Okoloidúci často nevedia, ako vhodne a citlivo pomôcť ľuďom bez domova. Podľa Alexandry Károvej, výkonnej riaditeľky OZ Vagus, je najlepšie nechať pomoc na odborníkov. Spolu s kolegami sa práci s ľuďmi bez domova venuje už od roku 2011. Z vlastnej skúsenosti hovorí, že niekedy sa s nimi stačí len porozprávať.
Občianske združenie Vagus pomáha ľuďom bez domova získať a udržať si prácu, bývanie či zbaviť sa dlhov. Zdroj: Facebook OZ Vagus
Ako sa žije ľuďom bez domova v Bratislave?
Ťažko, pretože je tu veľmi málo dostupných služieb, kde by mohli tráviť čas počas dňa. Možno to znie čudne, ale keď ste na ulici, celý deň nemáte čo robiť. Ľudia si buď zháňajú jedlo, alebo zbierajú železo, s ktorým potom idú do zberných surovín. Veľa z nich však chodí bezcieľne po meste a nevie, čo so sebou.
Ktoré služby tu najviac chýbajú?
Málokto si uvedomuje, že keď ste na ulici, nemáte napríklad kam ísť na WC. Sú síce k dispozícii verejné toalety, ale v Bratislave ich je naozaj málo a za niektoré sa platí. Ľudia bez domova sa nemajú kde osprchovať, nemajú sa kde schovať pred zimou, prípadne v lete pred slnkom. Veľa z nich má potom úpal, popáleniny a sú dehydratovaní. Nemajú sa kde najesť, nechať sa ošetriť, nemajú si kde zohnať čisté oblečenie a nemajú sa s kým porozprávať. Posledný spomínaný problém je väčší, ako na prvý pohľad vyzerá.
Riaditeľka a štatutárna zástupkyňa OZ Vagus Alexandra Kárová. Zdroj: OZ Vagus
Ako to myslíte?
V dvoch rovinách: Jedna je, že keď ste na ulici, tak ste veľmi osamelý, pretože nie je nikto, kto by sa nad vami zamýšľal, koho by ste trápili. S ľuďmi bez domova sa niekedy aj mesiac nikto nerozpráva, čo je pre nás nepredstaviteľné. Druhá rovina je rozmer sociálneho poradenstva, ktoré je veľmi dôležité pre cestu z ulice, ale kapacity v Bratislave sú obmedzené. Ľudia bez domova síce tvoria komunity aj medzi sebou, sú miesta, kde ich žije viac spolu a sú ako susedia. Je však oveľa viac ľudí, ktorí sú sami. Buď spoločnosť nevyhľadávajú cielene, alebo s nimi sa nechce nikto baviť.
Sú v kontakte aspoň so svojou rodinou?
Niektorí z nich áno, niektorí nie. Veľa ľudí na ulici je z detských domovov, tam je ten kontakt pochopiteľne minimálny. Často sa však stáva, že rodina ani netuší, že sú na ulici. Buď sa stretávajú veľmi sporadicky, alebo si telefonujú, a keď už sa majú stretnúť, navštívia denné centrum, osprchujú sa a vymenia si šaty. Ľudia bez domova majú niekedy pocit, že ich rodina, napríklad deti, majú dosť vlastných problémov, a nechcú ich zaťažovať tými svojimi.
A čo partnerské vzťahy?
Stáva sa, že na ulici žijú manželia alebo páry v partnerských vzťahoch. Myslím si však, že často sú založené na princípe ‚niečo za niečo‘. Žien je na ulici málo a sú žiadané, takže si na ulici vyberajú jedného partnera, ktorý ich ochráni pred inými, ale nie pred ním samotným.
Prečo je na ulici viac mužov ako žien?
Je to spôsobené aj tým, že pri rozvodoch odchádza od rodiny väčšinou muž. Veľakrát odíde za prácou do iného mesta, kde ho nevyplatia a dostane sa do problémov. Následne nemá za čo platiť bývanie a nemá sa ani kam vrátiť, lebo je rozvedený.
Zima je v médiách pre ľudí bez domova zobrazovaná v dvoch rovinách: Na jednej strane sú ľudia srdečnejší, organizujú cez Vianoce rôzne zbierky, na druhej strane sa ich situácia kvôli zime výrazne zhoršuje. Ako je to naozaj?
