Málokto vie, že prevádzka električiek v Bratislave patrí medzi celosvetovo najstaršie. Od spustenia funguje bez významnejšej prestávky a električky sú dnes nepostrádateľnou súčasťou mesta. Ako však električková doprava vlastne vznikla a prečo v nej má Bratislava tak významné miesto?
Jedna z prvých bratislavských električiek na Obchodnej ulici. Zdroj: imhd.sk, zbierka Mikuláš Hrubiško
Električková doprava prežívala svoj zlatý vek už pred viac ako sto rokmi a Bratislava v jej histórii zohráva dôležitú úlohu. Zatiaľ čo mnohé svetové mestá sa dnes k električkám vracajú, Bratislava sa ich v prospech automobilov nikdy nevzdala: jazdia tu od roku 1895 a dodnes tvoria chrbticu jej dopravného systému. Poďme sa pozrieť na to, ako električková vlastne vznikla, kam siahajú jej počiatky v Bratislave a kam by mohol jej ďalší rozvoj smerovať dnes.
Električky boli v Bratislave skôr ako v Amsterdame
Predchodcu električky ťahali kone – svoju prvú jazdu táto konská verzia uskutočnila vo Walese už v roku 1807. Prvá prevádzka skutočnej električky, teda vozidla na elektrický pohon, vznikla v Rusku, v Sestroretsku neďaleko Petrohradu v roku 1880. Jej prevádzka však nemala dlhé trvanie. O rok neskôr spustila prevádzku prvá komerčne úspešná električka v Lichterfelde (dnes ide o súčasť Berlína) a v roku 1885 aj prvá celodenná linka v Sarajeve.
Prvá úspešná električka na svete v nemeckom Lichterfelde spustila prevádzku v roku 1881. Zdroj: Zdroj: Wikimedia CC 4.0, autor: Neznámy
V priebehu najbližších približne pätnástich rokov spustili prevádzku električiek mnohé svetové mestá, medzi ktorými nájdeme aj Bratislavu. Tu sa prvá verejná jazda električky uskutočnila 27. augusta 1895. Pre porovnanie, v Budapešti začali jazdiť električky v roku 1887 a Viedeň prešla z parných na elektrické stroje dokonca až v roku 1897.
V Bratislave už v roku 1895 premávalo 5 elektrických vozňov v 10-minútových intervaloch, čím predbehla aj mestá ako Amsterdam, Manchester, či Tokio. Bratislava a v menšej miere aj Košice, kde elektrifikácia mestskej železnice funguje od roku 1914, teda patria v tomto ohľade medzi priekopnícke mestá, kde prevádzka električiek začala už na prelome 19. a 20. storočia.
Za desať grajciarov k Hlavnej stanici
Prvý cestovný lístok pre bratislavskú verejnosť stál najprv 10 grajciarov na celú cestu (systém pásem bol zavedený v decembri 1895). Hlavná trať viedla z nábrežia Dunaja cez dnešné Hviezdoslavovo námestie a Námestie SNP cez Suché Mýto a Štefánikovu ulicu. O pár mesiacov neskôr bola predĺžená až na Hlavnú stanicu. Prvá vozovňa pre električky sa nachádzala v blízkosti dnešnej Pribinovej ulice, na mieste súčasného parkoviska pred Eurovea.
Vodiči autobusov pózujúci pred prvou bratislavskou vozovňou na Pribinovej ulici. Zdroj: imhd.sk, zbierka Peter Pankrác
Prvé bratislavské električky nefungovali bezproblémovo – cestujúci sa sťažovali na vysoké ceny, ako aj časté poruchy či problémy spôsobené jednokoľajnými úsekmi. Napriek drobným neduhom sa však električky v Prešporku postupne udomácnili – dôkazom je aj fakt, že už v roku 1987 prepravili za rok 1 milión osôb.
Popri mestských linkách bola 1. februára 1914 spustená elektrická železnica Viedeň – Bratislava, ktorá mala niekoľko zastávok spoločných s električkovou sieťou. Táto železnica fungovala do roku 1935 a dala by sa označiť za predchodcu vlako-električkových systémov. Ich moderné verzie dnes nájdeme v európskych (Karlsruhe) či amerických mestách (New Jersey).
Zrekonštruovaný rušeň Viedenskej električky pri príležitosti jeho predstavenia pred Skladom č.7. Zdroj: Wikimedia CC 4.0, autor: Roman Delikát
2. svetová vojna a úpadok električiek
Rozmach električkovej dopravy pokračoval až do konca 20-tych rokov minulého storočia. Ekonomická kríza, neskôr vojna a tiež masívny rozvoj automobilovej a autobusovej dopravy však mali za následok jej stagnáciu a neskôr, od 50-tych rokov, postupné miznutie električiek z ulíc veľkomiest. Vytratili sa najmä z Veľkej Británie, Francúzska, Dánska a mnohých miest v USA.
Bratislavská električková infraštruktúra sa napriek tomu postupne rozširovala a hoci najmä v 20-tych rokoch kvalitatívne nestačila požiadavkám doby, mesto ju naďalej udržiavalo a modernizovalo. Na Bratislavskej MHD sa však veľmi výrazne podpísala 2. svetová vojna.
