Plné príjazdové cesty do Bratislavy, kilometrové kolóny, preplnené škôlky a nedostupnosť služieb. Napriek týmto a ďalším negatívam spojeným s bývaním v tzv. satelitných obciach sa na perifériu Bratislavy sťahujú tisíce ľudí. Podľa urbánneho geografa Martina Švedu táto tendencia v najbližšom období klesať nebude. V rozhovore vysvetľuje, čo ľudí vyháňa z mesta a ako ich pritiahnuť naspäť.
Martin Šveda. Foto: Matej Fabiánek
Prečo sa ľudia sťahujú z mesta do satelitov?
Motívov môže byť veľa. Potreba bývať na vlastnej parcele, túžba žiť v environmentálne hodnotnejšom prostredí blízko prírode, alebo nechuť voči bývaniu v panelákoch – táto vlastnosť sa prejavuje najmä pri osobách, ktoré sa do Bratislavy prisťahovali z rôznych kútov Slovenska. Takíto ľudia potrebujú mať väčšiu plochu a bývať tak, ako bývali predtým. Samozrejme, vo veľkej miere ľudí ovplyvňuje aj cena nehnuteľností v meste. Niekomu sa rozrastá rodina, potrebuje viac priestoru a pomer cena/výkon je v satelitoch výhodnejší ako v centre mesta.
Čo ľudia očakávajú od takéhoto bývania? Čo im stojí za problémy spojené s bývaním mimo Bratislavy?
Po revolúcii si začali ľudia kompenzovať dlhodobo zviazané ruky rôznymi prejavmi slobody. Konečne mohli bývať podľa vlastných predstáv, a ak na to mali prostriedky, dali to náležite najavo. Druhá vec je, že sme stavebnícka krajina. Väčšina obyvateľov na Slovensku síce žije v mestách, ale podstatou sme stále vidiecka spoločnosť, a to zohráva svoju úlohu pri rozhodovaní, kde budeme žiť. Zároveň je prirodzenou vlastnosťou ľudí, že chcú žiť v takej komunite, kde sú im ostatní ľudia podobní. V Severnej Amerike tento jav nazývajú „white flight“ – útek strednej triedy z rasovo a kultúrne pestrých miest do sociálne jednotvárnejších zón na predmestiach.
Sú ľudia v satelitoch šťastnejší? „Neomrzí“ ich to?
Každé bývanie v zázemí, ale aj v meste, má svoje pre a proti. Aj ľudia v tých najneľútostnejších satelitoch – ja tak označujem obce, kde nenájdeme nič, iba parcely rodinných domov, rovnaké cesty, nie sú tu žiadne verejné priestory či zeleň – môžu byť so svojím bývaním spokojní. Bývanie spĺňa ich priority, vlastnia rodinný dom so záhradou a vlastným priestorom, cítia sa ako „páni“ svojho pozemku. Na druhej strane Petržalka má nepriaznivú nálepku a zlú reputáciu, pritom je to štvrť s vysokou kvalitou bývania, nájdeme tu vybudovanú občiansku vybavenosť, množstvo služieb, veľa zelene. To napríklad v satelitoch absentuje.
Počas najväčšieho rozmachu výstavby na predmestí sa nebrali do úvahy služby, občianska vybavenosť či doprava, a bezhlavo sa stavali byty alebo domy. Vnímate postupné zlepšenie situácie, alebo sme na tom stále rovnako?
Pred rokmi som si hovoril, že trh sa sám uzdraví, pretože ho bude formovať dopyt. Ľudia budú hľadieť na kvalitu, vyhľadávať projekty, ktoré im poskytnú viac ako len byt či parcelu. Zatiaľ sa to však nedeje, aspoň nie v takej miere, ako som si myslel. Pre ľudí je stále najväčšou prioritou pomer cena/veľkosť bývania.
V meste sa niektorí developeri pri stavbe projektov sústredia na komunitný život, zeleň v okolí, budujú pri svojich projektoch parky, ihriská či priestory pre služby. Zmení sa podľa vás myslenie ľudí a budú vyhľadávať takéto projekty aj v satelitných obciach?