Niekedy nás veľmi mrzí, že si verejnosť na ľudí bez domova spomenie len na Vianoce. Máme počas roka veľmi pekné spolupráce s firmami či s dobrovoľníkmi, ktorí chodia do nášho centra pomáhať. Máme veľmi dobré zázemie a veľmi si to vážime. Je však evidentné, že počas Vianoc narastá záujem, ktorý trvá maximálne do januára, ale od februára to vyzerá tak, ako keby ľudia bez domova neboli. Na jednu stranu je skvelé, že sa usporadúvajú rôzne zbierky, máme k dispozícii veľa šatstva a potravín, no vo febrári ako keby ľudia zabudli, že ich pomoc potrebujeme rovnako, ako cez sviatky.
Ako vedia ľudia bez domova prežiť zimu?
Je to pre nich jedno z najnáročnejších období. Prežiť zimu vonku nie je jednoduché. Veľa ľudí nemá možnosť sa pred chladom schovať, sú v zime celý deň a celú noc. Niektorí z nich majú chatku, kde si vedia zakúriť, ale to nie je úplne bežné. Aj preto sú dôležité služby, aby sa ľudia mohli počas dňa prísť aspoň zohriať, dať si teplý čaj alebo kávu, alebo najesť sa teplého jedla.
Aká je kapacita nocľahární v Bratislave, kde sa vedia na noc schovať pred zimou?
V Bratislave je okolo 4 500 ľudí bez domova, z nich má len približne 11 percent možnosť dostať sa k nejakej službe. Medzi ne sa počítajú nielen nocľahárne, ale aj denné centrá či útulky pre chorých. Napríklad kapacita nášho denného centra Domec je 80 ľudí naraz, a aj keď počas dňa sa tam premelie viac ľudí, stále je to málo. Nocľahárne v Bratislave majú kapacitu 200 lôžok na noc a sú stále plné. Aj keď v zime sa zvyčajne navyšujú kapacity, pre pandémiu sme ju tento rok museli obmedziť. Momentálne fungujeme tak, že od 9:00 do 12:00 ku nám môže prísť 35 ľudí, potom prebieha hodinu dezinfekcia a upratovanie, a od 13:00 do 16:00 môžeme mať ďalších 35 ľudí. Samozrejme, keď niekto odíde, ďalší môže vstúpiť.
A čo ľudia pod vplyvom alkoholu?
Naše denné centrum je nízkoprahové, takže k nám môžu prísť ľudia aj pod vplyvom alkoholu či iných návykových látok. Nesmú však byť agresívni voči sebe, ani voči nikomu inému. Aj nocľaháreň De Paul je nízkoprahová.
V dennom centre Domec majú ľudia bez domova možnosť osprchovať sa, dať si teplé jedlo a vymeniť šatstvo. Zdroj: Facebook OZ Vagus
Ako môžu bežní ľudia pomôcť človeku na ulici bez toho, aby ho urazili?
Najvhodnejšie je stať sa pravidelným prispievateľom nejakej organizácie. Vďaka pravidelným príspevkom vieme, čo si môžeme dovoliť, a dokážeme plánovať naše programy. Bežný človek možno aj chce pomôcť, ale často nevie, ako na to. Veľakrát nám volajú občania, ktorí chcú pomôcť človeku bez domova zo svojho okolia, napríklad mu vybaviť občiansky preukaz, no on sám o takúto pomoc nemá záujem. Potom môže ľahko prísť ku sklamaniu a presvedčeniu, že ľudia bez domova nechcú so sebou nič robiť. Pritom ich v tej chvíli mohlo trápiť niečo úplne iné, ako občiansky preukaz. Naši poradcovia nikdy nehovoria klientom, čo majú robiť alebo čo je správne. Klienti za nami prichádzajú s akoukoľvek témou a poradca im vie poradiť, aké cesty vedú k ich cieľu. To, ktorú si nakoniec vyberú, je na nich. My im v nej radi pomôžeme a poradíme, ale nikdy im nehovoríme, čo je podľa nás správne.
Je vhodné dávať ľuďom bez domova šatstvo či jedlo? Neurazí ich to?
Veľakrát je najdôležitejšie sa s nimi rozprávať. Veľa ľudí práve toto robiť nechce, boja sa, pretože nevedia, čo sa stane. My sa však držíme tohto odporúčania, aj keď nám ľudia volajú na našu linku, snažíme sa ich motivovať, aby sa nebáli, aby k dotyčnému prišli a začali s ním komunikovať. Môžu tak niekomu zachrániť život. Stalo sa nám, že telefonujúci to odmietol a kým sme stihli doraziť na miesto, pán už zomrel. Ľudia to veľakrát berú tak, že my sa o nich máme postarať a ich samotných sa ľudia bez domova netýkajú.