Bombardovanie rafinérie Apollo zasiahlo aj vozovňu na Pribinovej ulici. Pred výpadkom prúdu stihli ešte zamestnanci niekoľko električiek odtiahnuť na Šafárikovo námestie. Zdroj: zbierka Juraj Rumanovský
Bombardovanie Bratislavy v roku 1944 zasiahlo okrem rafinérie Apollo aj depo na Pribinovej ulici, čoho výsledkom bol veľmi nepriaznivý provizórny stav. Ten ešte zhoršil prechod frontu a na konci marca 1945 prestala MHD v Bratislave premávať úplne. Prevádzka bola obnovená postupne, pričom električky boli znovu spustené v máji 1945.
Modernizácia napriek svetovému trendu
Na rozdiel od zvyšku sveta nebol v niektorých mestách strednej a východnej Európy trend úpadku električiek až tak viditeľný. Pre väčšinu ľudí vo východnom bloku totiž neboli autá finančne dostupné, a preto bol na MHD kladený väčší dôraz. Investície však často smerovali skôr do autobusovej dopravy, než do existujúcej električkovej, ako napríklad v Budapešti či Talinne.
Bratislava však spoločne s autobusmi ďalej rozširovala aj električkovú dopravu. Električky prvýkrát prekročili Dunaj cez Starý most, a to v roku 1951, kedy vznikla ich prvá konečná zastávka na petržalskej strane. Technické parametre mosta však nedovolili prevádzku na tejto trase udržať dlhšie než 10 rokov. V rovnakom roku začali v električkách aj ďalších vozidlách MHD v Bratislave pracovať prvé ženy-vodičky, ktoré v doprave môžeme vidieť dodnes.
Električka na novej trati do Ružinova v 70-tych rokoch 20. storočia. Zdroj: Jan Horník
Neskôr sa existujúca električková sieť rozšírila aj do Rače (1966) a do Ružinova (1971). Zaujímavý je tiež aj vývoj tunela pod hradom: Jeho výstavba trvala od roku 1943 do roku 1949 a počas vojny plnil funkciu protileteckého krytu. Pôvodne bol navrhnutý pre automobilovú dopravu a chodcov, no od roku 1983 slúži výhradne električkám a skracuje cestu z Karloveskej radiály do centra mesta.
Návrat k električkám ako nosnému systému
Podobne ako mnohé mestá bývalého východného bloku, stagnácia dostihla bratislavskú MHD v 90-tych rokoch. Napríklad v Petrohrade (vtedajšom Leningrade) operovala v roku 1986 najväčšia električková sieť v histórii. Mala 340 kilometrov koľajníc a jazdilo po nej 2200 električiek. Po zmene režimu bola však táto sieť skrátená a svoje svetové prvenstvo stratila.
Kým sa východ vysporiadal s novými ekonomickými podmienkami, na západe sa električková doprava vrátila k svojej úlohe nosného dopravného systému. V Edinburghu sa tak stalo po takmer 60 rokoch v roku 2014. Podobne sú na tom mestá ako Florencia, Toulouse, či Dublin. V tomto kontexte je takmer nepretržité fungovanie bratislavských i košických električiek naozaj historicke významné.
Tatra T3 vyrábaná v Československu sa stala typom električky s najväčším počtom vyrobených kusov – vyše 14.000. Zdroj: Flickr CC 2.0., autor: Sludge G
V súčasnosti v rámci Európy a Ruska funguje dokopy 245 mestských električkových sietí. Tá najväčšia električková sieť sa dnes nachádza v Melbourne a má 249 kilometrov trate, v Bratislave by ste ich napočítali 42. Prečo však majú električky opäť významnú úlohu v mestskej doprave?
Rozvoj automobilizmu so sebou priniesol niekoľko ťažko riešiteľných problémov ako smog, zápchy, problémy s parkovaním. Mestá naďalej rastú do výšky a zahusťujú sa, a metro pre ne nemusí byť vždy riešením – ak je aj uskutočniteľné, často si vyžaduje obrovskú investíciu aj prevádzkové náklady. Električky sa preto znova dostávajú do popredia ako efektívny, ekologický a udržateľný spôsob dopravy.
Spomínané vlako-električkové systémy (napríklad v Karlsruhe) dokážu navyše na existujúcich električkových sieťach ďalej stavať a zefektívniť tak dopravu z mestských satelitov.
Prvá fáza výstavby novej trate električky v blízkosti Manchester Piccadilly, 1991. Zdroj: Wikimedia CC 2.0, autor: Dr Neil Clifton
Bratislavskej sieti môže pomôcť okruh
Ani dlhá tradícia a výhody električkovej dopravy ako takej však rýchlemu rozvoju miest akým je aj Bratislava nestačia. Ako ukázali obdobia stagnácie, bez rozširovania električkovej siete a vytvárania nových vzťahov v nej sa električková doprava nezaobíde. V Bratislave pritom máme na čom stavať: električky k mestu patria rovnako ako červené autobusy k Londýnu a ich sieť je výborným základom pre obsluhu novorozvíjajúcich sa štvrti.
Navrhovaná trasa bratislavského električkového okruhu.
Vybudovanie prvého električkového okruhu by mohlo byť výrazným impulzom, ktorý by po viac ako 120 rokoch prevádzky električiek v Bratislave posunul dopravu v celom meste o krok ďalej.
Viac o plánovanom doplnení električkovej siete a vytvorení električkového okruhu v Bratislave sa dočítate na www.novaelektricka.sk.