Ľudia, pre ktorých bude priorita cena, tu budú vždy. Ale postupne vzniknú aj skupiny, ktorým ide o kvalitu. Doteraz bola kvalita spojená s mestským bývaním, ale verím tomu, že sa presunie aj do predmestského bývania. Záujemcovia sa začnú pozerať, či je v projekte aj pridaná hodnota – zeleň, verejný priestor, dopravné napojenie a podobne. Zmenila sa aj komunikácia smerom k zákazníkom – billboardy pred desiatimi rokmi nabádali ľudí vymeniť byt za dom. Dnes je komunikácia viac o cyklocestách, grilovačkách so susedmi či zelenom parku. V satelitnom bývaní to stále chýba. V tomto smere však musia viac vyjednávať aj obce a tlačiť na developerov ohľadom polyfunkcie a vybavenosti. Dostávame sa k otázke kvalifikácie a motivácie ľudí z radov obce. Netreba si to idealizovať.
Panoráma Bratislavy zo zázemia. Foto: Matúš Rendek
Naznačujete, že starosta či mestskí poslanci nie sú schopní rovnocenne vyjednávať s developermi?
Na Slovensku máme obrovskú rozdrobenosť územnej správy, ktorá má manažovať vlastný rozvoj. Starosta malej obce nemusí byť špecialista na územný rozvoj, no často pritom rozhoduje o otázkach, na ktoré nemá dostatočnú kvalifikáciu ani personálne zázemie. Tieto situácie si vyžadujú urbanistov a územných plánovačov, ktorí myslia na všetky dôsledky a väzby štvrte, kde budú žiť tisícky ľudí. Mestu už dve desaťročia chýba „metropolitný“ inštitút, ktorý by na toto dohliadal. Je však potrebné, aby mal dostatočné kompetencie a možnosti, ako usmerňovať rozvoj v zázemí Bratislavy. Dôsledky chýbajúceho územného manažmentu na metropolitnej úrovni budeme znášať ešte veľmi dlho.
Čomu sme sa mohli vyhnúť?
Naša spoločnosť nemá zadefinované, ako má vyzerať predmestie, aké má mať parametre. Intuitívne tušíme, že by to malo byť niečo medzi mestským a vidieckym prostredím. Nemajú to byť lazy, ale nemá to byť ani prostredie s vysokou zastavanosťou. Vzniká tu teda guláš rôznych foriem, prístupov. Vývoj je nechaný napospas rôznym staviteľom. Iba sa produkujú parcely pre individuálnu zástavbu, ale nemyslí sa na to, že ľudia potrebujú žiť vo verejnom priestore. Sú tu aj iné dôsledky, napríklad záber cenných krajinných štruktúr ako vinohrady a ovocné sady. Nehovoriac o chýbajúcej infraštruktúre, teda, že nie je možné stavať veľké rezidenčné štvrte pri poľnej ceste.
Prečo sme sa nevedeli poučiť zo zahraničia a robíme tie isté chyby?
Ja si myslím, že takýto vývoj je nevyhnutný. Boli sme jeho svedkami vo Francúzsku, Škandinávii či v USA a všade sme videli časť populácie, ktorá nechcela žiť v meste. Mali možno iné dôvody, ako ľudia v okolí Bratislavy, ale dôsledky boli rovnaké. Dokonca aj krajiny západnej Európy, kde bola tradícia územného plánovania silno zakorenená, sa nevyhli živelnému rozvoju predmestí, ktoré priniesli veľký záber vidieckej krajiny, zvýšenú intenzitu dopravy či sociálne napätie. Náprava tohto rozvoja je však často veľmi zložitá, ak nie nemožná. Zmeniť parceláciu či vybudovať chýbajúcu infraštruktúru je beh na dlhé trate. Našťastie sa aj u nás postupne objavujú prvé projekty, ktoré sa snažia vytvárať kvalitnejšie prímestské prostredie. V Bernolákove, Miloslavove či v Malackách vznikajú štúdie, ktoré prinášajú nielen bývanie, ale aj verejný priestor, bio koridory, napojenie na verejnú dopravu a ďalšie prvky, ktoré rezidenčným projektom prinášajú pridanú hodnotu a kvalitu bývania.
Vieme sa dnes nejako poučiť vývojom v západných krajinách?