Narástol vplyvom pandémie počet ľudí bez domova?
Myslím si, že tento rok to ešte nie je také zlé a viditeľné, ale budúci rok to bude horšie. Teraz sa veľa ľudí ešte drží z úspor. Najviac sa kríza dotkla ľudí, ktorí aj predtým boli na hranici chudoby, no aspoň si našli nejakú brigádu a zaplatili ubytovňu. Ale teraz, keď sa situácia mení zo dňa na deň, mnoho ľudí prišlo o občasný príjem a tým pádom aj o ubytovanie. Máme v dennom centre mnoho ľudí, ktorí počas prvej vlny prišli o zamestnanie a už si ho nevedia nájsť, alebo ktorí prišli o ubytovanie kvôli tomu, že ubytovne z dôvodu nedostatku klientov zavreli prevádzky.
V portfóliu vašich aktivít je aj Housing Cverna – štartovací program pre ľudí bez domova, kde im poskytujete zázemie a pomáhate im uplatniť sa v spoločnosti. Aké máte výsledky?
V roku 2018 sme v troch bytových jednotkách začali ubytovávať prvých ľudí. Dnes máme bytov jedenásť. Z prvého projektu Housing Cverna si dvaja ľudia našli samostatné bývanie. Klient pri vstupe do projektu podpisuje sociálny kontrakt, kde si stanoví ciele na rok, napríklad zlepšenie zdravotného stavu, nájdenie si práce, nového bytu, rodiny – čokoľvek. Poradca ho reflektuje v tom, čo by bolo vhodné a ako by sa to dalo docieliť. Okrem pravidelných stretnutí absolvujú aj priebežné zhodnotenia, a v ďalšom roku si stanovujú nové ciele a nový plán.
Byty z programu Housing First poskytujú ľuďom bez domova potrebné zázemie, aby sa opäť postavili na vlastné nohy. Zdroj: Facebook OZ Vagus
Aké ciele si ľudia bez domova kladú najčastejšie?
Najviac si stanovujú zlepšenie zdravotného stavu – fyzického aj psychického, nájdenie zamestnania a vyriešenie problémov s dlhmi. Človek na ulici si nemôže len tak nájsť prácu, nemá sa kde osprchovať, vyspať, najesť. Veľa z nich je na tom zle aj zdravotne. Ľudia si prvé dva mesiace zvykajú na to, že majú kde bývať a nikto ich odtiaľ nevyhodí. Potom riešia zdravotný stav a veľa z nich následne prichádza s témami stabilného zamestnania, pretože si to konečne môžu dovoliť vďaka lepšiemu fyzickému aj psychickému stavu.
Kritérium úspešného absolvovania vášho programu je teda nájdenie stabilného zamestnania a osamostatnenia sa?
Nie vždy od klientov očakávame, že si nájdu zamestnanie. V programe máme ľudí, ktorých cieľom je napríklad umiestnenie v zariadení pre seniorov. Vieme, že pravdepodobne sa im nepodarí osamostatniť sa, ale títo ľudia by na výšku svojho dôchodku nemali čakať na ulici. Keď sa ju dozvedia, pomáhame im nájsť zariadenie, ktoré by im cenovo vyhovovalo.
Ako má mesto pomáhať ľuďom bez domova a pracovať s nimi?
Obce nemajú povinnost zriadovať služby pre ľudí bez domova, ak však vzniknú, mali by ich financovať. V našich končinách sa delí bezdomovectvo na klasické – pouličné, a skryté, kam patria ľudia, ktorí žijú na ubytovniach, v chatkách a podobne. Napriek tomu, že Bratislava je povinná financovať spomínané služby, za čias predchádzajúceho vedenia to nebolo prioritou, a tak boli financie výrazne podhodnotené. S novým vedením však prišiel aj nový prístup k sociálnej politike. Otvorili sa nové pozície – splnomocnenec pre ľudí bez domova a bývanie, alebo splnomocnenkyňa pre drogovú politiku a bezpečnosť. Vzniklo úplne nové sociálne oddelenie. Mesto dokonca spustilo projekt na podporu bývania a vyčlenilo deväť bytov pre ľudí bez domova, ktoré spravujeme my a ďalšie dve organizácie.
