pár rokmi hovorili o cyklistickej doprave, každý sa na vás len tak pozeral.
Dnes nám tie dvere už nezabuchnú pred nosom. Začína to mať už aj politickú podporu. Len sa o tom musí hovoriť a hľadať a rozvíjať efektívne všetky možnosti, ktoré sa pre rozvoj cyklistickej dopravy a cykloturistiky ponúkajú.
Ste veľký športovec, holdujete nielen cyklistike, ale aj iným športom. Čo alebo kto dáva životnú energiu vám? Ako to, že toto všetko vládzete a že sa vám to chce, aj v tej zime?
Pokoj v duši a úsmev na tvári. To je dôležité. Každé ráno si odbehnem pár kilometrov, ešte aj dnes som si pri východe slnka zaplával v Draždiaku. Dá sa to.
Vedie ma k tomu tá nutnosť rovnováhy medzi pokojom v duši a nasadením v bežných činnostiach, ktoré musí človek robiť. Preto behávam dlhé behy a maratóny. Tam si zrazu seba vyskúšam, čo dokážem.
A hlavne, nechcem to veľmi preháňať, ale hovorí sa, že ak nemôžeš, pridaj. Nevyplakávaj, nenadávaj, nesťažuj si. Keď to nepôjde, asi je niekde chyba.