V Škandinávii vidíme, že radová zástavba je veľmi životaschopným a dobrým riešením bývania pre ľudí na periférii, hoci u nás sa stále nepovažuje za plnohodnotnú alternatívu rodinného domu. Ďalším fenoménom sú predzáhradky, ktoré sú prirodzeným priestorom pre vznik sociálnych väzieb v novom prostredí. Na Slovensku si väčšina ľudí stavia vysoké ploty a záhradu umiestni do zadnej časti pozemku, aby sa odizolovali od ulice a života na nej. Práve predzáhradka vytvára „mäkkú“ hranicu medzi verejným a privátnym priestorom. Najmä starší ľudia obľubujú tento priestor, keďže im umožňuje udržiavať neformálne väzby so susedmi a okolím. V dnešných suburbiách, ktoré sú navrhnuté najmä pre autá, sa však ľudia majú možnosť stretnúť jedine počas venčenia psa či na prechádzke s kočíkom.
Foto: Matej Fabiánek
Čo vypovedá trend suburbanizácie o charaktere a vývoji spoločnosti?
Vidíme, že ako spoločnosť máme podobnú trajektóriu ako všetky okolité štáty a krajiny západnej Európy. Narastá individualizmus, ktorý sa prejavuje aj vo forme bývania. Prostredníctvom vlastného rodinného domu ľudia demonštrujú svoj spoločenský status a zároveň vyjadrujú aj individuálne preferencie. Bývanie v rodinnom dome sa spája aj s určitými stereotypmi, ktoré ho prezentujú, ako napríklad správne prostredie pre výchovu detí či sebarealizáciu.
Ako reagujú starousadlíci na prisťahovalcov?
Je to otázka na sociológov, ale ja si myslím, že vzťahy nie sú také vyhrotené, ako sa niekedy prezentuje. Komunity starousadlíkov a prisťahovalcov často žijú nezávisle od seba, čo je podmienené aj tým, že v mnohých satelitných obciach nie je nová časť prepojená so starou. Nemyslím si, že by tu vznikali konflikty, maximálne nedorozumenia a rozdielne názory. Každá komunita má logicky iné požiadavky – mladé rodiny potrebujú škôlky, školy, ihriská, starousadlíci klub seniorov či kultúrne podujatia.
Môžu sa tieto komunity prepojiť a fungovať ako celok?
Áno. Sú príklady aj u nás, aj v zahraničí, kde sa to podarilo. Chce to však veľa úsilia zo strany ľudí, aktivistov. Môžu to byť rôzne športové podujatia v rámci obce, burzy, materské centrá – platforiem na integráciu je veľa. Dôležitým faktorom sú pri tomto stmeľovaní deti a susedské aktivity ako upratovanie či výsadba zelene. V prípade vilových častí obohnaných vysokým múrom však neviem, či komunitný život existuje.
Dá sa povedať, že „boom“ sťahovania sa za bývaním do periférie utícha a prebieha návrat k mestskému bývaniu? Koľko tieto štádiá trvali v zahraničí?
Vo väčšine západných krajín nenastal zásadný zlom, keď by sa migrácia do zázemia mesta otočila opačným smerom. Samozrejme, boli vlny vyššej a nižšej intenzity, ale aj v spoločnostiach, kde suburbanizačné procesy trvajú už pol storočia, stále vznikajú nové a nové suburbiá. Staré sa zase transformujú do novej podoby. Aj pri Bratislave by som bol skeptický ohľadom útlmu suburbanizačných tendencií. Nový obchvat a rýchlostná cesta sprístupnia nové územia a dá sa očakávať, že dunajský smer získa na atraktivite. Ďalším faktorom je rozvoj „druhého bývania“. Zrekonštruované staršie vidiecke domy či chalupy sa stávajú útočiskom najmä starších ľudí, ktorí hľadajú pokojnejšie bývanie vo väčšej vzdialenosti od mesta, no chcú s ním ostať v kontakte. Na Záhorí či v okolí Dunaja pozorujeme tento „chalupársky“ fenomén, v rámci ktorého ľudia kombinujú mestský život a život na periférii. Aj toto môže byť faktor, ktorý bude posilňovať záujem o bývanie mimo mesta.
Divoké parkovanie na nábreží Dunaja. Foto: Matúš Rendek
Takže nevnímate výraznú zmenu zmýšľania ľudí a ich návrat k mestskému bývaniu?
Časť populácie už určite vytriezvela z idylickej predstavy o bývaní v zázemí mesta, no vlastné bývanie v Bratislave ostáva naďalej pre mnohých ľudí nedosiahnuteľné. Nemyslím si, že by sme mali ten najväčší „boom“ za sebou. Je fakt, že v meste nastala renesancia mestského bývania, no stačí letmý pohľad do katastra a vidíme, že rozsiahle plochy v zázemí mesta sú už rozparcelované a pripravené na rezidenčnú výstavbu. Aj investície do skvalitňovania infraštruktúry v zázemí Bratislavy sú faktorom, ktorý stimuluje rozvoj suburbanizácie. Budovanie záchytných parkovísk, prestupných terminálov či zvyšovanie kapacity verenej dopravy môže zmierniť negatívne skúsenosti s dochádzaním do mesta a prispieť k väčšej atraktivite bývania za mestom.
