Na nábreží Dunaja rastie prvý slovenský mrakodrap Eurovea Tower. Proces výstavby 168-metrovej budúcej dominanty mesta sa rozhodol zaznamenať oceňovaný dokumentarista a režisér Jaroslav Vojtek, ktorému téma Bratislavy a jej významných miest nie je cudzia. V rozhovore prezrádza svoje najobľúbenejšie lokality a hovorí, že o niektorých etapách minulosti nášho hlavného mesta by sa malo hovoriť viac.
Narodili ste sa v Žiline, študovali ste v Bratislave a na VŠMU aj učíte. Považujete sa za mestského človeka? Kde sa cítite doma?
Narodil som sa síce v Žiline, ale od deviateho mesiaca môjho života som vyrastal v Martine. Všetky moje vzťahy a priateľstvá sa však presunuli do Bratislavy. Myslím si, že domov je tam, kde máte blízkych ľudí, a pre mňa je to Bratislava. Mám ju rád, lebo nie je veľká, ale má atribúty mestského života. Mestský život mám rád, ale objavil som ho až počas štúdia na VŠMU v Bratislave. Odvtedy sa tu cítim ako doma, lebo mi poskytuje všetko, čo mám v živote rád, či už prácu, kultúru alebo priateľstvá. Veľmi mi imponuje Dunaj a jeho nábrežné priestory. Užívam si hlavne leto v meste, zbožňujem vysedávanie na káve na bratislavských terasách a páčia sa mi aj lesy v jej okolí, do ktorých sa často chodím bicyklovať. Myslím si, že málo z hlavných miest má takéto okolie, keď ste za chvíľu v centre, ale za takú istú chvíľu aj v Bratislavských mestských lesoch.
V uplynulých rokoch ste sa podieľali na dokumentárnom seriáli Metropola o miestach a zákutiach Bratislavy, ktoré možno nepoznajú ani rodáci. Čo vás pri tomto dokumente inšpirovalo? Pomohol vám spoznať Bratislavu a zmenil váš pohľad na mesto?
Veľmi som sa tešil z tejto práce, lebo som spoznal Bratislavu v jej „detailoch“ z pohľadu architektúry aj histórie. Fascinovalo ma rozprávať príbeh o zabudnutom historicky dôležitom múre, ktorý nenápadne stojí niekde v centre mesta, alebo o malej nenápadnej uličke, ktorá bola kedysi veľmi dôležitá. Za týmito reálnymi fragmentmi sa nachádzajú príbehy o dôležitosti Bratislavy. Netušil som, aké to bolo v minulosti významné mesto, koľko dejinných udalostí sa v ňom odohralo. V takomto uhle pohľadu mi ešte viac prirástla k srdcu. Podobne ako v dobrom vzťahu, čím hlbšie spoznávate svojho partnera, tým silnejšie je medzi vami puto. Ja som mal to šťastie, že som sa takto mohol ponoriť do histórie mesta. Musím podotknúť, že bolo pre mňa zaujímavé stretnúť aj ľudí, ktorí sa histórii a jej architektúre venujú. Vidieť ich silný vzťah k rodnému mestu bolo pre mňa dojímavé. Odhaľovali mi na prvý pohľad nezaujímavé priestory, ktoré v sebe skrývajú silnú históriu. Pochopil som, že Bratislava je stredoeurópske mesto so svojou históriou. Veľmi jej uškodil komunizmus – ako každému mestu, ale myslím si, že chytá druhý dych.
Aké témy vás na Bratislave zaujímajú, a ktoré podľa vás dodnes neboli pútavo spracované, no zaslúžili by si to?
Myslím si, že o Bratislave sa málo vie, že to bolo dynamicky rozvíjajúce sa industriálne mesto. Bol som prekvapený, že v Bratislave podnikal Alfred Nobel, bola preňho strategickým mestom, mal tu továreň na výrobu dynamitu. Okrem továrne vybudoval aj komplex ubytovní, športovísk, niečo podobné ako Baťa, a našiel tu aj dobrých robotníkov, ktorí dochádzali aj z ďalekých miest. Súvisí to s ďalšou charakteristikou historickej Bratislavy, ktorou bola multikultúrnosť národností. Hovorilo sa v nej tromi jazykmi a bolo to úplne prirodzené. Žilo tu veľa etnických komunít, o ktorých sa dnes nehovorí. Bola tu silná židovská komunita, ktorá bola úplne vytlačená, aj maďarská a nemecká. Všetci sa cítili Bratislavčanmi. Podľa mňa by sa malo viac rozprávať o európskych koreňoch Bratislavy na pozadí modernej industrializácie mesta.
Téma budovania prvého slovenského mrakodrapu je opäť niečo nové vo vašej dokumentárnej tvorbe. Ako ste predtým vnímali rozvoj mesta a čo vás na tejto téme zaujalo?