Aké má Bratislava kapacity, čo sa týka služieb ľuďom bez domova?
V týchto programoch na podporu bývania – nazývaných Housing First – je k dispozícii okolo 30 bytov. Aj keď sú všetky kapacity útulkov, nocľahární a bytov vyťažené na maximum, každú noc spí v bratislavských uliciach okolo 4 000 ľudí. Mesto však ide dobrým smerom, spustilo napríklad mestský terénny tím, ktorý má rôzne cieľové skupiny ako problémová mládež, ľudia bez domova, ale aj závislí na návykových látkach, a poskytlo spomínané byty pre ľudí bez domova.
Hovoríte, že mesto pozitívne napreduje. Kde vidíte rezervy, kam sa môže posunúť?
V ktorejkoľvek mestskej časti by sa „uživilo“ denné centrum aspoň takej kapacity, ako je náš Domec, teda približne 80 ľudí za normálnych okolností. Ľuďom z Karlovej Vsi alebo Dúbravky sa k nám neoplatí chodiť, je to ďaleko a riskujú pokutu v MHD. Sú potrebné aj ďalšie útulky, ošetrovne a nocľahárne. Okrem samotného vedenia mesta by bolo dobré, keby sa do riešenia problému aktívnejšie zapojili aj mestské časti. Niektoré z nich sa občas tvária, že ľudia bez domova nie sú ich starosť. Niektoré mestské časti aj majú sociálnych pracovníkov, ale ich prioritou sú jasle, učitelia a seniori.
Minuloročnú sviatočnú kapustnicu v centre Domec naservírovala ľuďom bez domova prezidentka Zuzana Čaputová. Zdroj: Facebook OZ Vagus
Môže mesto rôznymi aktivitami prispieť k tomu, aby ľudia nekončili na ulici?
Veľmi dôležitá aktivita, ktorá sa netýka len Bratislavy, ale celého Slovenska, je vzdelávanie a prevencia. Aj dnes hrozí veľa ľuďom, že prídu o bývanie. Štát má niekoľko možností, ako môže sledovať, či sa jeho občania dostávajú do krízy. Napríklad ak si niekto prestane platiť zdravotné poistenie, zdravotná poisťovňa by mohla kontaktovať sociálnych pracovníkov v danej obci, a tí by tohto človeka oslovili a viedli s ním sociálne poradenstvo, nastavili splátkový kalendár či navrhli iné riešenie, aby dotyčný neprišiel o bývanie. Každý sociálny pracovník by zároveň mal od bytového oddelenia dostávať informácie o ľuďoch, ktorí neplatia nájomné, a pracovať aj s nimi.
Poznáte príklady zo zahraničia, kde s ľuďmi bez domova ukážkovo pracujú?
Poznám príklady, ktoré sú pre nás doslova sci-fi, a príklady, ktoré sú dosiahnuteľné aj v našich podmienkach. Pred siedmimi rokmi sme boli v Osle, a vtedy tam evidovali dokopy 23 ľudí, ktorí spávali na ulici. U nás je potrebné nocľahárne a denné centrá zakladať, v škandinávskych krajinách sa rušia, pretože ľudia bez domova automaticky nastupujú do housing first programov. Ponúkajú širokú škálu programov a zariadení až do podporovaného bývania.
A čo sa týka realistickejších príkladov?
V oblasti práce s ľuďmi bez domova je pred nami aj Česká republika. V porovnaní s nami majú oveľa vyšší príspevok na bývanie aj viac housing first programov, priekopníkom v tejto oblasti je najmä Brno. Lepšie sme na tom v porovnaní s Maďarskom, lebo tam je bezdomovectvo zakázané. Ak spíte na ulici, pôjdete do basy.
Ing. Alexandra Kárová je výkonnou riaditeľkou a štatutárnou zástupkyňou OZ Vagus. Vyštudovala podnikovú ekonomiku a manažment, v OZ Vagus pôsobí od roku 2011.
Tento článok je súčasťou série rozhovorov s ľuďmi, ktorí z pohľadu svojej profesie hovoria o spokojnosti v súvislosti so životom v meste. Prostredníctvom ich odpovedí sa dozvedáme viac o tom, ako funguje urbánna spoločnosť a ako sa môže stať spokojnejšou.