Býva v satelitoch viac prisťahovalcov z rôznych kútov Slovenska, alebo z Bratislavy?
Štatistika týkajúca sa prehlasovania trvalého pobytu hovorí, že Bratislavčania predstavujú 40 percent obyvateľov zázemia. Tridsať percent predstavujú pohyby v rámci zázemia a zvyšok sú ľudia z iných častí Slovenska. Rovnako sú pritom zastúpené všetky kraje. Trajektórie, ktoré privedú ľudí do zázemia mesta, však môžu byť oveľa zložitejšie. Často v sebe zahŕňajú aj niekoľkoročný pobyt v Bratislave spojený so štúdiom či bývaním v podnájme, počas ktorého si však dotyčný trvalý pobyt nezmení a urobí tak, až keď si založí rodinu a presťahuje sa na predmestie. Aj toto je špecifikum bratislavskej suburbanizácie – veľa ľudí prichádza zvonku regiónu, Bratislava sa konečne stáva metropolou.
Vy ste skúmali toky SIM kariet v priebehu dňa a snažili ste sa analyzovať, koľko ľudí na dennej báze dochádza za prácou do Bratislavy. Čo ste zistili?
Na pohybe SIM kariet sme skúmali, kde sa jej užívateľ nachádza medzi deviatou hodinou ráno a 15. hodinou poobede, a od deviatej večer do piatej ráno. Keď sa takáto SIMka nachádza v týchto časoch pravidelne na rovnakých miestach, môžeme z toho vytvoriť pravdepodobný dochádzkový tok medzi miestom bývania a miestom práce.
Koľko SIM kariet takto dochádzalo?
Na dennej báze dochádza do Bratislavy z Bratislavského a Trnavského kraja približne 140-tisíc SIM kariet. V tomto výskume však nie sú zohľadnení ľudia, ktorí dochádzajú z rakúskych a maďarských obcí ako Berg či Rajka, nie sú tu ľudia dochádzajúci z väčších vzdialeností, napríklad z Trenčianskeho či Nitrianskeho kraja. Rovnako údaje skresľujú užívatelia s viacerými SIM kartami.
Každodenné dopravné zápchy na ceste do hlavného mesta. Foto: Matúš Rendek
Mesto má čiastočne odstredivú silu, ktorá spôsobuje aj vznik satelitov a suburbanizácie. Existuje podľa vás nástroj, prostredníctvom ktorého sa ľudia vo väčšej miere začnú vracať do centra mesta?
Zmena by nastala, keby štát, mesto, alebo verejná správa začali budovať nájomné bývanie. Veľa ľudí ide do zázemia preto, že si bývanie v meste jednoducho nemôžu dovoliť. Nie všetci, ale časť obyvateľov satelitov by veľmi rada ostala, keby sa vedela dostať k dostupnému bývaniu. Predpokladáme, že tá skupina obyvateľov, ktorá si mohla dovoliť bývanie v meste, svoje predstavy o bývaní už zrealizovala. Pre ostatných je potrebné vytvoriť také podmienky, aby mali možnosť ostať bývať v meste v rámci dostupnejšieho nájomného bývania.
Prečo sa podľa vás nájomné byty nestavajú?
Nájomné bývanie väčšinou buduje štát alebo samosprávy, pretože je to dlhodobá a nákladná záležitosť. Pre súkromný sektor je to neatraktívne, keďže je tam návratnosť investície viac ako 20 rokov. V západnej Európe sa nájomný sektor buduje desaťročia a vytvára tak dostupnú a atraktívnu alternatívu vlastného bývania. Predstava, že za niekoľko rokov vybudujeme verejný nájomný sektor na Slovensku, je však naivná. Ide o dlhotrvajúci postupný proces, ktorý si okrem vybudovania dostatočného počtu bytov vyžaduje aj zmenu v myslení.
Nie je slovenská mentalita taká, že chceme vlastniť nehnuteľnosť, a nie bývať v prenájme?
