Spolu s festivalom vizuálneho umenia sa do bratislavských ulíc vrátila kultúra a fanúšikovia umenia. Biela noc trvá od 17. septembra do 3. októbra, pričom aj posledný víkend prinesie popri trvalých aj nové dočasné diela, ktoré je možné vychutnať si iba počas niekoľkých dní. Vstup k dielam je zdarma, medzi povinnú výbavu patrí iba teplé oblečenie a chuť spoznávať nové, jedinečné formy umenia.
Pavol Truben – Under Pressure
Nábrežie pri Eurovea, 19.00 – 24.00 hod.
Eurovea City dáva už tradične priestor viacerým umeleckým dielam, ktoré sú súčasťou Bielej noci. Séria cvičiacich figúr z dielne výtvarníka, dizajnéra a pedagóga Pavla Trubena poukazuje na kontrast medzi spoločnosťou, ktorá nastúpila na trend zdravého životného štýlu, oproti spoločnosti, ktorá bojuje s problémami duševného zdravia. Ironicky komentuje jednotlivcahľadajúceho harmóniu vo fyzickej aktivite, pričom motiváciou pre neho je vyrovnanie sa s pracovným stresom, úzkosťou a psychickým tlakom. Svetelná inštalácia sa zamýšľa nad nutnosťou nastavenia celkového pracovného tempa. Od určitého momentu už nestačí „zacvičiť si“ jogu dvakrát do týždňa. Inštaláciou autor spracúva tému vyhorenia. Tak sa dá dielo čítať na základe jeho osobnej skúsenosti. V dobe koronovej si však za jednotlivé figúry môže každý divák dosadiť vlastný príbeh o hľadaní duševnej rovnováhy.
sedemminut – Fragmenty
Medická záhrada, 19.00 – 24.00
V zeleni Medickej záhrady sa po zotmení objavuje množina variácií jednoduchého geometrického útvaru. Obdĺžniky do svojich čiar prísne ohraničujú časti horizontálneho a vertikálneho priestoru. Naznačujú skladanie a rozkladanie urbanistickej krajiny cez jednoduché svetelné línie a dynamiku pohybu. Fragmenty a štruktúry sa postupne spájajú do celkov v okolitom prírodnom prostredí, v pôsobivom kontraste s technológiou. Jednotlivé výrezy krajiny zanikajú a opäť povstávajú do abstraktnej architektonickej štruktúry.
Laco Teren – Rotten a Lydon
Zuckermandel, Žižkova 11, 19.00 – 24.00 hod.
Výtvarník Laco Teren je výraznou osobnosťou generácie osemdesiatych rokov, radí sa medzi umelcov, ktorí nadviazali na postmoderný prúd neoexpresionistickej maľby. Svoje dielo predstavil nasledovne: “Pramicou so starým rybárom a mojím otcom sa plavíme labyrintom dunajských ramien, tunelom vytvoreným korunami lužného lesa. Vyplávame na otvorenú plochu tvoriacu jazero na zaplavenej lúke. V strede plytkého jazera je štrkový ostrov, vynárajúci sa z vody ako chrbát bielej veľryby. Na jeho hrebeni vyrastajú z trávy veľké biele hríby – vatovce, vyzerajú ako hlavy starovekých kráľov. Duchovia minulosti aj budúcnosti – dve z hláv – Rotten a Lydon.”
Martin Gabčo a Stroon – Dialóg
Národná banka Slovenska & Budova Slovenského rozhlasu, 1. – 3. 10. 2021, 19.00 – 24.00 hod.
Dve architektonické dominanty Bratislavy sa počas posledného víkendu konania Bielej noci „porozprávajú“, pričom ich dialóg si budú môcť návštevníci pozrieť na vlastné oči. Prvýkrát v histórii festivalu je pripravený jedinečný laserový dvojmapping, ktorý prostredníctvom svetla prepojí dve ikonické budovy. Laserové lúče prepoja horizontálne a vertikálne línie týchto neprehliadnuteľných stavieb, a postupne sa rozohrajú do abstraktných svetelných štruktúr, vynárajúcich sa z tmy. Dôležitou súčasťou tohto urbánneho dialógu je autorská ambientná hudba z dielne Stroona. Svetlo a zvuk tak na chvíľu prepoja v priestore dve dôležité národné inštitúcie.
Boris Vitázek – Uncanny
Landererova 12, 19.00 – 24.00 hod.
Telá v beztiaži unášané neviditeľnými silami tvoria kontrast k usporiadanosti priestoru vo vnútri budovy. Život budovy tvorí jej funkcia a ľudia v nej. V práci slovenského umelca Borisa Vitázka budova nesie ľudí na svojej fasáde, telá na nej tvoria jej neuróny – samostatne nemajú funkciu, no pokiaľ tvoria komunitu, v ich interakciách vzniká forma vedomia. Ľudia sa stávajú len súčasťou celku, a priestor okolo nich určuje ich pohyb a prácu.
Erik Binder – Biela technika
Námestie Ľudovíta Štúra, 19.00 – 24.00
Neprehliadnuteľná inštalácia pred budovou Slovenskej národnej galérie zaujme azda všetkých okoloidúcich. Dielo Biela technika tvorí pyramída vyhodených a majiteľmi dávno zabudnutých práčok, zozbieraných po bratislavských zberných dvoroch. Kusy bielej techniky v novom kontexte pobádajú k zamysleniu a inšpirujú k metaforám. Autor recykluje materiál, vystavuje ho na viditeľné miesto, odkazuje na konzum, ekologické problémy aj moc peňazí a svojím dielom pobáda k viac než jednému čítaniu. Svetelná inštalácia v bubnoch práčok vytvára živé, pozorujúce oči. Dielo z odhodených kusov bielej techniky je pritom len drobným vrcholom pyramídy, ktorú by obrovské zásoby zo zberných dvorov umožnili vytvoriť.