Osobne sa mi páči, že v Bratislave sa objavujú objekty hodné modernej metropoly. Zažil som mestá vo svete, ktoré si uchovali historické štvrte a budovy, ale zároveň v nich vznikajú nové, moderné priestory. To sa deje aj v Bratislave a myslím si, že je to pre ňu dobré. Páči sa mi, ako vzniká nový priestor pri Dunaji neďaleko starého prístavu. Je to alternatíva k historickému centru, iný spôsob trávenia voľného času, iný spôsob života, no pritom nijak neznižuje a nenabúrava dôležitosť historického centra. Je dobré v meste mať na výber, kde v ňom budem tráviť čas. V novom priestore rastie aj mrakodrap, čo by sme si pred niekoľkými rokmi nevedeli ani len predstaviť. Je to v podstate historický míľnik novodobých dejín Bratislavy a ja som pri takýchto neopakovateľných situáciách rád. Bude zaujímavé sa pozrieť o niekoľko rokov, ako stavba žila a kto bol pri myšlienke tohto odvážneho projektu. Veď za všetkým je myšlienka, sen, ktorý nadobúda reálne podoby.
Vo svojej tvorbe ste sa často venovali osudom obyčajných ľudí z rôznych náročných prostredí alebo problematických podmienok, menšinám či migrantom. Aj veľká stavba je určitý mikrokozmos, kde sa stretávajú ľudia viacerých národností, z rôznych krajín a podmienok. Všímate si aj tu príbehy ľudí, ktorí pracujú na stavbe alebo aký ste zvolili prístup?
Na stavbe je množstvo profesií a za nimi množstvo ľudí. Nie je možné ponímať film cez ich jednotlivé osudy či príbehy. Hlavná postava je mrakodrap a to, ako sa rodí, a pri ľuďoch, ktorí ho stavajú, sa zameriavam najmä na ich náplň práce. Zaujíma ma, ako jednotlivé profesie pribúdajú aj ubúdajú počas výstavby, no film bude viac o technických špecifikách stavby samotnej. Spoznal som, akí sú dôležití statici a ich presné výpočty, ale aj detailná ručná práca tesára. Jednotlivé zložky a postupy sa na seba viažu, a to ma fascinuje.
Pozeráte sa na prvý slovenský mrakodrap aj cez to, ako ho vnímajú ľudia, či už jeho budúci obyvatelia alebo verejnosť?
Je tu aj pohľad samotných robotníkov, či je to pre nich výzva, keď stavajú najvyššiu budovu na Slovensku. Pre každého z nich, s kým som sa rozprával, je to niečo, čo ešte nezažili. V každej profesii dávajú zo seba maximum a je to pre nich výzva. Vo filme je aj pohľad budúceho obyvateľa, ktorý tiež žije so stavbou a teší sa na svoj sen o novom bývaní.
Počas nakrúcania ste absolvovali aj cestu do Barcelony, kde ste vyspovedali významnú architektku Beth Galí. Aký na vás urobila dojem a čo bolo na rozhovore s ňou najzaujímavejšie?
Beth Galí ma očarila svojou ľudskosťou a skromnosťou. Myslel som si, že jej ateliér bude obrovský a prepychový, veď pracuje na projektoch v celej Európe, no bol skromný a veľmi domácky. Vládla v ňom veľmi pohodová atmosféra. Jej zamestnanci pôsobili ako členovia jej rodiny. Keď sme sa presúvali na pláž na ďalšiu časť nakrúcania, čakal som, že bude mať obrovské luxusné auto, no opak bol pravdou: mala malý pick-up, v ktorom bol neporiadok po jej psovi. Jednoducho skromná, ale nesmierne múdra žena, ktorá o architektúre rozpráva ako o svojom dieťati – s prirodzenosťou, ale zároveň vášňou.
Nakrúcanie mapuje celý priebeh výstavby, ktorá je teraz časovo zhruba v dvoch tretinách. Ako vyzerá takéto dlhodobé nakrúcanie? Ako často sa vraciate na stavbu a na čom súbežne pracujete?
Nakrúca sa v podstate v dvoch líniách, pričom jedna je čisto technická a na nej vidíme, ako stavba rastie. V druhej sú ľudia, ktorí stoja za stavbou. Od investora cez robotníkov, stavbyvedúcich a tak ďalej. Stavbu nakrúcame pri dôležitých krokoch stavby, takže nemáme pravidelnú frekvenciu. Súbežne som dokončil dokument o Slovákoch pracujúcich v zahraničí, točím dokument o rómskej komunite na Slovensku, pričom sa zaoberám osudmi homosexuálov či hendikepovaných, čiže ide o akési osudy menšín v menšine. Pripravujem sa aj na natáčanie môjho prvého hraného filmu s názvom Anestéza.
Na záver prezraďte, ktoré miesta máte v Bratislave najradšej?
Ako som už spomínal, sú to kaviarne v Starom Meste alebo na brehu Dunaja, a potom Sandberg. Výhľad odtiaľ je čarovný.