Je to pravda. Pre nás je to dôležité, ale pre nízkopríjmovú skupinu je prvoradé samotné bývanie, a až potom vlastníctvo. Väčšina nájomných programov zároveň funguje tak, že po určitom čase si viem byt odkúpiť za zvýhodnených podmienok. Čiže nájomca ako keby spláca vlastnú nehnuteľnosť, o ktorej vie, že ju bude môcť časom výhodne odkúpiť.
Prečo ako národ preferujeme vlastníctvo nehnuteľností a bývanie v prenájme považujeme za „podradné“, pričom vo zvyšku Európy nie je štandardnom vlastniť byt či dom?
Je to dané mentalitou a tradíciou. Veľa ľudí si povie, že načo budú mesačne platiť nejakú sumu cudziemu človeku, keď by mohli splácať hypotéku a bývať vo vlastnom. Pritom nájomné bývanie je flexibilnejšie, človek si ho vie lepšie prispôsobiť svojim potrebám. V mladosti mu stačí malý byt, po založení rodiny potrebuje viac priestoru, na dôchodku mu opäť stačí niečo menšie. Na Slovensku sa ľudia na 30 rokov zaväzujú splácaním hypoték. U nás viac ako 90 percent ľudí rieši bývanie súkromným vlastníctvom, čím sa radíme na prvé miesta v Európe. Keby však štát ponúkol ľuďom štátne nájomné byty za prijateľné ceny, pričom by nájomcovia vedeli, že po istom čase si byt budú môcť odkúpiť, mali by oveľa väčšiu istotu a podľa mňa by boli ochotní žiť v dlhodobom nájme. Ak chceme túto mentalitu zmeniť, ideálne podmienky má na to práve Bratislava.
Dôležitou témou je aj negatívny vplyv satelitov na životné prostredie. Takéto bývanie vytvára množstvo individuálnej automobilovej dopravy, tiež bývanie v rodinných domoch je energeticky náročnejšie. Začína sa zvažovať aj táto stránka?
V modeloch vychádza, že kompaktnejšie osídlenie je úspornejšie. Základné pravidlo je budovať celky, kde máte všetko – materskú aj základnú školu či obchod – v 15-minútovej pešej dostupnosti, to je ideál bývania. Aj v meste sa však stavajú „betónové džungle“, kde nikto nemyslí na teplo v lete, zachytávanie dažďovej vody a podobne. V zázemí tiež chcú ľudia bývať ekologickejšie – kompostovať, mať zelenú strechu, alebo používať solárnu energiu. Bývanie v zázemí nemusí byť nevyhnutne energeticky náročnejšie, pokiaľ človek denne nedochádza do mesta.
Mestu by pomohol rozvoj koľajovej dopravy. Foto: Matúš Rendek
Lenže drvivá väčšina ľudí dochádza.
Dopravné modely v zahraničí ukazujú, prečo je dobré mať jasle alebo školu v blízkosti miesta bydliska, aby ľudia nemuseli deti voziť autom. Nejde však len o znižovnie osobnej automobilovej dopravy. Dôležité je podporovať predovšetkým koľajovú dopravu. Pri nej sme trochu zaspali dobu a chcelo by to veľa investícií. V ideálnom riešní je ponúknuť z každého smeru efektívnu koľajovú dopravu, ktorá by bola zmysluplnou alternatívou osobnej automobilovej dopravy. Pri tomto zámere sa však pravdepodobne nevyhneme potrebe vybudovať novú železničnú stanicu. Hlavná stanica v Bratislave je už dnes na hranici kapacitných možností.
Mgr. Martin Šveda, PhD.
Pôsobí ako odborný asistent na Katedre regionálnej geografie, ochrany a plánovania krajiny Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Súčasne je aj samostatným vedeckým pracovníkom na oddelení humánnej a regionálnej geografie Geografického ústavu SAV. Vo výskume sa zameriava na populačný a ekonomický rast mesta pod vplyvom jeho priestorovej expanzie. Spolu s kolegom z Geografického ústavu SAV Pavlom Šuškom vydal publikáciu Suburbanizácia – Ako sa mení zázemie Bratislavy?
Tento článok je súčasťou série rozhovorov s ľuďmi, ktorí z pohľadu svojej profesie hovoria o spokojnosti v súvislosti so životom v meste. Prostredníctvom ich odpovedí sa dozvedáme viac o tom, ako funguje urbánna spoločnosť a ako sa môže stať spokojnejšou.
